Prečo sa slovenskí historici nesnažia odmytologizovať Andreja Hlinku podobne ako sa to stalo v prípade SNP? Prečo bol Hlinka taký obľúbený medzi zahraničnými novinármi? Aký bol jeho vzťah k Masarykovi a Benešovi a aký je jeho odkaz súčasným politikom? Odpovedá historik Róbert Letz.
Značnú časť svojej profesionálnej kariéry sa zaoberáte osobnosťou Andreja Hlinku. Prečo?
Vždy ma lákalo dvadsiate storočie. A o Hlinkovi sa veľa rozprávalo v našej rodine, ako aj v škole. Nikto z mojich bližších rodinných príslušníkov nikdy nebol v politickej strane, nemám ľudácke, komunistické ani iné stranícke dedičstvo. To mi viac umožňuje pozrieť sa na osobnosti dvadsiateho storočia nezávisle. Študoval som históriu, tam som na to narážal, so spolužiakmi som sa o tom vlastne ešte tak polotajne rozprával.
Neskôr sme vydávali časopis, ktorý sa volal Proglas, kde som uverejnil článok, ktorý sa venoval slovenskému konzervativizmu, respektíve tomu, v akej miere je slovenské ľudáctvo prejavom slovenského konzervatívneho myslenia. Hlinka bol významnou osobnosťou, ktorá reprezentovala tento typ myslenia. Zároveň na neho boli a doteraz sú veľmi protichodné názory, aj tým ma lákal. Navyše sa tomu historici málo venovali.
Hlinka je veľmi zaujímavou osobnosťou, prečo sa mu teda venovalo málo pozornosti?
Musím aj kriticky na adresu slovenskej historiografie povedať, že je tu málo odvahy písať monografie o osobnostiach, čo je kritika sčasti aj na moju adresu. Ak si pozriete bibliografie, tak zistíme, že máme nespracované veľké množstvo našich osobností od Veľkej Moravy až po súčasnosť. Pokiaľ ide o 20. storočie, pozornosť sa sústreďuje najmä na Štefánika, Hodžu a Dubčeka, no zväčša sú to skôr populárne veci, ale chýbajú nám kritické monografie osobností. Ďalším dôvodom je, že Hlinka je ťažko uchopiteľná osobnosť.
Čím to je spôsobené?
Sčasti sa zdá, ako keby historikom dochádzal dych. Je ich málo, veľa sa na nich kladie, nemajú podmienky na tvorbu. Pod vplyvom marxizmu a pozitivizmu sa stratil personálny pohľad na dejiny, v ktorom sú osobnosti tvorcami či spolutvorcami dejín a kľúčom k ich poznaniu. Tiež je tu obava zo spracovania osobností 20. storočia. Faktom ale je, že keď sa zídu historici, maximálne sa vytvorí zborník o osobnosti, ale kritické monografie chýbajú.
Spomínali ste protichodné názory na Andrej Hlinku. Čím to je? A prečo nebol pohľad na neho odmytologizovaný, ako to bolo napríklad v prípade SNP?
Hlinka bol nesmierne živou a dynamickou osobnosťou, ktorú charakterizovala aj cholerickosť, výbušnosť, rapsódia. Driemala v ňom obrovská energia, ktorá v istých okamihoch vybuchovala ako sopka. Mňa ako historika prekvapuje na jeho živote to, že čím mal väčšie problémy, tým ho to budilo k väčšej aktivite a vzdoru. Zdá sa mi, že tým, čo ho poháňalo, bolo vedomie, že robí to, čo je v súlade s jeho svedomím, že je to služba pravde. Vnímal to tiež ako službu národu, ľudu, a, samozrejme, Bohu, keďže bol kňaz. Aj preto sa nebál ísť do rizík, kde si ostatní mysleli, že to nemá zmysel. A čím viac do neho bili, tým bol pevnejší. Aj v tom bola jeho veľkosť.
