Čo ukázal pochod za život a prečo chýbali koaliční politici

Tohtoročný pochod za život poukázal na tri veci.

Prvá je priam evergreenom, ktorá však tento rok dostala nový rozmer. Poďme však trochu okľukou a začnime tým, čo treba na úvod zdôrazniť. A to je, že Národný pochod za život bol znova veľkým a vydareným podujatím s pozitívnou energiou. Klobúk dole pred organizátormi za to, ako také množstvo ľudí zvládli, aj pred zúčastnenými, ktorých prišlo približne 40-tisíc. Mnohí pritom za deň precestovali celé Slovensko tam aj späť, niektorí aj s malými deťmi.

Okrem dlhého zástupu pochodujúcich ľudí, ktorý je vždy jeho najväčším zážitkom, mal tohtoročný pochod ešte dva silné momenty.

Prvým bol odkaz pápeža Františka, ktorý cez pápežského nuncia Nicolu Girasoliho odkázal davu: „Pápež František dnes pochoduje s vami!“

Ten odkaz sa niektoré médiá snažili oslabiť tým, že napísali len to, že pápež František „pozdravil dav“. To je, samozrejme, pravda, ale nie celá. Pápež totiž odkázal, že v nedeľu pochoduje spolu so všetkými biskupmi v Košiciach za život. A to už je iná káva.

Pritom aj keby bola pravda len to, že pápež pozdravil dav, bolo by to silné. Veď koľko podujatí na Slovensku sa môže pochváliť, že by sa za ne postavila svetovo významná osobnosť, akou je Svätý Otec?

Stojí za zmienku, že s pápežom si na Slovensku rozumieme. Aj keď ide o pohľad na vojnu, aj v pohľade na potraty. Nie je veľa katolíckych krajín na Západe, kde to tak je.

To všetko len zvýrazňuje domáci paradox, ktorý sa s pochodmi u nás spája od začiatku. Aj napriek počtom (pochody za život sú totiž dlhodobo najpočetnejšie masové manifestácie v novodobej histórii Slovenska), aj napriek angažovanosti pápeža Františka, hlavný mediálny prúd na Slovensku si pochod opäť ostentatívne veľmi nevšimol, dal mu často len nepatričné a okrajové miesto (česť výnimkám).

Až trápne vyznieva, že v nedeľu večer keď dorazila väčšina účastníkov domov, mala STVR v archíve posledné správy zo 16:00. Prešiel som si ich celé, o pochode tam nebola ani zmienka. V súvislosti s Košicami sa tam spomínali len kontajnery, ktoré majú byť po novom čiastočne zapustené v zemi.

V Košiciach sa zíde 40-tisíc ľudí, sú tam všetci slovenskí biskupi, podujatie podporí pápež a verejnoprávna televízia rieši kontajnery. Podobne vyzerali popoludňajšie správy v Slovenskom rozhlase. Nič. Asi tak je to s tou našou verejnoprávnosťou.

Mimochodom, nuncius mal na pochode najlepší prejav. Povedal len desať silných viet. Tie najsilnejšie energicky zopakoval aj trikrát. Celé to vybavil do dvoch minút niekoľkými silnými posolstvami a zakončil zvolaním: „Prijmite od pápeža Františka objatie plné pokoja a nádeje. Amen!“

Druhým silným gestom bolo, že pochodu sa zúčastnili sedemnásti slovenskí biskupi, ktorí kráčali v sprievode. Biskupi boli bezprostrední, fotili sa s ľuďmi, debatovali s okoloidúcimi, požehnávali matky v požehnanom stave, povzbudzovali najmenšie deti, ktoré už nevládali pochodovať.

Sedemnásť biskupov na pochode to nebolo len veľmi milé. Bolo to najmä silné gesto jednoty, aké slovenská cirkev nezažila už veľmi dávno. Darmo, to podujatie má niečo do seba.

Druhá vec, ktorú si treba všimnúť, sa týka politiky a politikov. Pochod najlepšie využilo KDH (v dobrom slova zmysle). Ako jediná strana k nemu malo tlačovku a dalo si kvôli nemu na sobotu celoslovenskú radu do Košíc. A aj vďaka tomu bolo na pochode najviac kádehákov.

