Vojna v roku 2008 začala ako gruzínsko-osetský konflikt tak, že 7. augusta 2008 gruzínska armáda na príkaz prezidenta Michaila Saakašviliho bombardovala hlavné mesto Južného Osetska Cchinvali, pričom zahynulo 162 obyvateľov Cchinvali.
V roku 2008 sa o týchto faktoch v západných médiách ešte hovorilo. Neskôr už nie. V našich médiách hlavného prúdu sa o tom nehovorilo ani vtedy, ani dnes.
V posledných dňoch sa stala vec, ktorá výklad týchto médií, eufemisticky povedané, akosi komplikuje.
Gruzínsko sa ide ospravedlniť svojim osetským bratom a sestrám
V októbri čakajú Gruzínsko parlamentné voľby. Už viac ako desaťročie platí, že dvomi najsilnejšími politickými stranami sú tam Gruzínsky sen, ktorého lídrom je Bidzina Ivanišvili, a Zjednotené národné hnutie Michaila Saakašviliho, ktorý je v súčasnosti vo väzení.
Saakašviliho na Slovensku poznáme lepšie, Ivanišviliho o čosi menej. Ivanišvili je gruzínsky miliardár, oligarcha, bývalý premiér, zakladateľ Gruzínskeho sna, jeho bývalý dlhoročný predseda a v súčasnosti stále jeho neformálny vodca.
Najnovší prieskum volebných preferencií udáva, že Gruzínsky sen vedie s 34 percentami voličskej podpory pred Saakašviliho volebnou koalíciou, ktorá má podporu 19 percent.
Bidzina Ivanišvili povedal v uplynulých dňoch, že po októbrových voľbách by mali byť usvedčení a odsúdení podnecovatelia vojny z roku 2008, ktorí sa previnili „zničením gruzínsko-osetského bratstva a spolunažívania“.
A potom, ako hovorí Ivanišvili, „určite nájdeme silu ospravedlniť sa za to, že v súlade s prijatým zadaním zradné „Národné hnutie“ (Saakašviliho, pozn. V. P.) v roku 2008 uvrhlo naše osetské sestry a bratov do plameňov ohňa. A keďže jedným z najdôležitejších základných kameňov našej kresťanskej viery, Gruzíncov a Osetov, je odpustenie, som presvedčený, že bratovražedná konfrontácia, ktorú nepriatelia Gruzínska rozpútali proti našim národom, sa skončí historickým vzájomným odpustením a úprimným zmierením,“ povedal.
Správu o Ivanišviliho prejave priniesli gruzínske, ruské aj ukrajinské médiá a agentúra Reuters.
Vojnu si neželal ani gruzínsky, ani osetský ľud
Ivanišvili hovorí, že vojna v auguste 2008 „nebola vôľou ani gruzínskeho, ani osetského ľudu“. Povedal, že Gruzínsky sen potrebuje ústavnú väčšinu v parlamente na pozmeňujúce a doplňujúce návrhy súvisiace s územnou celistvosťou Gruzínska.
Spomenul aj potrebu „správneho postoja k Rusku“ slovami: „Pred dvanástimi rokmi, keď som k vám hovoril, som zdôraznil, že európska integrácia je našou strategickou voľbou, ale nemôžeme si vybrať našich susedov, a preto sme súbežne s európskou integráciou museli prijať zásadový, ale správny postoj k Rusku.“
Ivanišvili obviňuje z vojny „vonkajšie sily“
Ivanišvili tvrdil aj to, že Saakašvili v roku 2008 pri rozpútaní vojny konal na objednávku nemenovaných „vonkajších síl“.
Už v apríli 2024 povedal Ivanišvili iné, ešte tvrdšie slová na adresu tiež nemenovanej „globálnej strany vojny“, ktorá má rozhodujúci vplyv na NATO a EÚ, a ktorá považuje Ukrajinu a Gruzínsko len za potravu pre kanóny“.
Táto „globálna strana vojny“ podľa Ivanišviliho začala vojnu s Ruskom už v roku 2008.
Tieto slová z apríla Ivanišvili vyslovil v súvislosti s tvrdým vnútropolitickým zápasom o zákon o zahraničných agentoch. Je zrejmé, že pod „vonkajšími silami“ v terajšom prejave a pod „globálnou stranou vojny“ v apríli mohol mať na mysli USA.
Gruzínsko bolo pre zákon kritizované zo strany USA aj EÚ.
Čo možno brať z Ivanišviliho výrokov vážne
Nemienim komentovať všetky aspekty politického boja prebiehajúceho v Zakaukazsku. Gruzínci nech sa rozhodnú sami.
Zákon o zahraničných agentoch sa dá napísať aj inteligentne, aj hlúpo a neviem, do ktorej kategórie patrí ten gruzínsky.
Názor gruzínskeho oligarchu nemusí byť vždy kritériom pravdy a nie všetko z toho, čo Ivanišvili povedal, treba brať vážne. Napríklad Saakašviliho šialený útok na Cchinvali nemožno považovať za splnenie nejakého povolenia zvonka alebo priam pokynu zvonka, ako tvrdí Ivanišvili. Ono to bolo dokonca naopak. Američania Saakašviliho od použitia sily odhovárali.
Možno len predpokladať, že po samite v Bukurešti, ktorý sa odohral štvrť roka predtým, mohol mať Saakašvili dojem, že je tak dôležitý pre Američanov, že mu to jednoducho prejde. Veď mu to u nich aj prešlo.
Píšem to preto, aby bolo jasné, že ak sa nám nepáčila vláda Saakašviliho, neznamená to, že sa nám páči tá Ivanišviliho.
Avšak, bohužiaľ, v Ivanišviliho slovách bolo aj veľa pravdy.