Ešte než zodpoviem vašu otázku, pristavil by som sa pri téme Hlinka a SNP, lebo je to zaujímavá otázka. Často sa hovorí povstanie kontra Hlinka. Opiera sa to o to, že počas Slovenského štátu existoval silný Hlinkov kult, čo bola pravda. Pod menom Andreja Hlinku sa schovávala Hlinkova mládež, Hlinkova garda, systém využíval jeho meno tým, že sa ním zaštiťoval. Aj sami povstalci si však uvedomovali, že Hlinku nie je možné odstrániť z histórie. V školách od roku 1938, keď bola vyhlásená autonómia, visel v triedach kríž a obraz Andreja Hlinku, čo sa zachovávalo aj počas SNP. Existuje výnos, kde sa hovorí o tom, že nemajú byť z tried odstraňované portréty Andreja Hlinku.
Nemenej zaujímavé je, že revolučný národný výbor v Ružomberku rozhodol, aby povstaleckí vojaci strážili Hlinkovo mauzóleum. Tak vznikol paradox, že mauzóleum počas Slovenského štátu strážili vojaci slovenskej armády a neskôr ho strážili aj príslušníci povstaleckej armády. To ukazuje, akou autoritou bol Hlinka v tom čase a že za daných okolností si ani povstalci, hoci mnohí z taktických dôvodov, nedovolili naň siahnuť.
Na druhej strane sa hovorí o bombardovaní mauzólea Andreja Hlinku povstaleckým letectvom.
To nie je dostatočne objasnená záležitosť, teda či išlo o to, aby lietadlo likvidovalo mauzóleum ako cieľ. Skôr by som sa však priklonil k názoru, že išlo o likvidáciu nemeckej obrnenej techniky ukrytej v aleji stromov na ružomberskom námestí neďaleko mauzólea. A to, že niektoré bomby spadli k mauzóleu a poškodili ho, nemusí znamenať, že povstalci ho chceli zámerne zlikvidovať, tak ako to tvrdila propaganda Slovenského štátu.
Po roku 1945 sledujeme programovaný odliv záujmu o Hlinku. Teda, že Hlinkovo meno bolo odstránené z názvov miest, ulíc či námestí. Bolo odstránených viacero pamätných tabúľ. Je málo známe, že v Bratislave na Štúrovej ulici vedľa pamätnej tabule Ľudovíta Štúra bola inštalovaná aj pamätná tabuľa Andreja Hlinku, ktorá musela zmiznúť krátko po vojne. Jediná Hlinkova socha v nadživotnej veľkosti, ktorá bola umiestnená vo Vrútkach, bola zničená ešte v roku 1945.
Išlo sa tým štýlom, že sa osobnosť Andreja Hlinku zamlčiavala, nesmelo sa o nej verejne rozprávať. Napríklad v učebniciach dejepisu z čias socializmu sa písalo o Hlinkovej Slovenskej ľudovej strane, ale žiaci sa už nedozvedeli, kto to bol Hlinka.
Prekvapuje ma, ako je možné, že po tých desaťročiach zamlčiavania, keď padol komunistický systém, sa Hlinka opäť dostal do popredia. To ukazuje, že na Slovensku silno funguje odovzdávanie pamäte v rodinách. Zrejme vďaka tomu sa Hlinka dostal na popredné priečky v anketách osobností. Nikto ho programovo nevyzdvihoval ako Štefánika či Dubčeka, neboli za ním žiadne veľké štátne peniaze, no on sa aj napriek tomu v ankete o najväčšieho Slováka umiestnil ako štvrtý.
Pôvodná otázka smerovala k tomu, že prečo sa po páde komunizmu neodmytologizovala osoba Andreja Hlinku rovnako, ako sa to stalo v prípade SNP, ktoré si privlastnili komunisti. Prečo sme nemali veľkú diskusiu o Andrejovi Hlinkovi?
Disident Ivan Polanský vydal v roku 1987 samizdat o Hlinkovi, to veľa naznačovalo. Je paradox, že k osobe Andreja Hlinku sa vyjadril v roku 1990 prezident Václav Havel, keď navštívil Ružomberok a pripomenul pri tom osobnosť Andreja Hlinku, ktorej sa treba venovať. Neskôr tu boli veľké Hlinkove dni, ktoré sa konali v Černovej a Ružomberku, kam prišli desaťtisíce ľudí, medzi nimi aj Slováci zo zahraničia.
