Fenomén ufoslovanstva: Utajované dejiny, vesmírne lode a iné konšpiračné teórie o našej histórii

Ide o hnutie/myšlienkový smer/náboženstvo/kult radiaci sa medzi vetvy slovanského novopohanstva – stojí teda na duchovnej obrode slovanských predkresťanských zvykov a bohov. Avšak tam, kde sa bežne novopohania držia zaužívaných tradícií či historických textov, ufoslovania idú „all in“.

Vesmírne koráby

V ich prípade ide o amalgamáciu slovanskej kultúry s kultúrou germánskou, indickou či perzskou, ktorá je popretkávaná príbehmi, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani najlepšie vedecko-fantastické knihy či filmy. Veď posúďte sami:

„Ako prví na Zemi pristáli Da-Árici. Prileteli na Vajtmare, kozmickom korábe, ktorý je schopný preniesť vo svojom vnútri 144 Vajtman – malých lietajúcich korábov. Vzhľadom na vojnové udalosti bola Vajtmara poškodená a musela núdzovo pristáť… V tom čase už prebiehala galaktická vojna s Temnými Silami, a preto bolo neskôr dovolené aj iným národom, spojencom Rasy, aby sa na Zemi usadili…“ píše sa na asi najznámejšej stránke ufoslovanov na Slovensku Tartaria.sk.

Samozrejme, všetko čo by sme mohli označiť za ufoslovanstvo, sa nutne nezhoduje s „oficiálnym" hnutím tohto Inglizmu či naopak. Samotné definície nie sú vždy stanovené a predstavujú skôr pomocné frázy na odlíšenie legitímnych historických teórií a hypotéz od fantastických príbehov o vesmírnych lodiach, utajených dejinách a hviezdnych bitkách.

Ako už bolo spomenuté, svoju baštu má Inglizmus (v našich končinách známy hlavne ako slovansko-árijské védy) aj na Slovensku. Okrem internetových stránok a skupín na sociálnych sieťach sa u nás občasne konajú stretnutia podobne zmýšľajúcich ľudí, organizujú sa kurzy spoznávania našej „skutočnej" histórie (za slušnú sumu, prirodzene) či vydávajú knihy.

Prečo o tom „nevieme"

Videnie sveta pod ufoslovanstvom sa dá predstaviť asi nasledovne: všetko, čo dnes vieme o dejinách Slovákov, resp. Slovanov, je slabý odvar skutočných dejín, ktoré nám boli doteraz zahmlievané, kradnuté či prekrúcané. Toto nám o slovansko-árijských védach povie samotná stránka Tartaria:

„Slovanské, predkresťanské ponímanie sveta bolo stáročia potláčané nielen mocou štátno-kresťanskou, ale aj komunistickou vládou. Slovanské obrady a tradície boli takmer vykorenené, stratené v zabudnutí, zmenené a zahalené lžou,“ píšu.

Paradoxne, védisti ďalej píšu, že sa „objavilo nemálo iniciatívnych jednotlivcov, ktorí často nemajú ani elementárne poznatky o slovanskom ponímaní sveta, no napriek tomu sa zaoberajú  zavádzaním pseudoslovanských tradícií, čo vedie k zakladaniu pestrých, rozlične orientovaných religióznych smerov a skupín.“ Vskutku.

Nakoniec sa aj dozvedáme, prečo o tejto tajomnej a skutočnej histórii dnes nič nevieme. Je to preto, lebo naše dejiny boli zamenené – viera bola vymenená za náboženstvo, kniežatstvo za kráľovstvo či dŕžava za štát. Nejde vraj len o synonymá či hru so slovami, ale o „dejiny fyzickej likvidácie“.

„Takzvaná Veľká Morava bola v skutočnosti súčasťou Kyjevskej Rusi a kresťanstvo na Rusi zaviedol ,svätý‘ knieža Vladimír, ktorý vpustil do Kyjevskej Rusi jeho šíriteľov – križiakov. Pokresťančovanie Slovanov trvalo od r. 988 po r. 1000 n. l. Zatiaľ čo r. 988 mala Kyjevská Rus 13 miliónov obyvateľov, v roku 1000 už len 4 milióny,“ vysvetľuje ďalej stránka.

Je nám to známe...

Na vytvorenie aspoň základného obrazu, o aký myšlienkový smer ide, zatiaľ tieto malé výbery stačia. Nie nadarmo sami autori na stránke tvrdia, že tieto védy inšpirovali americký vedecko-fantastický seriál Hviezdna brána. Od fantastiky sa však teraz presunieme k trochu hmatateľnej histórii.

