Koordinátor pochodu za život: Hlavná požiadavka je obmedziť potraty bez udania dôvodu

Začalo to azda vtedy, keď som bol v pastoračnom ročníku v Clevelande v USA, kde som mal to šťastie, že ma vzali so školským autobusom na Národný pochod za život do Washingtonu, čo bolo v zime v roku 1999. Vo farnosti, v ktorej som pôsobil, bola tiež malá skupina pro-life aktivistov, ktorá sa každú sobotu schádzala na modlitby pred potratovou klinikou.

Ďalšie míľniky som zažil už ako kňaz. Keď som bol tri roky na Sekčove, moji farníci ma každý piatok o pol štvrtej volali na modlitbu pred starú pôrodnicu v Prešove. Síce som nemohol, lebo v tom čase som mal vždy farskú kanceláriu, ale zhruba v tom čase som sa pýtal sám seba, ktorí ľudia by najviac potrebovali moju kňazskú pozornosť. A spontánne sa prebudila odpoveď, že sú to nenarodené deti, lebo oni nemajú obhajcov, sú najkrehkejšie a najnevinnejšie.

Zaujímavé bolo, že keď som v roku 2006 prišiel do Univerzitného pastoračného centra v Košiciach, prišli za mnou ľudia, ktorí mi hovorili, aby sme niečo robili v tej veci, lebo sa nič nerobí. Tak sme vymysleli trojdňovú nepretržitú modlitbovú reťaz. Postavili sme sa pred súsošie Immaculaty na Hlavnej ulici a okolo neho sme natiahli transparenty „Ľudský život je vždy dobro“ teda výrok od Jána Pavla II. a z druhej strany sme napísali „Umelý potrat je vražda.“ To bola moja pro-life prvotina v Košiciach.

Čo bolo ďalej?

Potom prišla jeseň 2009, keď som - inšpirovaný svedectvami zo Spojených štátov aj z Čiech - prvýkrát išiel k starej nemocnici postaviť sa a modliť. To som bol ešte sám, nemal som žiaden transparent. 

Zlom nastal 2. novembra 2009, keď sme sa zúčastnili omše pri príležitosti Sviečky za nenarodené deti v Bratislave, spojenej s krátkym pochodom k Modrému kostolíku. Vtedy sa zrodila myšlienka, že založíme spoločenstvo a občianske združenie, čo sa udialo v decembri 2009. Nazvali sme ho Deti svätej Alžbety - Aliancia za život a odvtedy sme sa chodili modliť k starej nemocnici a postupne aj k ďalším potratovým miestam v Košiciach, ktorých je šesť. 

Našou prvotinou bola svätá omša za život, ktorá sa konala 25. marca 2010 v seminárnom kostole o pol piatej za účasti arcibiskupa Tkáča. Odtiaľ sme išli krátkym pochodom k Ústavnému súdu, z čoho vznikla tradícia. Takže už štrnásty rok máme 25. marca veľkú svätú omšu za život, na ktorú stále, možno až na jednu-dve výnimky prichádza aj jeden z biskupov.

Kedy ste sa teda stali kňazom vyčleneným pre pro-life agendu?

Stalo sa to po prvom Národnom pochode za život, ktorý sa konal v Košiciach v roku 2013. Vtedy boli Košice Európskym hlavným mestom kultúry. Bolo to obrovské vypätie síl, ale stálo za to. Ukázalo sa, že pro-life agenda má potenciál byť na plný úväzok. Preto som išiel za arcibiskupom Bernardom s ponukou, že som ochotný sa tejto agende naplno venovať. A od 1. júla 2014, teda pred desiatimi rokmi, bol zriadený Úrad pre apoštolát ochrany života.

Viackrát ste spomínali modlitby pred nemocnicami, sväté omše za život. Videli ste niekedy účinok týchto modlitieb?

Priamo počas toho ako tam stojím, sa to stáva sporadicky. Niekedy ľudia poďakujú, alebo veľmi prosia o modlitbu. Zopárkrát sa mi stalo, že som bol priamo s ľuďmi, ktorí v ten deň išli na potrat. Niekedy to dopadlo úspešne, ale občas aj nie. Pred pár mesiacmi išiel jeden rómsky pár do takéhoto zariadenia a aj napriek prosbám išli ďalej. 

Máte teda skôr nepriame svedectvá?