No trochu to využil národný prúd vtedajšej politiky a v ňom sa pohybujúce strany a spolky. Išlo aj o budúcnosť Slovenska, vtedy Hlinka ožil ako národno-obranný historický symbol. Jeho osobnosť sa využila ako argument pre suverenitu. Možno aj to je dôvod, prečo nedošlo k odmytologizovaniu Andreja Hlinku. V rokoch 1990 až 1993 bol veľkou témou, potom však záujem o neho poklesol.
Nemalo by to byť naopak, teda, že veľký záujem o neho vzbudí v historikoch snahu ho odmytologizovať?
Tým, že to na začiatku 90. rokov bola aj politická téma, ktorá priamo zasahovala do otázky budúcnosti štátu, historici sa možno tej témy trochu zľakli a dali od nej ruky preč. Svoje zohralo aj to, že sa vtedy vrátili historici z exilu, ktorí mali na Hlinku jednoznačnejší názor, ako napríklad stále žijúci historik František Vnuk, ktorý vydal o Hlinkovi populárne písanú publikáciu. Je zaujímavé, že v prostredí slovenského exilu, ktorý sa hlásil k ľudáckej tradícii, nevzniklo významnejšie vedecké dielo o Hlinkovi.
Boli aj konferencie, ako tá na Bratislavskom hrade v roku 1991, z ktorej vzišiel zborník, populárny životopis Hlinku od historičky Aleny Bartlovej, ale potom sa už ďalej nepokračovalo. A aj keď vyšla v rámci Hodžovych dní sada zborníkov o osobnostiach moderných slovenských dejín, zaradili tam aj Ferdiša Jurigu, ale Hlinku tam nedali. Je to škoda, lebo diskusia o Hlinkovi sa skôr alebo neskôr musí uskutočniť. Bez nej sa nepohneme ďalej v pochopení slovenských dejín 20. storočia. Musím ale priznať, že ja som k takémuto dialógu historikov trochu skeptický.
Prečo?
Lebo neviem, či nájdeme dostatok historikov, ktorí by boli schopní a ochotní objektívne a nezaujato spracovať Hlinkovu osobnosť. Aj historici totiž majú svoje politické názory, ideové presvedčenie, pre mnohých z nich môže byť Hlinka výrazom ich vlastného ideového presvedčenia. Taktiež si treba uvedomiť, že história je značne prepletená s politikou a názory historikov môžu mať dosah aj na politický život, respektíve sa môžu využiť v politike. Aj to je problém s Hlinkom.
Vidíme, že sme dosiahli samostatnosť, sme členmi NATO a EÚ, ale stále je tu otázka slovenskej identity, podoby a najmä obsahu slovenskej štátnosti v rýchlo sa meniacom svete. Čo ďalej, aké hodnoty tento národ vyznáva v spoločnej Európe, ako ich má hájiť. V historiografii nie je možné ako v laboratóriu vypestovať sterilné prostredie.
Snažíte sa niečo robiť v tejto oblasti. Vydali ste osemstostranovú prvú časť Hlinkových prejavov a článkov. Koľko ich vlastne je?
Dokopy je ich viac ako dvetisíc. Najprv som spracoval personálnu bibliografiu Hlinku, až potom som mohol prikročiť k spracovaniu jeho článkov a prejavov. Teraz spracúvam obdobie 1918 – 1938, tam toho je tak veľa, že druhý diel som musel rozdeliť na dva zväzky.
Každý z nich bude taký rozsiahly ako prvý?
Oba budú mať okolo tisíc strán.
Koľko rokov vám to zabralo?
Ideu mám minimálne desať rokov. Grant s kolegami sme na to získali pred štyrmi rokmi a odvtedy na tom intenzívne pracujeme. Bolo veľmi náročné dopátrať sa k týmto veciam. Musel som to robiť cez zahraničné knižnice a archívy, nie vždy mi boli ochotní zaslať sken článku, takže som musel aj vycestovať.
