Školský psychológ: Starším žiakom by som dal menej úloh, mechanický prepis nemá zmysel

Zo svojej profesionálnej pozície – túto prácu vykonávam už šestnásť rokov – pozorujem, že starší pedagógovia sa stále pridržiavajú tradičných štandardov, ktoré sa týkajú očakávaní na pozornosť a emočné spracovanie u detí. Na druhej strane majú mladší učitelia tendenciu pristupovať k týmto otázkam citlivejšie a viac reflektujú súčasnú zvýšenú citlivosť detí. K tomu prispieva aj rastúca odborná angažovanosť, ktorá kladie dôraz na vnímanie individuálnych potrieb detí, čo môže vytvárať dojem, že pribúda diagnostikovaných prípadov porúch.

Som taktiež v pravidelnom kontakte s Centrom poradenstva a prevencie v Bardejove, kde som pôsobil desať rokov, a kde mám blízke pracovné vzťahy s tamojšími odborníčkami. Kolegyne mi začiatkom septembra spomínali, že už dva týždne intenzívne vykonávajú vyšetrenia, pretože ich je naozaj veľa. Nie je to teda len o tom, že by deti boli slabšie, alebo stúpajú diagnózy, ale skôr o tom, že ako spoločnosť tieto problémy vnímame citlivejšie, viac ich riešime a podľa toho aj prispôsobujeme vzdelávacie prístupy. Stačí sa pozrieť na množstvo záujmových krúžkov a doučovaní, ktoré dnes existujú – prirodzene to vedie k väčšiemu vnímaniu určitých nedostatkov u detí.

Ako vnímate učenie s prvákmi? Vidíte isté opakujúce sa problémové javy? Napríklad, že deti sú čoraz viac ovplyvnené technológiami a tie im bránia v plynulom učení už od prvého ročníka?

Určite to má vplyv. Presýtenie informáciami automaticky znamená slabšiu absorpciu tých, ktoré sú žiaduce. Čo sa týka sústredenia, posledné výskumy dokonca ukázali, že krátkodobá pamäť sa znížila z približne siedmich sekúnd na dve a pol až tri sekundy. V dôsledku toho sa všeobecná úroveň pozornosti u ľudí znížila. Nemožno mi nespomenúť ani výskum, ktorý preukázal, že väčší počet podnetov vedie k slabšiemu emocionálnemu prežívaniu. Dnešné deti, ktoré sú zvyknuté na krátke, niekoľkosekundové videá z TikToku, sú na tom emocionálne horšie. Je rozdiel, či človek naraz sleduje päť krátkych videí alebo jeden film, na ktorý sa teší, pretože ten vníma oveľa pozitívnejšie. Emocionálne prepojenie je veľmi dôležité, ak chceme, aby sa deti tešili z toho, čo sa v škole naučia. To však predstavuje obrovskú výzvu aj pre učiteľov.

Čo je kľúčom k udržaniu pozornosti detí?

Mám niekoľko zásad, ktoré opakujem v kontexte všeobecnej výchovy a domáceho vzdelávania. Učiteľom vždy odporúčam, aby zapájali čo najviac zmyslov a neobmedzovali sa len na audiovizuálne vnímanie, pri ktorom deti len počúvajú a mechanicky prepisujú počuté učivo. Keďže žijeme v digitálnej dobe, je dôležité technológie zdravo integrovať do výučby. Odporúčam pripraviť videá, ktoré budú mať silnejší podnet, pretože ak je niečo vizuálne atraktívne alebo „spieva“, deti to lepšie vnímajú.

Je dôležité používať detský jazyk – či chceme alebo nie, deti často hovoria vety z videí na YouTube alebo z hier. Mali by sme ich prekvapiť tým, že tento obsah a slovník poznáme, že nám nie sú cudzie, a tak prepojiť školu s ich každodenným svetom, aby nevnímali školu ako niečo odtrhnuté od reality, ale ako súčasť ich života. Tiež prízvukujem zapojenie pohybových aktivít do vyučovacieho procesu.

Sú aj iné názory. Výskumy hovoria na druhej strane o tom, že dieťaťu hrajúcemu sa na mobile počas vyučovacej hodiny trvá dvadsať minút, kým znova získa úplnú pozornosť.