Áno, väčšinou sú to nepriame svedectvá. Napríklad svedectvá zdravotníkov o tom, že sa znížil počet potratov v ich zariadení, alebo že im to veľmi pomáha v sporoch. Lebo medzi tými, ktorí robia potraty a tými, ktorí si uplatňujú výhradu vo svedomí, vzniká občas napätie. Máme od nich svedectvá, že im dobre padne, že sa ich zastaneme aj takto verejne, lebo je náročné byť sám proti väčšine, vtedy môžete mať pocit, že ste hlupák, pomätenec. 

Ďalší príklad sa šíri aj teraz na sociálnych sieťach. Bolo to 26. augusta, tu pri Železničnej nemocnici. Bol som tam sám a vtedy sú ľudia viac odvážni sa mi prihovoriť, lebo sme jeden na jedného. Tak sa stalo, že prišla jedna - v čiernom oblečená - pani, vychádzajúca z nemocnice s čiernym respirátorom, ktorá na mňa tak klasicky vyrukovala, že „vy koľko máte detí, že sa tu modlite?“ 

Do minúty prišla ďalšia pani, mohla mať tak 45 rokov, ktorá mi povedala, pozrite sa tam, vidíte to dievčatko na zastávke, to je moja dcéra. Pred niekoľkými rokmi som sa veľmi rozhodovala, či si ju nechám, alebo nie, tadiaľ som prechádzala, vaši kolegovia sa tu modlili a to mi veľmi pomohlo pri rozhodovaní. Tak vám len chcem povedať, že vám ďakujem a že to, čo robíte, má význam. 

To vám dá krídla. A koľko je ďalších takých na ktorých máme vplyv, ale nezastavili sa nám to povedať. 

Spomínali ste aj druhý prípad, teda negatívne reakcie. Ako vyzerajú? 

Je rozdiel ak hovoríme o starom a novom mieste. Pri starej nemocnici sme štrnásť rokov, pre mnohých okoloidúcich sme tam už inventár. Absolútne nereagujú. Ale ak vezmeme Krivú 23, kde je Centrum umelého oplodnenia, tak tam sme ešte len tri roky a okrem toho, téma umelého oplodnenia je iná, lebo ľudia sú viac presvedčení, že to je v poriadku. Teda aj na nás reagujú ostrejšie. Čudujú sa nám, vytáčame ich.

Čo robia?

Ukazujú rôzne gestá, často z auta. Poťukajú na čelo, pokrútia hlavou, niekto aj príde a niečo povie, ale málokedy chcú diskutovať. Oni si chcú povedať svoje a na našu reakciu už nečakajú.

Ako vnímate obmedzenia takýchto modlitieb v západnom svete? V Anglicku zatkli dokonca aj aktivistov, ktorí sa modlili len v duchu, bez transparentu, bez letáčikov, dokonca bez slov.

Samozrejme, že si uvedomujem silu a pravdivosť slov Jána Pavla II., ktorý v encyklike Evangelium Vitae hovorí, že dnes čelíme sprisahaniu voči životu. Sú to temné duchovné sily, preto to beriem aj ako duchovný boj. A tiež ako signál toho, v akom stave sa nachádza spoločnosť, keď sa dostala až do takého zaslepenia. Aj keď u nás ešte nie sme tak ďaleko. Beriem to ako symbol odporu voči modlitbe a Bohu samotnému. 

Šialeností týkajúcich sa potratov je pritom viacero. V USA - nie tak dávno - podpaľovali Centrá pomoci tehotným matkám, na internete som dokonca videl oslavu prvého potratu aj s tortou. 

Hnutie za život, to je akcia. A ona vyvolala prudkú reakciu. Tak ako my sme ochotní sa nasadiť, tak aj opačná strana sa prezentuje ako vie a ukazuje svoje zmýšľanie. Tu sa ukazuje, že to je skutočne kultúra smrti, ak títo ľudia podpaľujú Centrá konkrétnej pomoci. Ale i z takéhoto zla môže vzísť dobro, lebo tak vychádza na povrch, čo znamenajú ich myšlienky a teórie. Je až pozoruhodné, aké kontúry nadobúda tento boj a je isté, že až do takých prejavov by nešli, keby sme my boli ticho.