Veľmi ma prekvapilo, ako veľa zahraničných novinárov prichádzalo k Hlinkovi. Sú to desiatky a desiatky rozhovorov. Najmä maďarských, lebo maďarská politika mala eminentný záujem o Slovensko aj o Hlinku. Vkladali mu niekedy do úst výroky, ktoré nepovedal, on to musel potom dementovať. Hlinka vždy dôsledne zastával integritu slovenského územia. Ale napríklad aj Taliani, Nemci, Rakúšania, Francúzi, Švédi a Poliaci, samozrejme.
To znamenalo preložiť všetky tie rozhovory do slovenčiny. Musel som preto zostaviť tím prekladateľov. Väčšina z toho bude obsiahnutá v druhom diele. Do roku 1918 bolo len jedno zahraničné interview s českým novinárom v Národných listoch, ale po roku 1918 sú ich tam desiatky. Hlinka bol asi najspovedanejšia politická osobnosť na Slovensku. Za nikým, ani za Hodžom či Šrobárom, neprišlo toľko novinárov ako za Hlinkom. Ten ich priťahoval ako magnet.
To je zaujímavé už len preto, že bol skoro celý čas opozičný politik. Prečo chodili všetci za ním?
Bol rázovitý, jeho spôsob života zaujímavý – stroho asketický a predsa nesmierne plný, živý a dynamický. Stále cestoval. V Ružomberku mal troch kaplánov, ktorí zabezpečovali pastoračný servis, on sa tam tiež snažil byť, ale bol aj poslanec v Prahe, snažil sa byť aj novinár a aj držať ruku na tepe diania na Slovensku. Považoval sa za človeka z ľudu, a tak navštevoval aj všelijaké dediny či samoty, kam ostatní politici neprichádzali. Chodieval tam pešo, autom, na koni, na voze, ako ho priviezli. Všade mal nejakú reč, potom si vypočul ľudí, to, čo ich trápi, a potom to hovoril v Prahe, bil na poplach. Počas prvej ČSR mal ročne priemerne 450 verejných prejavov.
Český katolicizmus bol úplne iný. Bol pokojnejší, zmierlivý, nechcel sa rozhádať so silnými liberálnymi a socialistickými vládnymi stranami, možno aj preto, že vedeli, že tí ľudia sú zameraní ostro protikatolícky. Hlinka volil úplne inú taktiku. On bubnoval na poplach, už nám berú vieru, cirkevné školy. Hlinkove obavy, že ide o frontálny útok na katolícku cirkev sa z dnešného pohľadu zdajú trochu predčasné. Vieme, že po roku 1948 začal generálny útok na cirkev, no Hlinka sa toho obával už vtedy. Myslel si, že toto bol ten definitívny útok na cirkev.
O Hlinkových cestách do Prahy sa hovorí, že na každej stanici, kde stál vlak, ho vítali a on mával z okna aspoň krátky pozdrav alebo prejav.
Je zaujímavé, že bol veľmi obľúbený aj v českom prostredí. Monsignor Šrámek z Lidovej strany bol totiž flegmatik. Všade, kam Hlinka prišiel, aj do miest, kde mala podporu Lidová strana, mal veľký aplauz aj keď kritizoval Šrámka na jeho teritóriu. Navyše on aj v Čechách hovoril o slovenskom probléme úplne otvorene. Pozývali ho tam rôzne osobnosti, mal prednášky na Žofíne či na Slovanskom ostrove.
Nebál sa kritizovať zmluvu so Sovietskym zväzom z roku 1935 o vzájomnej pomoci, lebo sa bál boľševizácie Československa. Kritizoval aj orientáciu československých vlád, že sa skôr dohodnú s nemeckými stranami ako s ľudovou stranou, teda radšej s Nemcami ako so Slovákmi.
České prostredie teda veľmi dobre poznal. Do českých katolíckych novín písal už od 90. rokov 19. storočia. Aj svoj denník nazval Slovák zrejme preto, že sa inšpiroval českým konzervatívnym denníkom, ktorý sa volal Čech. Po vytvorení Československa chcel postaviť jeho slovenský pól.
