Nikto nikdy neurobil poriadnu štatistiku a analýzu tisícok projektov a dotácií, ktoré boli za dlhé roky udelené. Kto vie, či by sa ukázalo, že prirodzená početná prevaha liberálne zmýšľajúcich ľudí v kultúre znamenala rovnakú prevahu aj v získavaní dotácií. Dnes sme kŕmení tézou, že to šialenstvo v kultúre treba zastaviť. A zdá sa, že nové fungovanie fondov to svojím nefungovaním aj dosiahne – ale en bloc.
Každopádne, je za vlasy pritiahnuté tvrdiť, že opozičné protesty a návrhy na odvolanie ministrov mali slúžiť na ochranu konkrétnych dotácií. Keď sme už pritom, tento osobný rozmer opozičnej práce by sa dal vztiahnuť skôr na mnohé tlačovky Smeru pred voľbami s visiacimi koženými kabátmi v pozadí. Ich účelom bola nepochybne ochrana konkrétnych osôb spojených s vtedajšou opozíciou. Ale veď nič proti tomu.
Spôsob, ako o dotáciách svojvoľne rozhodovať, je už na svete, hoci sa rodí doslova za pochodu, pretože ešte aj noví, „spoľahliví“ ľudia v radách sa musia rýchlo vymeniť, ak sa ukáže, že by nemuseli byť až takí spoľahliví, keď si napríklad dovolia prísť na zasadnutie rady fondu, hoci dostali z ministerstva pokyn, aby tam nešli. Ale to sme odbočili, hoci tiež k odvolávaniu.
Odvolanie podpredsedu parlamentu zadefinovalo na našej politickej scéne hneď niekoľko vecí. Tou menej podstatnou je, že Hlas sa definitívne stal filiálkou Smeru. To sa nakoniec vedelo už dlhšie. Len sa hrala taká chrumkavá hra, že Hlas sa pred schválením niečoho chvíľu tváril, že to vidí trochu inak. No urobil to vždy rovnako.
Pozoruhodnejšie je, že sa nám vyčlenila skupinka troch poslancov Hlasu, ktorí za odvolanie nehlasovali. Skúsenosť vraví, že môžu byť tou malou nitkou, ktorou sa začne párať hrubý sveter. Ich poslušnejší kolegovia im nikdy neodpustia, že akoby na ich účet sa zahrali na tých lepších.
No treba si tiež všimnúť, že v koalícii sa našli aj na všetko odhodlaní noví Macuškovia – to bol ten poslanec HZDS, ktorý dal podnet napríklad na začatie trestného stíhania prezidenta Kováča pre jeho údajnú závažnú hospodársku trestnú činnosť.
To najpodstatnejšie, čo z odvolania Michala Šimečku vzišlo, je jeho politické posilnenie. Podobne Fico už raz vdýchol život Matovičovi, ktorý ho neskôr porazil vo voľbách. Človek by si pomyslel, že premiér sa poučí, lenže on je v tomto ako škorpión, čo uštipne žabu, ktorá ho prenáša na chrbte cez rieku, lebo je už raz taký. Mať smrteľného nepriateľa považuje za nevyhnutný nástroj svojho politického úspechu.
Bol ním Mečiar, Dzurinda, Radičová, Kiska, Matovič a Čaputová. Teraz je ním Šimečka a progresivizmus, ktorému stavia hrádzu. Aj tie hrádze sme tu už mali, napríklad proti extrémizmu v roku 2016. A vieme, ako sa to skončilo – hlasovaním s kotlebovcami, pripustením spolupráce s uhríkovcami a dnes s Tarabom vo vláde, ktorý sa na ich kandidátke dostal do parlamentu.
Nepochybne aj mnohí nevoliči koalície sympatizujú so zámerom zastaviť „zhubný“ liberalizmus a progresivizmus, a to vo viere, že je to cesta k ochrane tradičných, konzervatívnych hodnôt. Lenže to je omyl. Aj dobrá konzervatívna politika a slušný konzervatívny život potrebujú na svoje pôsobenie silný demokratický rámec. A o ten začína ísť.