Niečo z toho, o čom sme hovorili, sa už dalo vidieť aj na Slovensku, keď sa rokovalo o návrhu Anny Záborskej, ktorý nijako nezakazoval potraty, len sa snažil o sociálnu pomoc a lepšiu informovanosť a reakcie boli ďaleko za hranou. Chcem sa však opýtať na niečo iné. Po tom, čo návrhy Anny Záborskej opakovane neprešli, začali sa ozývať hlasy, aby sme otázku života odsunuli nabok. Až sa zdá, akoby mala téma života akúsi klesajúcu tendenciu. Najprv sme chceli zakázať potraty, potom sme chceli aspoň sociálnu pomoc a nakoniec, keď sa ukázalo, že sa nenašli hlasy ani na to, tak sa hovorí, aby sme nechali tú otázku tak. Skúsili sme, nevyšlo. Vnímate aj vy snahy odsunúť otázky života do úzadia?

Ja by som skôr povedal, že sme skúsili a veľa sme zistili. Zistili sme, že sme sa pekne posunuli, veď chýbal len jeden, možno dva hlasy. Vyskladal sa iný parlament, sme v inej pozícii.

Aj v ňom však znova vidieť, že prvé čo zaznelo k téme života bolo, že to nemá zmysel riešiť. Teraz narážam na známy rozhovor pani Holečkovej, vtedy ešte z KDH. 

Nemal som predstavu, že by to pani Holečková mala potiahnuť. Ona aj mnohí ďalší popri nej vyjadrujú biedny stav našej politiky, ktorá nie je o hodnotách. Zbytočne sa teraz politici navzájom obviňujú z populizmu, všetci sú vo väčšej či menšej miere populisti, lebo až nezdravo dbajú na mienku ľudí. Až tak nezdravo, že nechcú obetovať svoj politický kapitál, aby presadili nejakú hodnotu. Ale to je napokon v každom z nás. 

Vidíme prezidentské voľby v Spojených štátoch, kde je tiež táto téma prítomná a aj tam to každý skladá tak, aby získal potenciálneho voliča aj za cenu ústupkov. Nejde sa - ako hovoril Štefan Hlaváč - po priamych cestách. Tým pádom trpí téma ochrany života.

Čo sa s tým dá robiť?

Ja to vzťahujem na seba, teda, čo s tým môžem robiť ja. Je dôležité, aby bola zdola nejaká požiadavka, aby tému ochrany života a jej pochodeň niekto držal nezhasnutú. To stimuluje súčasných a tiež budúcich politikov, ktorí môžu povstať aj z hnutia za život. Keď si vezmeme politikov, ktorí dvihli ruku za návrh pani Záborskej, kto ich objednal na tú službu? Niekto ich možno oslovil, ale to, že zdvihli ruku, k tomu sa nedá donútiť človeka. Urobili to.  

Robme, čo môžeme a zvyšok poskladá svojou prozreteľnosťou Boh sám. Máme teraz vzácne výročie, lebo v roku 2014 sa do ústavy dostala zmienka o tom, že manželstvo je zväzok muža a ženy. Pozeral som teraz do knihy pána Figeľa, kde podrobne rozoberá ako to bolo a aj to, že podnetom pre túto zmenu bol práve prvý Národný pochod za život v Košiciach v roku 2013. Keď som videl celú tú chronológiu, žasol som nad tým, čo všetko muselo klapnúť, pričom mnoho vecí sa zdalo ako náhodných, no nakoniec z toho vznikla novela Ústavy. 

Stále však musí byť niekto, kto zapáli iskru. Viem, že najhoršie, čo môžeme urobiť je nerobiť nič, lebo keď my nebudeme dávať spoločenskú objednávku, tak naši hodnotoví oponenti to robiť budú a bude sa to ešte zhoršovať.

Hovorili ste o Trumpovi, o novelizácii Ústavy. Spoločným menovateľom je to, že niektorým ľuďom prekáža, že otázky života presadzujú „nehodní“ politici. Donald Trump vie byť arogantný, má za sebou viacero sexuálnych škandálov, zmenu Ústavy presadilo KDH spolu so Smerom, ktorý má korupčnú minulosť. Časť ľudí, ktorí sa inak tvária, že sú pro-life však hovoria, že nemôžeme presadzovať dobré myšlienky so "zlými politikmi." Aký je váš pohľad?