Keď prišiel do Prahy po tragických udalostiach v Černovej, tak ho českí študenti niesli na rukách a vypravili mu koč, ktorý tiež ťahali. Mal vlastnú lóžu v Českom národnom divadle, nikdy žiaden slovenský politik nemal takú úctu v Čechách ako on, možno až Dubček. On otvoril pre Čechov slovenskú otázku, keď tam mal v roku 1907 desiatky príhovorov a prednášok. Aj tým zreálnil Československo, samozrejme, v chimérickej podobe cez zlepšenie československých vzťahov. Potom, samozrejme, upadol do nemilosti. Myslím si, že by si zaslúžil pamätnú tabuľu v Prahe, ktorú mal veľmi rád a kde pôsobil ako poslanec.
Čo bolo najzaujímavejšie, čo ste v jeho článkoch našli?
My dnes Hlinku vnímame možno viac ako politika ako kňaza. Mňa však fascinovali jeho články, ktoré písal na Vianoce, Veľkú noc, Turíce, skrátka na veľké kresťanské sviatky. Viaceré boli venované mariánskej úcte. Málo poznáme rozmer Hlinku ako kňaza, ktorý poznal každého farníka po mene a od svitu sedel v spovednici.
Niekedy podal náboženské témy s nezvyčajnou hĺbkou a dokázal ich aktualizovať, no niekedy ich nie veľmi šťastne spájal s aktuálnou politikou. Teda, že sa to začína náboženskou udalosťou, napríklad na Vianoce narodením Ježiša, ale potom priamo vbehne do politiky a hovorí o tom, akí zlí sú kňazi, ktorí patria do Mičurovej strany [Československá strana lidová, pozn. red.], lebo rozbíjajú katolícku jednotu, alebo rozoberá korupčné aféry a súkromný život niektorých politikov.
Možno aj to bola jeho slabina, že si vo svojej strane vytvoril akoby cirkev v cirkvi. On bol totiž pre mnohých katolíkov väčšia autorita ako sami biskupi. Ferko Skyčák, známy slovenský filozof, to nazval hlinkaizmus, čiže nekritické obdivovanie jeho prívržencami. A čím bol Hlinka starší, tým viac mu to zrejme lichotilo. Na jeho narodeniny a meniny sa totiž vždy zišli jeho obdivovatelia zo všetkých kútov a nosili mu darčeky, písali básničky na jeho meno a chceli sa tak trochu ohriať v jeho priazni a posilniť jeho prítomnosťou.
A z tej politickej stránky jeho osobnosti?
Je zaujímavé sledovať, ako sa odvíjal jeho vzťah k Masarykovi. Hlinka ako konzervatívny katolík odmietol Masaryka ako človeka, ktorý sa rozišiel s katolíckou cirkvou a mal liberálne názory. Hlinka preto Masaryka nemusel a písal to veľmi otvorene v slovenských, ako aj českých novinách.
Obaja však museli, aj keď si boli ako autority konkurentami, koexistovať. Lebo Masaryk bol prezident a "tatíček" národa a Hlinka bol tiež otec národa, boli tu teda dvaja "tatíčkovia". Mnohí ľudia potrebujú v politike istý kult, jasnú orientáciu a Hlinka slovenským katolíkom dával takýto smer cez svoj kult, ktorý bol možno aj vedomý, podobne ako Masaryk.
Samozrejme, Masaryk mal neobmedzené možnosti, po ňom boli pomenované školy, stavali sa mu sochy, jeho meno dostávali námestia a hlavné ulice, čo zasa Hlinka odmietal. Keď chceli na návrh jedného, podčiarkujem evanjelického, člena mestského zastupiteľstva v Ružomberku nazvať ulicu po Hlinkovi, on to odmietol. Ale zamrzelo ho, že po Masarykovi za života pomenovali ulicu.
Stretávali sa?
Áno, ich prvé stretnutie bolo v januári 1919 a Hlinka potom všade písal, že mu Masaryk sľúbil autonómiu Slovenska.
S Masarykom sa spája spor o autonómiu a Pittsburskú dohodu, ktorú Hlinka na Masaryka vytiahol vďaka americkým Slovákom a obviňoval ho, že to nechce splniť.
