Potom sme si dali kávu vo foyer a prešli sme sa k Hlinkovmu pamätníku v blízkom parku. Odzneli prejavy, zazneli hymnické piesne. Fotili sme sa pri Hlinkovi a spokojní sme sa rozišli.
Potiaľ všetko v poriadku.
Hlinka je nepohodlnejší, než som si myslel
Od roku 1990 som akosi vedel, že aj po páde komunistického režimu bude Andrej Hlinka nepohodlný. Teraz na mňa doľahlo, až ako veľmi je nepohodlný. Uvedomil som si, že nebyť organizátorov kolokvia a sobotňajšej svätej omše v katedrále svätého Šebastiána v Krasňanoch, hlavné mesto by si Hlinkovo okrúhle výročie vôbec nepripomenulo. Veď som si aj na konci kolokvia ešte zobral mikrofón a organizátorom poďakoval.
Cítili to i organizátori. Správca Matice Slovenskej Maroš Smolec dvakrát nepriamo kriticky spomenul vládu, ktorá výročie ignorovala.
Vládnu koalíciu zastupoval poslanec Roman Michelko z SNS, teda z najmenšej vládnej strany.
Nie, Hlinka nezapadá do koncepcie Smeru ani Hlasu. Opozícia si výročie nevšimla. Prekontroloval som si, či verejnoprávna televízia zaradila v deň výročia nejaký program k Hlinkovi. Nič.
Andrej Hlinka bol slovenským gigantom s horiacim srdcom, ktorý ešte pred prvou svetovou vojnou zo slovenskej kauzy urobil kauzu európsku, možno ho považovať za spoluzakladateľa Československa a desaťročia to bol on, ktorý stelesňoval myšlienku budúcej slovenskej nezávislosti.
Je jedným z troch slovenských politikov (popri Štefánikovi a Dubčekovi), o zásluhách ktorých hovorí osobitný zákon. Mal som tú česť byť v roku 2007 jedným z poslancov, ktorí ako prví navrhli Lex Hlinka.
Nuž, ale Hlinka sa stále akosi nehodí. Bol to katolícky kňaz a politický konzervatívec.
Keď porovnáme Hlinku napríklad so Štefánikom, vidíme asymetrický prístup k týmto osobnostiam. Konzervatívci vidia Štefánika ako tiež svojho. Spomínate si, že to bol Ján Čarnogurský, ktorý organizoval v mene Hnutia za občiansku slobodu spomienku na M. R. Štefánika na Bradle ešte na jar 1989?
Liberáli vidia ako svojho len toho, koho vedia prispôsobiť svojej mustre. So Štefánikom to vedia, s Hlinkom to nejde.
Sochy Andreja Hlinku sú napríklad v Žiline a v Ružomberku. V Bratislave sa socha Andreja Hlinku nenachádza, súčasťou pamätníka, pri ktorom sme sa zišli, je len jeho busta.
Stále si však myslím, že raz v Bratislave Hlinkova socha bude.
Keď sa zídu Hlinkove siroty
Kolokvium bolo zaujímavou skúsenosťou. Problém je i v tom, že na Slovensku nie je silná konzervatívna strana, ktorej program by ladil s Hlinkom nielen deklaratívne, ale i fakticky. Kedysi sa takou javilo KDH, ktoré aj organizovalo v lete 1990 mohutnú spomienkovú slávnosť na Hlinkovu pamiatku v Ružomberku.
Dnes platí, že jadro podporovateľov a nasledovníkov Andreja Hlinku vôbec nie je malé, nie je to však voličský tábor. Títo konzervatívni a kresťanskí voliči sú roztrúsení do voličských táborov mnohých strán. Častokrát boli medzi sebou znepriatelení. Niektorí "kádeháci" nemali radi matičiarov a naopak. Zámerne hovorím niektorí, lebo sa vyskytovali i ľudia, ktorí boli aj v KDH, aj v Matici.
Než začalo kolokvium, pristavila sa pri mne bývalá poslankyňa HZDS. Raz som s ňou bol v televíznej diskusii, bol rok 1997. Obrazne povedané, krv len tak striekala. Teraz pekne pozdravila, dobrý deň pán kolega. A ja som bol milý zase k nej. Do rozhovoru sme sa nepustili. Asi by toho bolo naraz priveľa.
Prišiel aj bývalý poslanec za HZDS, známy prostorekosťou, ale nepristavil sa. Skromne ticho sedel.