Ako pri každej legende a mýte, aj tu väčšinou existuje zrnko či dve pravdy. Mnohé (aj keď nie všetky) články či súčasti z tohto fenoménu sa zvyknú opierať o skutočné historické pramene, archeologické nálezy či závery odborníkov. Avšak krátko po tomto „opretí" tieto fakty vezmú, hodia na veľkú hromadu a odpália pod nimi granát.

Ako príklad uveďme „starosloviensku bukvicu“. V esencii je to analógia aj ostatných súčastí ufoslovanstva, pričom je toto údajne „prastaré slovanské písmo" odborníkmi prehliadané, ignorované či aktívne pripisované iným národom. Konečný produkt je zase vo výsledku zmiešanina rôznych celkov doplnená ezoterikou, pseudovedou či jednoducho čisté sci-fi.

V histórii tohto údajného písma (de facto azbuky) sa v obsiahlej sérii článkov stretneme s odkazmi na skutočné hypotézy, teórie či archeologické nálezy. Príkladom môže byť spomenutie kultúry Vinča, konkrétne znakov na archeologických predmetoch, ktoré niektorí bádatelia považujú za dôkazy písomníctva na Balkáne v 6. až 5. tisícročí pred n. l.

V texte o bukvici sa s údajným písmom z Vinče narába ako s faktom. To je problematické preto, že pravosť niektorých nálezov nie je dostatočne preukázaná. Rovnako sa zatiaľ nepodarilo dokázať, že by mohlo ísť o písmo, resp. ani o predchodcu písomníctva. Védisti však majú závery jasné:

„Z uvedeného vidno: niet nijakých dôvodov predpokladať, že všetky tieto znaky boli vyvinuté paleontologickými Predkami v nevedomosti. Platí to o to viac, že v tých časoch tí istí ľudia už niekoľko tisícročí používali iné, plne analogické výdobytky abstraktného myslenia, ako je napríklad počítadlo, mágia, rituály, kalendár, astronomické pozorovania a podobne,“ dočítame sa.

Rusi, Rusi a Rusi

Ďalším takým príkladom je stať o písaní na brezovú kôru. Ide o skutočnú formu písomníctva, ktorá v Európe prebiehala najmä v dnešnom Rusku. Najznámejšie nálezy pochádzajú z Veľkého Novgorodu, pričom tie najstaršie sú datované približne do 11. storočia nášho letopočtu. Je to zaujímavá pamiatka východoslovanského písomníctva, ktorá je však vzápätí premostená na tzv. Velesovu knihu.

Ide o dielo, ktoré je v odborných kruhoch všeobecne prijímané ako falzum z polovice 20. (prípadne 19.) storočia. Tartaria o jednej z tabuliek, ktorá vraj porovnáva varianty „bukvíc", píše: „Pripojený je aj variant bukiev použitých vo Velesovej knihe (lingvistka L. P. Žukovskaja datovala tento pamätník do 9. storočia).“

Práve L. P. Žukovská, expertka na historickú paleografiu a fonetiku raných ruských manuskriptov, však už v roku 1960 označila Velesovu knihu za „podvrhnutý predcyrilický rukopis“.

Ako môžeme vidieť, názor expertky je tu doslova prekrútený o 180 stupňov. Ide o vcelku bežnú prax, čo sa týka ufoslovanských teórií, pričom najčastejšie sa takto opierajú o rôznych ruských vedcov a akademikov (prípadne pseudoodborníkov).

Minimálne v našom prostredí je to zrejme z toho dôvodu, že títo ľudia nie sú verejne známi a je oveľa ťažšie si overiť ich tvrdenia či závery. Bez dobrej znalosti ruštiny si na internete veľa informácií o Žukovskej nevyhľadáte, podobne ani o iných zdrojoch ufoslovanov.

S tým súvisí aj ďalšia prax védistov. V úvode textu o bukvici píšu: „Hlavné informácie, ktoré sú použité v tomto článku, sú spracované na základe knihy, ktorú napísal Andrej Alexandrovič Ťuňajev z Moskvy, akademik Ruskej Akadémie Vied...“

Vierohodnosti, okrem množstva iných problémov, nepomáha ani fakt, že čitateľovi nie je často daný názov (údajnej) publikácie, na ktorú sa odvolávajú. V takomto prostredí je pre nich potom zrejme ľahké dôjsť k záveru, že „nijaký Cyril a Metod nemohli nič vynájsť. Buď vôbec neexistovali, alebo k existujúcim postavám jednoducho – a nie prvý raz – priradili ,vynájdenú‘ činnosť.“

Pseudoveda

Na nešpecifikovaných vedcov sa odvolávajú aj pri jednej z mnohých grafík o tejto staroslovienskej bukvici. „S formou tiel bukvíc sú spojené – vedcami nedávno objavené – torzné polia, čo sú nositelia informácií v Jemnohmotnom svete. Akékoľvek telo, ktoré má formu – vrátane línie čiary, bukvy, slova, napísaného na papieri – narúša rovnorodosť vákua a vyvoláva vytvorenie torzných polí,“ tvrdí stránka. Akí vedci, môžeme len hádať.