Áno, Pittsburská dohoda bola dokumentom, ktorý Masaryk podpísal už ako prezident, lebo 14. novembra 1918 bol zvolený za prezidenta, hoci nebol prítomný, bol ešte v USA a vtedy podpísal Pittsburskú dohodu. V nej sa píše, že Slováci budú mať svoj vlastný snem.
Keď bol Masaryk v roku 1921 v Ružomberku, stretol sa na stanici s Hlinkom, ktorý mu to pripomenul, na čo mu Masaryk povedal, že sa vytvorí župné zriadenie a župná autonómia. S Pittsburskou dohodou to došlo až tak ďaleko, že Masaryk potom Hlinkovi napísal, že to je zdrap papiera, čo bolo dosť nedôstojné. Masaryk otázku Slovenska jednoznačne podcenil. O ňu sa viac zaujímal Beneš ako Masaryk, ale, samozrejme, svojím spôsobom, ktorý odmietal Slovákov ako svojbytný národ.
To je pomerne paradoxné, lebo ak si správne spomínam, tak Hlinka Beneša nemal veľmi rád.
K zrážke Hlinku s Benešom došlo ešte niekedy v roku 1920 až 1921 a týkalo sa to slovenských území, ktoré boli pripojené k Poľsku, teda území Spiša a Oravy. Beneš totiž v tom čase začal tvrdiť, že Hlinka ponúkol ako výmenu za tieto obce Javorinu a nejakú ďalšiu menej obývanú časť územia, čo však Hlinka neurobil. No odvtedy Hlinka stále písal o tajnej Benešovej diplomacii a jeho nebezpečenstve.
Oni sa, samozrejme, rozchádzali aj názorovo, Beneš bol totiž presvedčením socialista. To sa ale trochu zmiernilo v polovici tridsiatych rokov, kedy bol Beneš zvolený za prezidenta aj vďaka hlasom poslancov ľudovej strany. Beneš sa vtedy ukazoval priaznivo voči Hlinkovi, pohrával sa s myšlienkou autonómie Slovenska, dokonca s manželkou navštívil Černovú, kde predniesol aj prejav. Bolo zaujímavé, že Beneš v exile počas druhej svetovej vojny súkromne povedal, že jediný, koho si zo Slovákov vážil, bol Hlinka za svoju dôslednosť a za to, že nikdy nezľavil zo svojich požiadaviek. To je vizitka od najvážnejšieho politického protivníka!
V čom by mohol byť Hlinka inšpiráciou pre dnešných politikov?
Myslím si, že je to princíp cnosti, odvahy a dôslednosti. Slovenskej náture možno nevyhovuje, keď sa v politike veľa taktizuje a chodí okolo horúcej kaše. Hlinka bol opačný, on vždy dokázal povedať rozhodné slovo. Častokrát by sa mali aj dnes veci pomenovať a komunikovať zrozumiteľnejšie ako čakať na to, ako sa vyjadria iní alebo plakať v kútoch. Na Slovensku by sme mohli byť aj dôslednejší. Samozrejme, v rámci demokracie, na ktorú sa Hlinka pomerne často odvolával.
Hlinka ľudí svojou priamočiarosťou nielen spájal, ale aj rozdeľoval a nie vždy bol tolerantný k iným ľuďom, aj kňazom. V novinách napísal všeličo, aj veľmi osobné veci. Ak niekto z jeho strany prešiel napríklad do strany Martina Mičuru, tak to bol oheň a síra. Bola beda stať sa jeho protivníkom.
Zároveň mal aj tú črtu, že vedel odpúšťať a zmieriť sa so svojimi protivníkmi, príkladmi sú biskup Párvy alebo Ferdiš Juriga.
Áno, jeho veľkosť bola aj v tom, že keď sa s niekým pohádal, tak dokázal prelomiť ľady a podal ruku na zmierenie. A dokázal si aj uznať kritiku, aj keď nie vždy. V jeho článkoch sa nachádza viacero takých vyjadrení.
No a Hlinka a Juriga, to je zaujímavý príbeh. Oboch spájala vnútorná rapsodickosť až romantické rojčenie, hoci Hlinka bol askét a Juriga zasa kňaz humorista, pohotový rečník. V mnohom si boli podobní a zároveň úplne rozdielni. Vždy bola otázka času, kedy sa pohádajú a napokon zmieria.