To je určite zaujímavý poznatok a priznávam, že ho nemôžem poprieť, pretože nemám všetky informácie. Rád by som však zdôraznil, že je dôležité takéto prístupy zdravo kombinovať. Určite by sme nemali používať videá počas celej hodiny. Ak napríklad pieseň trvá minútu, potom je vhodné žiakov opäť usadiť do lavíc, diskutovať o tom, čo videli a počuli a následne im ponúknuť ďalšiu novú aktivitu na riešenie situácie. To, čo spomínate, ešte viac vnímam v súvislosti s domácim učením.

V čom konkrétne to viac vnímate pri domácom učení?

Dnes sa intenzívne diskutuje o vplyve technológií na deti. Počúvam od rodičov rôzne extrémne názory – niektorí tvrdia, že tablet nedajú svojmu dieťaťu skôr než dosiahne pätnásť rokov, zatiaľ čo iní ich deťom dávajú do rúk takmer od narodenia. Nemám na to jednoznačnú odpoveď a nehovorím, že existuje len jeden správny prístup.

Aj moje dieťa používa technológie a nevypínam mu ich, pretože prispievajú k jeho socializácii, ktorú by sme inak mohli narušiť, ak by bolo úplne izolované. Ak by prvák prišiel do školy a nemal by žiadne skúsenosti s tabletom, pravdepodobne by bol považovaný za zvláštneho medzi svojimi rovesníkmi, čo by mu mohlo uškodiť iným spôsobom.

Existuje však rozdiel medzi tým - vedieť, čo je tablet, a tým, či dieťa necháme niekoľko hodín bez dozoru, aby si samé surfovalo po internete s rôznorodým obsahom. Keď mám desať rokov, môžem mať predstavu o tom, čo je víno a pivo, ale to ešte neznamená, že mi rodičia dovolia ich piť.

Samozrejme, pri médiách to mám na mysli z hľadiska minimálnej skúsenosti – je dôležité, aby dieťa aspoň raz v živote malo možnosť držať túto technológiu v rukách, aby sa s ňou oboznámilo a aby mu nebola úplne cudzia alebo vnímaná ako strašiak. Najefektívnejší spôsob ako pracovať s deťmi, je nechať ich rozprávať o tom, čo pozerajú a čo ich zaujíma. Pravda je taká, že vývoju technológií sa skôr či neskôr nevyhneme. Súhlasím, že je nebezpečné, keď rodičia nechajú dieťa bez dozoru hrať sa na mobile len preto, aby mali pokoj, a pritom netušia, aký obsah konzumuje.

Ďalším problémom, ktorý vnímam, je nielen rôznorodosť obsahu, ale aj jeho nadbytok, ktorý spôsobuje, že deti strácajú schopnosť udržať pozornosť. V praxi si všímam, že aj keď vyberiem lákavú záležitosť, ako spoločenskú hru, aby sme sa lepšie zoznámili a spriatelili, je to otázka pozornosti len niekoľkých minút. Problém spočíva aj v tom, že dnes sa deti nevedia zaujať.

Pretože predbehnúť v pútavosti rýchlo sa meniace tiktokové videá je oveľa náročnejšie než by sa mohlo zdať.

Presne tak. Napriek tomu chcem zdôrazniť, že rodičom odporúčam práve hry, ale tie spoločenské, pretože sú výbornou metódou, ako nadviazať kontakt s deťmi. Ide o druh zábavy, ktorý reguluje komunikáciu a nikoho k ničomu nenúti okrem dodržiavania pravidiel. Niekto môže mať obavy z konkurencie, pretože deti často ťažko znášajú, keď ich spoluhráč vyhodí z hry.

Podľa môjho názoru je dôležité, aby si týmto procesom prešli. Dnes však existujú aj kooperatívne hry, v ktorých bojujú za spoločný cieľ. Ak skupina prehrá alebo niečo nezvládne, musia sa s tým vyrovnať spoločne ako tím, čím sa zdieľa zodpovednosť za prehru.

Ešte sme nepovedali, ako sa s deťmi správne učiť. Máte nejaké odporúčania pre rodičov?

Mám niekoľko zásad, pričom jednou z najdôležitejších je pozitívna spolupráca so školou. Ako rodič chápem, že niekedy je ťažké zúčastniť sa na diskusii a počúvať kritiku o tom, čo moje dieťa zvláda a čo nie. Napriek tomu veľmi podporujem, aby rodičia navštívili triedu a komunikovali s učiteľkou. Dieťa takto vidí, že učiteľ a rodič sú v priateľskom vzťahu a poznajú sa. Nie je to len o tom, že pedagóg je osoba, ktorá na EduPage rozdáva príkazy, ktoré rodič ignoruje a následne sa doma sťažuje, ako ho to obťažuje. Takéto správanie veľmi poškodzuje spoluprácu.