Odmietam takéto radikálne pohľady. Vezmime si len ten pojem zlý a dobrý politik. Kto má meter na zlého a na dobrého politika? Alebo korupčný a nekorupčný, konzistentný a nekonzistentný. Aj ja som konzistentný aj nekonzistentný, dobrý aj zlý. Rozlišujme dve rôzne veci. Jednu - či človek je v osobnom živote viac či menej cnostný alebo necnostný. A druhú - či v politike hlasuje za dobré alebo zlé veci. Samozrejme, treba ľudí povzbudzovať, aby žili čo najlepšie, a treba tiež politikov povzbudzovať, aby hlasovali čo najlepšie. Ale nijako mi z toho nevyplýva, že by necnostný človek nesmel hlasovať za dobré veci. Naopak, ak za také hlasuje, treba mu to uznať za dobré.

A potom, všimnite si s akou oklieštenosťou sa vníma pojem korupčnosť. Zvyčajne sa to spája s nekalou ekonomickou aktivitou, no jadrom toho slova je corruptio, čo znamená skazenosť. Tak prečo sa ekonomická skazenosť považuje za delikt a skazenosť, ktorá sa prejavuje neúctou k ľudskému životu sa nenazýva korupčná? Ak niekoho nazývajú fašistom preto, že má napríklad nenávistné reči voči Rómom, aký titul si potom zaslúži ten, kto chce eliminovať bezbranné nenarodené deti?

Ja by som politiku chápal ako praktickú záležitosť, ktorej cieľom je hľadať spoločné dobro a vytvárať zákony. A to s kým sa mám, alebo nemám dať do partie, to je veľmi úzkoprsé a primitívne, ľahko to skĺza do nálepkovania. 

Snažíte sa teda povedať, že je dôležitejšia myšlienka ako to, kto ju presadí?

Samozrejme, že je dôležitejšia myšlienka, ale chcem povedať, že už len samotná úvaha o tom, že ten je dosť dobrý a ten nie, je veľmi riskantná.  

Neviem prečo by som mal mať očakávania, že do vrcholovej politiky vstupujú ľudia vyformovaní v kláštoroch. Veď ani v našom malom svete sa takýmito idealistickými princípmi vôbec neriadime. Spoločne niečo riešime s kadekým a neskúmame predtým aký majú tí ľudia osobnostný profil. 

Tak si sami ubližujeme. Keď silno bazírujeme na tom, s kým sa dáme dokopy a s kým nie, strácame výtlak. Beriem to realisticky. Sú tam ľudia akí sú a s nimi sa snažme niečo dosiahnuť. 

Nemá sčasti aj cirkev zásluhu na súčasnom stave v otázke života, keďže sa zdá, že akosi ustupuje zo svojich niekdajších pozícií?

Ak by som povedal, že nemá, bolo by to pyšné. Pokorne musím priznať, že na tom všetci máme podiel viny. A keď hovoríme o cirkvi, ja k nej rátam aj seba. Môžem povedať, že nemám podiel viny? Mám, určite mám. 

Keďže som koordinátor pro-life tém, tiež zbieram nejakú spätnú väzbu, samozrejme aj mňa bolí, že sa často stretávam s pasivitou a nezáujmom. Pochod za život nie je len príprava akcie, ale aj obrovská mobilizácia, aby sme ľudí vôbec presvedčili, že treba prísť. Nehovoriac o tom, že v samotnom pro-life hnutí, alebo medzi kresťanmi sú takí, ktorí to spochybňujú. Sami seba oslabujeme, nedoprajeme si, sme stranícki, nechceme pripustiť, že by sa to dalo robiť aj inak. 

Všetci máme pokušenie hodnotiť iných, vrátane predstaviteľov cirkvi. Aj mňa to pokúša. Ale aj cítim rešpekt. Lebo ja mám svoj pohľad na veci, oni zas vidia veci z toho svojho pohľadu, a možno vidia lepšie. Radšej som preto v pozícii, že sa teším z toho, čo sa darí. Ja sa teším z toho, že do Košíc príde na pochod sedemnásť biskupov. Ukážte, kde vo svete sa to podarilo. 

To sú skoro všetci biskupi, nie?

Všetci okrem zopár emeritných, no aj od nich nemám signály, že by nechceli prísť, ale že nemôžu. 

Vráťme sa ešte na chvíľu k politike. Každé verejné podujatie má aj nejaký spoločenský či politický cieľ. Všetky Pro-life hnutia majú za cieľ dosiahnuť nelegálnosť potratov. V USA bolo medzikrokom zrušenie rozsudku Roe vs. Wade, čo sa podarilo. Čo je najbližší medzikrok, ktorý si za cieľ kladie tohtoročný Národný pochod za život?