A čo to pre nás znamená? Aké ponaučenie z toho pre nás vyplýva?
Ako informujú európske a naše médiá?
Predovšetkým sa musíme spýtať, akože to informujú celé roky naše médiá? Celé roky sa hovorí o gruzínskom auguste 2008 tak, ako keby sa päťdňová vojna začala ruským vpádom do Gruzínska.
Nie je to pravda, vojna začala brutálnym útokom Gruzíncov na Cchinvali 7. augusta večer, ruská armáda začala prenikať na gruzínske územie 8. augusta.
Správa Európskej únie z roku 2009 to potvrdzuje. Vojnu začalo Gruzínsko, ale previnilo sa aj Rusko, lebo na svoj zásah nemalo právo.
Presne to si myslím celé roky aj ja, ale napísať o tom vždy znamená vystaviť sa riziku, že vás obvinia z proruskosti. Aj keď iba upozorníte, že to, čo urobil Saakašvili, bolo hrozné. Skoro dvesto obetí brutálneho bombardovania. Ešte budú schopní označiť vás aj za dezinformátora.
A predstavte si! Za Kaukazom si môže dovoliť najvplyvnejší muž gruzínskej politiky povedať, že Gruzínci za Saakašviliho „uvrhli našich osetských bratov a sestry do ohnivých plameňov“.
A hovorí to pred voľbami, tak asi to nehovorí preto, aby uškodil sám sebe.
Z Ivanišviliho slov teda pre nás vyplýva potreba položiť si otázku, kam sme sa to dostali u nás na Slovensku ohľadne slobody vyslovovať pravdu. Ako nás to roky informujú, či dezinformujú?
Na koho sme to stavili?
Samit NATO v Bukurešti v máji 2008 oznámil rozhodnutie prijať Ukrajinu a Gruzínsko do NATO. Odvtedy bolo politikou NATO podporovať v tých krajinách politikov, ktorí toto rozhodnutie hodlali presadzovať. A pritom sa ignorovalo, či tí politici zastávajú hodnoty, ktoré krajiny Západu hlásajú.
V Gruzínsku to bol Saakašvili, na Ukrajine postmajdanské vlády. Západ vždy hlásal právny štát a ochranu menšín, rešpektovanie jazykovej rozmanitosti, náboženskú slobodu, boj proti korupcii.
Pritom Saakašvili nestratil podporu Západu potom, čo masakrom uvrhol osetskú menšinu „do ohnivých plameňov“. Dokonca tu máme po Ivanišviliho výrokoch o potrebe ospravedlnenia úplne obrátenú situáciu. „Zlatý chlapec“ Západu Saakašvili rozstrieľal menšinových Osetov, a ten politik s nálepkou protizápadnosti Ivanišvili sa im chce ospravedlňovať. A to západné elity neteší, lebo to kazí ich naratív, čo sa to vlastne v roku 2008 stalo. Západné elity, teoreticky podporujúce menšiny, podporujú Saakašviliho stranu.
Na Ukrajine nikto nevytkol majdanským vládam, že jazykovou politikou si odcudzili ukrajinský východ a došlo k občianskej vojne. Tvárime sa, že tam neprebehol v roku 2014 protiústavný prevrat, že tam neboli ešte pred ruskou inváziou zakázané opozičné strany a médiá, a že tam nie je de facto perzekvovaná jedna pravoslávna cirkev. A tvárime sa, že spomenúť korupciu na Ukrajine je čosi neprístojné.
Na koho to vsádzame v našom údajnom zápase za šírenie demokracie? Kde sú naše hodnoty?
A kde je naša súdnosť?
A je najvyšší čas položiť si ďalšiu otázku. Ako vieme predvídať dôsledky našich rozhodnutí?
Keď píšem tieto riadky, 30 poslancov Európskeho parlamentu napísalo list eurokomisárovi Olivérovi Varhélyimu, kde navrhujú štyri sankčné opatrenia voči Gruzínsku v prípade, že gruzínska demokracia bude počas októbrových volieb ohrozená.
Hovorca Európskej komisie spomenul pozastavenie bezvízového styku s Gruzínskom v prípade, že strana Gruzínsky sen bude pokračovať v autoritárskej trajektórii.
Ďalšia správa hovorí, že na State Departmente v USA sú už pripravené sankcie proti Bidzinovi Ivanišvilimu.
Nie je tejto starostlivosti Západu o Gruzínsko teraz akosi priveľa?
Veď máme ešte pamäť a vieme, že autoritatívnosťou sa vyznačovali predovšetkým vlády prezidenta Saakašviliho. EÚ a USA sa vtedy o osud gruzínskej demokracie neobávali.
V roku 2008 sme bohorovne prehlásili, že sme sa v rámci NATO spoločne dohodli, že Ukrajina a Gruzínsko budú v NATO.
O Ukrajine radšej ani nehovorme. Ostaňme pri Gruzínsku. Aj keby sme prijali predpoklad, že strana Bidzinu Ivanišvili je esencia totalitnosti (čo nie je) a Saakašviliho strana je stelesnenie demokracie (čo už vôbec nie je), tak stále stojí pred nami otázka. Ako je to možné, že za šestnásť rokov od nášho suverénneho vyhlásenia, že Gruzínsko bude v NATO (kam, ako vieme, patria len demokratické krajiny) dvanásť rokov vládla z vôle gruzínskych voličov strana Gruzínsky sen, pred ktorou teraz musí Európa aj Amerika brániť gruzínsku demokraciu.
Kde bola naša súdnosť? Kde bol náš zmysel pre realitu?
Alebo je to všetko inak? Že problém s demokraciou nemá Gruzínsko, ale niekto iný?