V rámci komunikácie je veľmi dôležitý aj súlad v domácnosti. Nemôže sa stať, že jeden rodič stanoví pravidlá a druhý ich neguje. To isté platí aj pre multigeneračné rodiny. Starí rodičia by nemali povoliť niečo, čo rodič zakázal. Takéto rozporuplné prístupy škodia výchove a deti ich môžu zneužívať. Rovnako vnímame aj problém rozvedených rodičov. Nie je vhodné porovnávať, aké nastavenia má ten druhý a ak to inak nejde a sú na to prostriedky, je lepšie (v úvodzovkách) kúpiť dvojaké pomôcky a nehádať sa na tom, či si dieťa zabudlo peračník u otca alebo u mamy. Opäť tým trpí len dieťa. No a tretia zásada je pravidelnosť. Režim je silnou zbraňou v zmysle výkonnosti aj spokojnosti učiaceho sa dieťaťa.

To všetko môže vplývať na učenie detí?

Samozrejme. Spôsob, akým sa vyjadrujeme o učení a škole, má vplyv na vnútornú motiváciu dieťaťa. V prvom ročníku sa učí predovšetkým pre rodičov. Dieťa ešte nemá rozvinutý vnútorný záujem, nerozumie tomu a nezaujíma ho, či dostane jednotku alebo trojku. Pre neho to predstavuje len informáciu od učiteľky, ale silne vníma emócie svojich rodičov.

A čo s deťmi, ktoré sú príliš hravé? Máme mať pochybnosti, že sme nesprávne posúdili ich školskú pripravenosť?

Tento aspekt by mala zachytiť a posúdiť depistáž. V súčasnosti sú školy celkom zručné v tom, že si pozývajú odborníkov z centier pedagogického a psychologického poradenstva, ktorí s deťmi pracujú na náročných testoch. Nimi sa zistí, či je dieťa naozaj ešte hravé, čo by umožnilo odložiť jeho nástup do školy. Avšak v prípade prváka, ako som spomínal, zohráva veľmi dôležitú úlohu pravidelnosť. Čo sa deje pravidelne a v rovnakom čase, postupne prestáva byť problémom.

Osobne mám túto skúsenosť ako otec. Keď stanovíme presný čas na otvorenie tašky a zároveň jasne vyznačíme čas, kedy sa učenie končí a nebudeme sa k nemu už vracať, pomáha to. Niektorí rodičia však pristupujú k tejto situácii extrémne, dokonca dokončia domácu úlohu za svoje dieťa, aby všetko vyzeralo dokonale a aby predišli spoločenskej hanbe. Takto sa dieťa cíti neschopné a odmietané vo svojich aktivitách. Ak mu ukazujeme, že jeho snaha nie je dostatočná, obzvlášť v prípade umeleckých činností, škodíme mu. Samozrejme, nemali by sme sa uchyľovať ku klamaniu ani k bezúčelnému chváleniu. Na druhej strane je dôležité zdravo oceniť snahu. Na všetkom sa dá nájsť niečo pozitívne.

Domáce úlohy sú tiež témou diskusie. Aký máte na to pohľad z pozície školského psychológa?

Nechcem sa vyhýbať otázke, ale je pre mňa náročné poskytnúť komplexné zhodnotenie, pretože nie som pedagóg. V súčasnosti, s množstvom informácií a mnohými popoludňajšími aktivitami detí, by som u starších žiakov zmiernil nápor domácich úloh, pretože nevidím zmysel v mechanickom prepisovaní. U mladších detí však potrebujeme vytvoriť návyk v písaní, čítaní a počítaní. V triede nie je vždy možné sa venovať každému, preto v tomto prípade považujem domácu prax za nevyhnutnú. U starších žiakov vidím zmysel v podpore samostatnosti, napríklad prostredníctvom samostatných projektov, ktoré môžu následne prezentovať v škole. Týmto spôsobom sa môžu propagovať a ukázať, na čom sami a dobrovoľne pracujú, čo môže motivovať aj ostatných spolužiakov.

Vy ste ako psychológ, zaoberajúci sa tiež medziľudskými vzťahmi, pracovali na vašej debutovej knihe Ako nežiť osamelo v modernom svete, ktorá vlani vyšla. Vraj sa s osamelosťou vo svojej praxi stretávate pomerne často. U koho ju pozorujete najviac?