Prvý raz sa rozišli v roku 1919, keď Juriga presadzoval zásadnú reformu katolíckej cirkvi a zrušenie celibátu. Hlinka bol konzervatívnejší a plne sa spoliehal na Svätú stolicu. K zmiereniu oboch osobností došlo v roku 1921 a k ďalšej roztržke pre osobu Vojtecha Tuku v roku 1929, keď bol Juriga bez vypočutia vylúčený z HSĽS. V roku 1934, keď mal Hlinka sedemdesiatku, sa dovtedy päť rokov nerozprávali a prebiehal medzi nimi cirkevný súd, no tam sa zmierili, aj keď potom to už nebolo nikdy také ako predtým.
Zmieril sa niekedy aj so svojím veľkým priateľom a neskôr odporcom Vavrom Šrobárom?
Zmierili sa viackrát. Prvý ich ideový rozchod nastal v rokoch 1910 a 1911, keď vznikol spor medzi hlasistami, teda mladými ľuďmi združenými okolo časopisu Hlas, ktorý reprezentoval Vavro Šrobár, ktorí sami seba vnímali ako pokrokových. Vtedy začali písať proti klerikalizmu a otvorene kritizovať katolícku cirkev ako spiatočnícku, čo Hlinka nezniesol a proti čomu vystúpil. Vtedy sa so Šrobárom veľmi pohádali. Hlinka už vtedy tušil, že za touto skupinou je Masaryk a podpora českých liberálov a socialistov.
Pred vznikom ČSR, v roku 1918 sa so Šrobárom zmierili, povedali si, že spory už nemajú zmysel. Ale keď sa po vzniku ČSR Šrobár stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, znova sa rozhádali. Spor bol o tom, že Šrobár do rôznych funkcií vyberal ľudí, ktorí neboli katolíckeho razenia, čo Hlinkovi veľmi prekážalo. Podľa neho preto slovenskí katolíci neboli reprezentovaní v rozhodujúcich funkciách a hneď na začiatku boli obídení. Mimochodom, to isté potom Šrobárovi vyčítal aj český publicista Ferdinand Peroutka, ktorého nemôžeme obviňovať zo straníctva. Šrobár zasa Hlinkovi vyčítal, že sa chcel stať biskupom a že túžil po funkciách a sláve.
V roku 1921 sa zase zišli, lebo v januári až februári boli porady o jednotnom postoji slovenských politických strán. Potom však Hlinka povedal, že Šrobár súhlasil s autonómiou Slovenska, čo znova viedlo k sporom, ktoré pretrvali až do konca ich života.
Takže potom sa so Šrobárom už nezmieril?
Zdá sa, že nie. Nenašiel som doklad o tom, že by sa zmierili.
Posledná otázka, hovorili sme o odkaze Andreja Hlinka pre súčasných politikov. On je však v istom zmysle aj zakladateľom slovenského politického konzervativizmu. Je jeho odkaz pre konzervatívnych politikov iný ako ten všeobecný?
Časy sa dosť zmenili. Hlinka ešte presadzoval aktívnu účasť kňazov v politike. Môže však inšpirovať konzervatívcov v potrebe náboženského zakotvenia, integrity a tiež vlastenectva a národovectva. Mne sa zdá, že to vyprcháva z konzervatívnej politiky na Slovensku. Nemyslím tým nejaký výbojný emotívny nacionalizmus ani priame náboženské zasahovanie do politiky, ale rozumné slovenské vlastenectvo, z kresťanských základov vychádzajúca úcta k osobe, blížnemu, sebe i národu. Mali by sme hľadať súlad a syntézu jedného i druhého. Takáto syntéza prirodzeného a nadprirodzeného v našich dejinách a kultúre je prepotrebná. Je otázkou našej identity a kontinuity, ktorá na jednej strane chráni a zveľaďuje, čo je naše, ale súčasne je otvorená pozitívnym prúdeniam a vplyvom zvonka. S tým súvisí nielen naša minulosť, ale aj budúcnosť.