Na stránke Národného pochodu za život je manifest, čo je rozvinutejší text našich požiadaviek a ideálov. Keď to zhustíme, tak žiadame, aby bol každý človek, vrátane nenarodených detí, rovnako zákonom chránený, čo znamená odmietnuť nespravodlivý potratový zákon. A tiež žiadame, aby sa urobilo všetko preto, aby tehotnej mamičke v núdzi bola poskytnutá pomoc. Urobme my všetci, jednotlivci, cirkev, štát všetko pre to, aby pokušenie ísť na potrat bolo čo najslabšie. 

V tejto otázke sa tiež vedú spory, či máme najprv rozvinúť konkrétnu pomoc a až potom zakazovať potraty, alebo zakázať potraty bez ohľadu na pomoc. Ja s mojimi spolupracovníkmi sme za to, že to má ísť ruka v ruke. A čo bude skôr a čo neskôr, o to sa nestarajme. Páči sa mi teória môjho známeho, ktorý hovorí, že na veľké choroby, na veľké problémy, musíme zaútočiť z viacerých strán. My sami nevieme, ktorá metóda bude účinná, musíme sa však snažiť viacerí, navzájom sa ťahať, povzbudzovať.

Ale uvedomme si, že nič z toho nepríde samo od seba. Musí existovať spoločenská objednávka, masírovanie verejnej mienky, musíme uistiť ľudí, že to je jediné správne riešenie. Tu nestačí vytvoriť nejakých päť organizácií, ktoré to budú robiť, ale vytvoriť mentalitu pomoci.   

A ten medzikrok? Aká je vaša požiadavka voči politikom, že toto požaduje dav, ktorý sa stretol v Košiciach?

V minulosti sme ich navrhli viacero a stále platia. Ale hlavná požiadavka je obmedziť potraty na žiadosť ženy. 

Čo to znamená?

To znamená bez udania dôvodu do dvanásteho týždňa tehotenstva. To je najviac do oči bijúce. Bez udania dôvodu! V tomto zmysle Pochod za život chápeme ako potvrdzujúcu spoločenskú požiadavku, že to naozaj žiadame. Od posledného pochodu prešlo päť rokov a my chceme teraz povedať, že haló, my sme nezabudli.

Pritom vieme, že tu sú sympatické modely, ako napríklad poľský, alebo model o tlkote ľudského srdca, ktorý je prevzatý z USA, keď už nemožno spraviť potrat na dieťati, ak prístrojmi vieme zachytiť tlkot jeho srdca, teda asi v ôsmom týždni tehotenstva. Ľudia si vďaka tomu zákonu lepšie uvedomujú, že dieťa nie je len zhluk buniek, ako si možno niektorí mylne myslia.

Dôležité je tiež zlepšovať informovanosť matiek, predchádzať unáhleným potratom, alebo zakázať reklamu na potraty. Dôležité je tiež podporovať rodiny s deťmi, teraz hrozí skôr opak, že sa už existujúce pro-rodinné opatrenia zrušia. Možností, ako posúvať veci vpred, je veľa.

Hovorili ste aj o potrebe zmeniť mentalitu spoločnosti, čím ste zrejme narážali na to, že pochod nie je namierený len na politikov. Ako to myslíte?

Tak, že musíme zmeniť mentalitu našich farností. Veď my reálne vymierame. Dokedy chceme čakať a hovoriť si, že čím ďalej tým viac domov v našej obci je prázdnych? Ten trend nezastaví starosta, ale musíme to urobiť my, kresťania. 

Mobilizácia musí byť omnoho širšia. To je taká široká práca ako medicína. Koľko je v medicíne odborov? Koľko je poschodí vo fakultnej nemocnici? Nevieme, čoho sa skôr chytiť. Ale na základnej úrovni ide o to, že ak je v našej obci žena, ktorá môže počať a o pár týždňov pochybovať, či si má nechať dieťa, mala by zároveň vedieť, že tu je systém, alebo osoba, na ktorú sa môže obrátiť. Skúsenosť z konkrétnej pomoci pre tieto ženy ukazuje, že sa cítia v bezvýchodiskovej situácii. Ak by sme boli pripravení ponúknuť východisko, bolo by potratov omnoho menej. V tomto zmysle sme spoluzodpovední za ich situáciu.

Kritik by tu mohol namietať, že to je príliš ideálna predstava. Existujú príklady takto fungujúcej pomoci?