Táto kniha vznikla ako odpoveď na žiadosť niektorých priateľov, keďže mám okolo seba množstvo rovesníkov nad štyridsať rokov, ktorí sa cítia osamelo. V knihe otvorene spomínam aj svoje vlastné vyrovnávanie sa s rozchodom a skúsenosťami, ktoré som prežil. Často sa na mňa obracajú ľudia so syndrómom vyhorenia, ktorí následne prechádzajú aj do vyhorenia vo svojich vzťahoch. Taktiež čoraz častejšie počúvam o ľuďoch, ktorí sú v dlhodobých vzťahoch, no cítia sa osamelo. Kdesi sa teda pravdepodobne stala chyba. V knihe tiež zdôrazňujem, že najpríťažlivejšou vlastnosťou je charizma človeka, ktorý vie, čo chce. Dôležité je tiež zdôrazniť, že na to, aby sme vedeli fungovať vo vzťahu, musíme byť schopní fungovať sami vo svojej spokojnosti.

V knihe síce deti nespomínate, no sú dnes osamelejšie ako v minulosti?

Určite áno. Žijeme v technologickej dobe, ktorá nás izoluje. Pandémia mala výrazný vplyv a takzvané postcovidové deti sú v niečom uzavretejšie. Niektorí tvrdia, že majú menšiu citlivosť a dokonca sú bezcitné vo vzťahoch. Ich priateľstvo je často prechodné. Dokážu byť kamaráti na chvíľu, ale potom sa to rýchlo zmení, čo citlivejší jedinci považujú za vážny problém.

Čo s tým robiť?

Propagovať skutočnú socializáciu, stretávať sa prostredníctvom rôznych záujmových aktivít, venovať sa športu, umeniu či napríklad hrať organizované spoločenské hry. Je dôležité, aby sme nezabúdali na seba a preukazovali, že sme aktívni a zúčastňujeme sa na rôznych činnostiach aj napriek zamestnaniu. Z pohľadu dospelých je veľká škoda, ak sa rodič úplne odovzdá svojim deťom. Je jeho povinnosťou aspoň raz týždenne mať aj vlastný priestor a čas pre seba.

V knihe tiež uvádzate, že spoločnosť považujete za najefektívnejšiu cestu k spokojnosti. Ale situácia sa mení – čoraz viac ľudí uprednostňuje prácu z domu a telefonáty namiesto osobných stretnutí. Ako sa s touto zmenou vyrovnať?

Robiť to mechanicky a nastaviť si pravidelnosť. Môže to byť pravidelný krúžok alebo záľuba, ktoré sa opakujú. Zároveň si vybudovať vlastné tradície, nemyslím kultúrné, ale rodinné zvyky, ktorých sa budeme držať. Po čase sa z toho stane rutina, ktorú aj deti prenesú do svojich vlastných rodín, a tým sa naučia ako fungovať spoločensky.

A ako nežiť osamelo?

Žiť pre svoje vášne a mať niečo, čo ma napĺňa a teší, je kľúčom k tomu, aby sa ostatní chceli radovať so mnou, a v takom prostredí osamelosť neexistuje. Hoci to môže znieť ako fráza a je to možno ťažšie než to vyzerá, no nepoznám iný spôsob. Dôležitou súčasťou toho, aby sme neboli osamelí, je naučiť sa vyrovnávať aj so samotou, pretože existuje rozdiel medzi samotou a osamelosťou.

Knihu ste napísali aj napriek vášmu hendikepu.

Bolo to mojím snom napísať knihu a bez zanietených ľudí z vydavateľstva Atény nad Torysou, ktoré vydáva špecifický druh literatúry, by táto príležitosť zrejme neexistovala. Otvorene hovorím o tom, že som dysortografik, teda človek, ktorý nevie písať. To znamená, že keď napíšem vetu, musím ju niekoľkokrát prepísať, aby bola správna. Pracoval som s niekoľkými ľuďmi, ktorí ju po mne opravovali, bez Moniky a Michaely by táto kniha zrejme nevznikla. Chcem tým zdôrazniť, že je dôležité nezostať zaseknutý v pocite neschopnosti len preto, že nám niečo nejde alebo niečo nedokážeme. Často nás to limituje a namiesto otázky ako to urobím, by sme sa mali pýtať - kto mi s tým môže pomôcť.