Stochastický – nový módny výraz amerických komentátorov, ktorý má charakterizovať agresívne slovné zamorenie verejného priestoru zvyšujúce príklon labilnejších osôb k terorizmu.
Po dvoch mesiacoch od atentátu na Donalda Trumpa zažila Amerika opäť traumu z druhého pokusu o jeho život. Keby sa podaril, nastalo by v rozpoltenej spoločnosti nepredstaviteľné besnenie, dosť možno na hrane občianskej vojny.
V predvolebnom súboji síce na seba obaja prezidentskí kandidáti útočia lživými heslami, meme, ako sa dnes hovorí, aby sa dali dobre zapamätať (memory). Harrisová nesie časť zodpovednosti za otvorenú hranicu, ale Trumpa už celé roky označujú demokrati smrteľnými prívlastkami ako autoritársky, zločinný, potenciálny diktátor (hoci vedia, že jeho vláda ústavný poriadok neohrozila), ba niekedy ho aj prirovnávajú k Hitlerovi. Nie div, že sa potom na záchranu Ameriky objaví atentátnik.
Politológovia často zbytočne teoretizujú. „Stochastický terorizmus“ je podľa nich dôsledkom ideologickej vojny, onej postpravdivej politiky a ozbrojenej „pravdivosti“. „Pravdivosť“ (truthiness) má dnes označovať vyjadrenia, ktoré iba znejú pravdivo, lebo v čase, keď prevažujú emócie, na faktoch nezáleží.
Toxická rétorika má za cieľ absolútne zneuctenie oponenta, dehumanizáciu, ktorá zbavuje terč jeho ľudskosti, tak ako nacisti karikovali Židov. Trumpa považuje americká ľavica za číre zlo a jeho priaznivcov (polovicu národa) za úbožiakov a dezolátov hodných pohŕdania (deplorables), ako kedysi v slabej chvíli prezradila Hillary Clintonová.
Elegantnejšie vyjadril postoj ľavice Barack Obama: „Na Strednom západe je už 25 rokov nedostatok pracovných príležitostí a sľuby predchádzajúcich vlád nikam neviedli. Nedivte sa, že tu sú ľudia zatrpknutí, chytajú sa zbraní alebo náboženstva a vyjadrujú odpor k ľuďom a imigrantom, ktorí nie sú ako oni...“ (2008).
Podľa demokratov teda náboženská viera a nesúhlas s masovou imigráciou nie sú legitímne názory, ale symptómy hospodárskeho úpadku. Možno diskutovať s niekým, kto nie je schopný racionálne uvažovať? Inak povedané, k progresivistickej ideológii alternatíva neexistuje, a tí, čo nesúhlasia, sú nepriatelia.
Amerika je azda jediná krajina založená na viere, preto je tiež veľmi krehká. Podľa nedávno vydanej knihy profesora J. D. Huntera Democracy and solidarity má americká kultúra dve črty.
Jedna je založená na osvietenskej viere v individuálny rozum a presvedčenie, že neutrálna inštitúcia demokratického procesu cibrí spoločenské názory a umožňuje férový kompromis. Demokratická slobodná spoločnosť však na súdržnosť potrebuje spoločne vnímané hodnoty, bez ktorých je tolerancia neudržateľná. Donedávna takýto kultúrny tmel poskytoval etický monoteizmus Biblie, viera v objektívny morálny poriadok.
Ešte v roku 1958 by za ateistického prezidentského kandidáta hlasovalo iba 18, dnes už je to 60 percent Američanov. Kresťanstvo bolo z verejného priestoru dávno vyhostené.
Neoosvietenský americký filozof John Dewey, ktorý mal veľký vplyv na povojnové školstvo, chcel biblickú morálku nahradiť svetskou racionálnou etikou. To je však naivné, ľudia sú hriešni a empirická veda o konečnom zmysle života nič nevie. Odpustenie nie je racionálna cnosť tolerancie.
Nová etika spoločenskej spravodlivosti a inklúzie v prvom desaťročí 21. storočia (možno z rasistického komplexu) postavila svoju ideológiu na skupinovej identite. Tým však povstali vzájomne nevraživé skupiny, ktoré sa považujú za diskriminované a ostatných považujú za privilegovaných utláčateľov. Ak chýba spoločnosti organická solidarita, nezostáva nič iné, len nastoliť štátne násilie.
Pred piatimi rokmi potvrdil prieskum postojov Demokratickej strany, že jej tesná väčšina považuje republikánov za zlo a boli by radi, keby vymreli. A, samozrejme, Trumpovi dezoláti im to oplácajú. Dúfajme, že Amerika príde k rozumu a svoj osvietenský princíp obnoví prinajmenšom na nejakom minimálnom základe pravdy aj príslušnosti k spoločnému osudu a nevydá sa na cestu k diktatúre.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.