Inflácia predstavuje všeobecný rast cenovej hladiny. Z druhej strany ju možno definovať ako pokles kúpnej sily peňazí. Ľudia majú pocit, že inflácia ich ochudobňuje, to je však povrchný pohľad. Ochudobňuje tých, ktorí držia peniaze, držitelia reálnych aktív, napríklad nehnuteľností, o nič neprichádzajú.
S rastom cenovej hladiny je spojený aj rast ceny práce, teda mzdy. Pokiaľ mzdy rastú rovnako rýchlo ako ostatné ceny v ekonomike, pracujúci reálne o nič neprichádzajú. Nominálne mzdy však často rastú pomalšie ako inflácia a reálna mzda klesá, alebo jej rast nezodpovedá rastu produktivity práce. Otázkou je, prečo.
Nová štúdia ekonómov z prestížnych svetových univerzít ukazuje, že kľúčom k pochopeniu zaostávania rastu miezd za infláciou je správanie zamestnancov. Tí sú ochotní obetovať čas svojej mzdy, aby sa vyhli možnému konfliktu so svojimi zamestnávateľmi.
Inflácia neochudobňuje, ale prerozdeľuje
Ak by všetky ceny a mzdy rástli rovnomerne a predvídateľne, inflácia by nemala žiaden vplyv na reálnu ekonomiku. Rovnako ako zrazený meter neovplyvní reálne rozmery predmetov okolo nás, hoci v každé namerané číslo bude väčšie. Realita inflácie je však iná.
Nerovnomerný rast cien znamená zmenu relatívnych cien. Ak ceny tovarov a služieb rastú rýchlejšie ako mzdy, reálna mzda sa znižuje. Aj s tým sa však pracujúci vedia popasovať – ak je inflácia predvídateľná, dohodnú si zodpovedajúci rast miezd do ďalších období. Ak je skutočná inflácia nižšia, získajú na úkor svojho zamestnávateľa, ak je vyššia, získava zamestnávateľ na úkor zamestnancov.
Podobne dochádza k prerozdeleniu medzi veriteľmi a dlžníkmi. Očakávaná inflácia je zahrnutá v dohodnutých úrokových sadzbách. Ak je skutočná inflácia iná než očakávaná, získava dlžník na úkor veriteľa alebo naopak.
Otázkou zostáva, prečo v pracovných vzťahoch úprava miezd nekopíruje vývoj cien tovarov a služieb a prečo v určitých obdobiach klesá reálna mzda, hoci k tomu nevidíme dôvod v podobe nižšej produktivity práce.
Len aby sme spolu dobre vychádzali
Zmienená štúdia prichádza s tvrdením, že zvyšovanie nominálnej mzdy, tak aby držala krok s infláciou, vyžaduje zo stany zamestnancov nákladnú aktivitu, inými slovami konflikt. Pretože zmena miezd je spojená s takýmito nákladmi, mzdy sa neprispôsobujú dostatočne pružne. Ide v podstate o rozpracovanie štandardného modelu novej keynesovskej ekonómie, ktorá nepružnosť cien vysvetľuje „nákladmi jedálneho lístku“, teda nákladmi na ich zmenu.
Pretože dosiahnuť adekvátny rast mzdy je spojené s nákladmi, zamestnanci sa často uspokoja s nižším rastom. Tam, kde nie sú mzdy indexované – teda nerastú spolu s infláciou podľa vopred dohodnutého pravidla – zamestnanci často akceptujú ponuku zamestnávateľa, hoci navrhovaný rast nezodpovedá všeobecnému rastu cien v ekonomike.
Navrhované vysvetlenie opiera štúdia o historické pozorovania, ale aj o vlastný prieskum medzi americkými pracovníkmi. Historické údaje zhromaždené zo 78 štátov za posledné polstoročie ukazujú, že zvýšenie miery inflácie významne zvyšuje počet štrajkujúcich zamestnancov. Inými slovami, zamestnanci sú ochotnejší ísť do konfliktu so zamestnávateľmi, keď je inflácia výraznejšia a v stávke je preto viac.
Prieskum medzi pracujúcimi tiež podporuje teóriu o tom, že pracujúci sa vyhýbajú konfliktu. Navrhovanú mzdu prijali štyria z piatich zamestnancov, len 21 percent z nich sa pokúsilo niečo podniknúť, aby dosiahlo väčší mzdový rast. Pritom aj zamestnanci, ktorí sa o výraznejšie zvýšenie mzdy neusilovali, odhadujú, že pokiaľ by niečo podnikli, mohli by dostať viac.
Inflácia predsa len ochudobňuje
Na základe hypotetických scenárov sa výskumníci pokúsili zistiť, koľko sú pracujúci ochotní obetovať, aby sa konfliktu ohľadne zvyšovania mzdy vyhli. Mediánová hodnota je 1,75 percenta vlastnej mzdy, teda polovica pracovníkov by obetovala viac, polovica menej. Ďalším zistením prieskumu je, že ochota ísť do konfliktu rastie s mierou inflácie – čo zodpovedá historickým údajom o zapojení do štrajkov.
Dôležitým záverom je, že inflácia v každom prípade znižuje blahobyt pracujúcich. Aj v prípade, že zamestnanci dosiahnu rast nominálnej mzdy zodpovedajúci zvýšeniu cenovej hladiny, je to pre nich spojené s dodatočnými nákladmi.
Stratu blahobytu teda prináša buď erózia miezd – ich reálny pokles – alebo náklady konfliktu, ktorý erózii zabraňuje. V druhom prípade navyše nejde len o prerozdelenie, ale o čistú spoločenskú stratu. Pracujúci majú dobrý dôvod nemať infláciu v obľube.