Sú to živé spoločenstvá. Moja osobná skúsenosť je napríklad so spoločenstvami Koinonia Jána Krstiteľa, Neokatechumenátna cesta, Svetlo - Život a ďalšími. O koľko viac sú členovia týchto spoločenstiev ochotní prijímať deti! Tam nemusí mať žena s piatimi deťmi pocit hanby, že otehotnela šiestykrát. A akonáhle sa to stane, spoločenstvo ju zahrnie pomocou, všetko možné jej privezú. Neberiem teda argument, že sa to nedá, pozrite sa, tu máme komunity, ktoré zmýšľajú "prolajfersky". 

Ide o to, že keď počujeme, že je žena tehotná, mali by sme povinne povedať: gratulujem! Malo by to byť automatické, ako keď niekto zomrie a povieme - úprimnú sústrasť. Ale tu je taká mentalita, že keď žena povie, že je tehotná, my povieme - máš ty rozum, zase? V tomto zmysle nepochodujeme pre politikov, ale v prvom rade pre nás samotných, lebo to ja sa potrebujem zmeniť. To je beh na dlhé trate. 

Beh na dlhé trate so sebou prináša riziko únavy a straty motivácie, lebo človek hneď nevidí výsledky. Nepostihlo to v posledných rokoch tak trochu aj hnutie za život?

Nemali by sme byť nervózni, že hneď nevidíme výsledky. Ja si ani neosobujem, že by som sa mal dožiť nejakej zmeny. Keď si pomyslím na nášho Štefana Hlaváča, ktorý popisuje, čo bolo vo väzení v 50. rokoch, keď si predstavím, že zomrel v roku 1983 a revolúcia bola v roku 1989... Ten človek robil, čo mohol, svedčil ako vedel, no spoločenskej zmeny sa nedožil. Ja sám seba vnímam ako človeka, ktorý je odsúdený zažívať bezútešnosť, spôsobenú neúspechom. Ale čakám, že bodku urobí Boh cez ľudí, ktorých si on v správnom čase povolá.

Najbližšie idem požehnať ďalší hrob pre nenarodené deti do Lenártova. Pred rokmi sme urobili jeden a stále pribúdajú ďalšie a ďalšie. Teraz je zjavne fáza robiť hroby, ľudia majú radi robiť hroby. Možno o dvadsať rokov začnú chápať, že je potrebné robiť aj zbierky a pomocnú sieť matkám v núdzi. No dnes prejavujú svoje prolajferstvo na lokálnej úrovni tým, že robia hroby, tak sa tešíme. Dôležitá je nádej.

Celý čas sa vlastne o tom rozprávame, no teraz sa to opýtam priamo: Prečo vlastne podľa vás prísť na Národný pochod za život?

Aj v pastierskom liste košických biskupov zazneli krásne slová, že je to škola našej angažovanosti. Ak sme za život, to máličko, čo môžeme urobiť, je prísť a prihlásiť sa k tomu. 

Povedal by som, že na pochod treba prísť aj preto, lebo je to účinné. Je to istá spoločenská objednávka. Taktiež je to spôsob, ako stvárňujeme našu spoločnosť. My zdola máme právo sa zhromažďovať a predkladať naše požiadavky. Pre mňa je šokujúce, ak niekto hovorí, že to nie je potrebné. V tomto zmysle sa mi páči modlitba od Franka Pavoneho, v ktorej sa hovorí, že ani jedna kvapka krvi nespadne na túto zem bez toho, aby nás neurobila spoluzodpovednými za túto tragédiu. 

No ja sa ani nesnažím hovoriť ľuďom, aby prišli, ale skôr prebudiť v nich spolucítenie za tú vec. Nechcem hovoriť, že treba prísť, myslím, že len stačí povedať, čo je potrat a potom nám samo dôjde, že v tej veci nemôžeme mlčať.

Čo je teda potrat?

Premýšľam, či mám povedať jemnú, alebo brutálnu verziu. 

To už je na vás.

Je to vedomé a dobrovoľné siahnutie na život človeka pred jeho narodením. Život človeka, ktorý je nevinný, bezbranný, bezmocný. Nikto nemá právo siahnuť na život človeka. Je to smrť akú odmietame aj u najväčších zločincov. Aj v ich prípade odmietame, aby boli popravení, lebo sme vyspelá civilizácia. A tu hovoríme o ľuďoch nevinných, lebo deti sú tie najnevinnejšie ľudské bytosti. To je jednoducho najväčšia nespravodlivosť.