Politici. Že sa Boha neboja!

Z detstva si pamätám, že starí ľudia komentovali niekoho neprávosť začudovaným povzdychom: „Že sa Boha neboja!“ Myslím si, že v tej vete bola koncentrovaná skúsenosť, že keď človeku prejde nejaká nekalosť u jeho blížnych, neznamená to, že má vyhraté. Vnímalo sa to tak, že je tu ešte vyššia inštancia, ktorej nič neunikne a s ktorou nemožno dojednať beztrestnosť.

V súčasnosti platí, že až na vzácne výnimky sa Boha nikto nebojí. Nie snáď preto, že by prevládla viera v Boha milostivého, odpúšťajúceho a milosrdného. Boha sa neboja tí, čo v neho neveria. Ako sa stráca viera, slabne aj onen metafyzický strach. Koniec koncov sa hovorí, že ak niet Boha, všetko je dovolené. Dôsledky sú však katastrofálne.

Keď hľadáme príčinu neustávajúceho úpadku politiky, všímame si vady v politickej prevádzke. Korupciu, klientelizmus, zapredanosť, lipnutie na funkcii za každú cenu, ohýbanie pravidiel, manipuláciu s faktami, neschopnosť či všetkéhoschopnosť politikov. To je však iba prvý plán. Zjavný, do očí bijúci, no i tak popisujúci dôsledky, ku ktorým zostáva priradiť príčiny. A tou hlavnou príčinou je, že ak sa politik nebojí Boha, teda toho nad sebou, tým menej sa bojí toho pod sebou, teda občana.

Politikom dnes celkom chýba pud sebazáchovy. Pri hlasovaní o zákonoch, ktoré obmedzujú občanov na ich právach či slobode, nepočítajú s tým, že by mohli byť v budúcnosti hnaní na zodpovednosť. Pri prijímaní vazalských zmlúv im nenapadne, že môžu byť jedného dňa súdení za vlastizradu. Spoliehajúc sa na politickú imunitu a princípy zastupiteľskej demokracie si nevedia predstaviť rozzúrený dav, ktorý už neraz v histórii vzal spravodlivosť do vlastných rúk a s vrchnosťou sa veru nepáral.

Od psychiatrov a psychológov vieme, že politika priťahuje psychopatov, ktorí sa okrem iného vyznačujú absenciou strachu. Nemať strach je psychická porucha, duševný hendikep, pretože strach je sebazáchovná emócia. V politike je však absencia strachu konkurenčnou výhodou. Psychopat sa nebojí zastávať funkciu, na ktorú nemá kvalifikačné predpoklady. Nebojí sa ísť do konfliktov, v ktorých hrozia fatálne konce. Psychopat nemá strach, že sa zosmiešni, znemožní, ale nemá strach ani z toho, že poškodí širokú verejnosť. Nemá strach z krízy, z bankrotu ani z vojny.

Politika však priťahuje aj ideologických zaslepencov odhodlaných páchať dobro, nech to stojí čo stojí. Títo sa rovnako neostýchajú ísť aj cez mŕtvoly. Je to druh ľudí, ktorí by sa Boha nebáli, ani keby v neho verili. Boli by, respektíve sú presvedčení, že ho majú na svojej strane. Príkladov, keď sa v histórii Boha dovolávali zlí ľudia, je možno viac než tých, keď zlo išlo na účet bezbožníkov. Nie nadarmo svätý pápež Gregor Veľký varoval, že corruptio optimi pessime, teda že skazenosť najlepších je najhoršia. Už pätnásť storočí mu dejiny dávajú za pravdu.

Či už politici škodia z dôvodov zištných alebo ideologických, vyjde to narovnako. Vždy je za tým chýbajúca skromnosť, láskavosť a pokora a, naopak, prítomnosť pýchy a samoľúbosti. Bez vedomia, že nás čosi presahuje, niet zodpovednosti, ale ani vôle robiť to, čo je dobré, prosto len preto, že je to dobré. 

Viem, že žijem v inom svete než bol ten, do ktorého som sa narodil. Napriek tomu si ale pri pohľade na našich ústavných činiteľov, ale trebárs aj na európskych komisárov a rôznych iných politických prominentov po starom vravím: Že sa Boha neboja!

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.