Na kolokvium ma pozval predstaviteľ Spoločnosti Andreja Hlinku, ale ani predstavitelia Matice nemali so mnou problém. Redaktor matičných Slovenských národných novín ma požiadal o rozhovor.
V tej stovke prítomných ľudí nebolo badať napätie. Všetci sa cítili v tej chvíli dobre. Ako keby podaktorí už boli unavení dlhoročnou nevraživosťou. A zaskočení nezáujmom vlády.
Ten pokoj som celkom uvítal. Alebo to bol iba prelud?
Hlinkove siroty.
Najdôležitejšia otázka: Čo je Hlinkov odkaz dnes
Najdôležitejšia otázka počas panelovej diskusie, o ktorej mi bolo jasné, že by mala padnúť, je tá, čo je odkazom Hlinku dnes. A moderátor Matúš Demko ju veru položil hneď ako prvú. A správne.
A odpoveď je jasná. Veď Hlinkov zápas úplne prirodzene pokračuje.
Hlinka bojoval proti sekularizácii v školstve. A dnes mládeži liberáli v školách podsúvajú čo?
Hlinka bojoval za tradičné hodnoty proti pražskému liberalizmu. Dnes sa nám tu šíri, tentokrát nie z Prahy, ale z Bruselu, opäť čosi, čo si neželáme. Ideológia LGBT, ideológia, podľa ktorej je potrat ľudské právo a podobne. Kto sa má proti tomu ozvať, keď nie Hlinkovi nasledovníci?
Ešte aj tá otázka slovenskej nezávislosti, ktorej bol Hlinka prorokom aj uskutočňovateľom, dostáva nový význam.
Isteže sme postupne nadobudli najprv autonómiu v Československu, potom sme sa stali republikou v rámci československej federácie a už desaťročia máme štátnu samostatnosť.
Ale sme aj členskou krajinou nadnárodných organizácií, z ktorých niektoré nás teraz privádzajú na pokraj vojny. Vojny, ktorú nechceme a ktorá nebola nevyhnutnosťou. Mocní tohto sveta chápu našu štátnu samostatnosť tak, že ich máme poslušne nasledovať do vojenských dobrodružstiev, ktoré nie sú v našom záujme. Bol by Hlinka spokojný s takou samostatnosťou?
Bojovať za nezávislosť dnes znamená napríklad povedať, že po ceste k vojne kráčať nechceme. Na to treba mať odvahu. Hlinka by ju mal.
A spomeniem ešte jednu Hlinkovu vlastnosť, o ktorej hovoril na kolokviu profesor Letz. Hlinka si ešte ako publicista dokázal poriadne podať ružomberských papalášov, ktorí bačovali v meste tak, aby mali osoh najmä oni.
Mám dojem, že ak by Hlinka žil teraz, podával by si aj niektorých takých, čo sa k jeho menu z času na čas teraz hlásia.
Všetky Hlinkove zápasy sú aktuálne aj dnes.
Napriek tomu, či práve preto, je nepohodlný.
Hlinka bol z iného cesta
A ešte posledný postreh. Nemôžem si pomôcť, ale Andrej Hlinka bol iný. Iný ako úspešní slovenskí politici súčasnosti.
Keď si pozriete politické životopisy súčasných politikov, vidíte tam toľko kotrmelcov, krivolakých zákrut a piruet. Niežeby neurobili nič dobré, to nie. Urobili. Ale často mysleli najprv na seba. A pred hodnotami uprednostnili osobný záujem. A najmä, voličom neprekážali tie ich kotrmelce.
Voliči zvyknú hovoriť, veď všetci sú rovnakí. Nie sú. Poznám veľa politikov osobne a zblízka. Nie sú všetci rovnakí.
Hlinka bol iný. Jeho politická dráha pripomína vystrelený šíp. Ten letí priamo. Hlinka sa vždy držal svojich hodnôt, radšej sa vo väzení vzdal svojej slobody, než by sa vzdal svojich hodnôt. A dokázal zjednotiť v jednom košiari viac ako tretinu Slovenska. Najviac zo všetkých vtedajších politikov. Vo chvíli jeho smrti už Slovensko stálo na prahu vytúženej autonómie.
Bol úspešný. Preto, lebo celý život tak trval na svojich hodnotách? Alebo napriek tomu?
Znepokojuje ma otázka, ako by dopadol dnes.
Tak či onak, Andrej Hlinka bol čímsi jedinečný. A pre mnohých bude nepohodlný naďalej.