Pomerne početne boli zastúpení aj matovičovci s predsedom, ktorý tam rozdal množstvo selfíčiek. Ukázali sa politici z Republiky, samozrejmosťou boli zástupcovia Kresťanskej únie, prišiel dokonca aj Eduard Heger z Demokratov.

Skrátka, okrem PS a SaS tam bola nastúpená hádam kompletná opozícia. Účastník si musel pri mnohých z nich nevdojak pripomenúť, že vo vláde sa im za ochranu života alebo proti transagende stavalo akosi ťažšie, ako keď sú v opozícii či mimo parlamentu. Uvidíme, kto z nich počas tohto volebného obdobia predloží zákon, ktorý by chránil život pred narodením.

Väčší údiv však budilo niečo iné. Z koalície sa ukázal len Richard Glück zo Smeru a inak nikto.

Nechceli sme tomu veriť, viacerí to preverovali aj na sociálnych sieťach a zisťovali, či to je skutočne pravda. Na pochode však okrem Glücka skutočne nebol nikto z významnejších politikov zo Smeru, Hlasu ani z SNS. Dokonca sa neukázali ani kuffovci.

Pre koalíciu, ktorej nemalá časť sa chce tváriť ako alternatíva pre konzervatívneho voliča (hrádza proti progresivizmu), je to po konsolidačnom balíčku ďalšia facka konzervatívnemu voličovi. Aj v tomto prípade – rovnako ako pri konsolidácii verejných financií – platí, že koalícia si môže znova podať ruku s progresívcami, ktorí si tiež pochod nevšimli.

Napokon je tu tretia vec: 40-tisíc účastníkov. Medzi ľuďmi na pochode sa riešila otázka, či je to málo alebo dosť. Správne sú zrejme obe odpovede. 40-tisíc je totiž číslo, ktoré potvrdzuje, že pochody za život sú najmasovejšími verejnými zhromaždeniami na Slovensku. Nikto, kto do ulíc dostane toľko ľudí, nemôže byť nespokojný.

Na druhej strane, mnohí si pamätáme ten radostný šok spred jedenástich rokov, keď sa nás v Košiciach zišlo 85-tisíc, čo spôsobilo, že tí, čo boli na čele došli na koniec dvojkilometrového pochodu skôr ako by tí z posledných radov vôbec vyrazili. Aj preto vtedy značná časť účastníkov prešla len menšiu časť pochodu. Pohnúť sa totiž nebolo kam.

Počet účastníkov sa rieši preto, že zabezpečuje spoločenský rešpekt. Nezáleží od médií ani od politikov, ktorí stoja na strane kultúry smrti, záleží len a len od priaznivcov života. Potenciál je preto omnoho vyšší.

Čo s tým? Aj medzi organizátormi sa hovorilo, že by pomohlo, keby boli pochody za život každý rok, maximálne každé dva roky.

Aby téma nevyšumela, aby sa ciele pochodu stále pripomínali, aby si boli médiá aj politici vedomí, že tu je masa ľudí, ktorá to s ochranou života od počatia až po prirodzenú smrť a ochranu rodín myslí vážne. Aby sa menila mentalita spoločnosti, aby sme si aj my sami pravidelne pripomínali, prečo na živote záleží. Aby sa budoval aj záväzok.

Ale aj preto, aby sme nemrhali potenciálom, ktorý príliš dlhá prestávka medzi podujatiami nahlodá. Veď kto niečo žiada a nedosiahne to, musí svoje požiadavky prednášať pravidelne, aby bol braný vážne. To platí obzvlášť vo verejnej sfére. A obzvlášť pri politikoch, ktorí sa k agende vedia hlásiť radšej z opozície, ako keď sú pri moci. Všetci vieme prečo.

Ak budeme musieť na ďalší pochod čakať päť či viac rokov, je dosť možné, že spoločenský aj politický potenciál, ktorý ukázal aj tohtoročný pochod, nám opäť prejde pomedzi prsty. A ciele pochodu sa nepriblížia, ale ešte viac vzdialia.

Po tom všetkom, čo zaznelo v Košiciach, sa jednoducho žiadalo, aby ľudia na konci odchádzali s posolstvom, že o rok sa vidíme v Bratislave a potom znova niekde inde. Stretávať sa budeme dovtedy, kým nebude zlo zabíjania nenarodených úplne odstránené.