Vlastne nemusíme, o spomenutých torzných poliach sa dá čo-to dočítať. V rámci ruských akademických zdrojov zistíme, že ide o pseudovedu, ktorá vznikla v bývalom Sovietskom zväze okolo roku 1987. Výskum bol po pár rokoch zrušený pre obvinenia z podvodu a sprenevery štátnych financií, avšak v nejakých formách táto „disciplína" prežíva dodnes, rozšírená po svete.

Nakoniec, pozrime sa ešte na menované knižné zdroje. Tie sú menej časté, ale vyskytnú sa. V tomto prípade ide dokonca o historický prameň, čo je vcelku príjemné prekvapenie.

„No ani na tejto pôde neostávame bez argumentov. Jedným z veľmi dôležitých je nami v minulosti ,prinesený‘ Mauro Orbini... ... V Európe sa zachovalo niekoľko exemplárov pôvodného vydania Orbiniho knihy v starej taliančine. Na internete dokonca nájdete dostatok fotografií týchto starých kníh. No čo je veľmi prekvapujúce, nikde nenájdete odfotené komplet vnútorné stránky tohto diela – nech by boli aj v starej taliančine. Nie je to podozrivé?“ pýtajú sa nás ufoslovania.

Veru, podozrivé to je, odhliadnuc od toho, že skeny diela v taliančine sú verejne dostupné. Existuje však aj ruský preklad tejto knihy z roku 1722. V sekcii Orbiniho zdrojov naši védisti odhaľujú takúto skutočnosť:

„PREČO DNES NEPOZNÁME ANI JEDEN Z CITOVANÝCH 170 ZDROJOV ANI LEN PO MENE? Medzi zdrojmi nájdeme také mená ako Augustín Moravský, Anály Venedské, Anály Ruské, Venceslav Bohémsky, Valerij Potervel, Grigorij Doktor, Marián Skot...! Očividne mená slovanských autorov alebo anály z našich území.“

Otázka, prečo týchto autorov, resp. ich diela nepoznajú, ukazuje skôr na (zrejme vedomé) nepreštudovanie si historických a odborných zdrojov, ako na nejaké tajné sprisahanie neprajníkov. Pretože inak by sa pokojne dozvedeli, že Augustin Moravský (častejšie ako Augustin Olomoucký) je verejne známy, rovnako aj jeho diela.

Podobne je to aj v prípade tzv. Venceslava Bohémskeho, čo je pseudonym pre Václava Hájeka z Libočan. A voilà, opäť sme objavili strateného autora, ako aj jeho dielo, špecificky Annales Bohemorum z roku 1541. A takto by sme pokojne mohli pokračovať celý deň. Temné sily, ktoré pred nami chcú skrývať naše skutočné dejiny, veru nie sú veľmi šikovné.

Suma sumárum

Nenačreli sme zatiaľ dostatočne hlboko,  aby sme tu preskúmali čo i len stotinu textov na jednej jedinej internetovej stránke. Časom sa však budeme môcť pozrieť i na ďalšie „zaujímavé“ predstavy o našich dejinách, či „odbornú" prácu s historickými prameňmi. Vráťme sa však zatiaľ späť do reality.

Oplatí sa spomenúť aj skutočnosť, že sa védisti svojím videním pôvodnej slovanskej kultúry a bohov prirodzene dostali do sporu s rodnovercami, resp. modernými nasledovníkmi slovanskej predkresťanskej kultúry a náboženstva (toho bez vesmírnych lodí).

Na šírenie týchto pofidérnych slovansko-árijských véd upozorňujú novopohanské spolky na Slovensku a v Česku minimálne od roku 2012. Nie je to prekvapivé, keďže je to práve okruh uctievačov pôvodnej slovanskej viery, ktorý je zvyčajne prvý „nakazený" ufoslovanstvom.

Na um sa prirodzenie derie aj otázka, prečo by si niekto všetky tieto veci vlastne vymýšľal. Nuž, odpoveď je často vcelku jednoduchá:

„Ako vidno, naša Stará Viera nie je iba akási dogmatika. Je to poznanie spôsobu, ako správne žiť, a ponúka na to aj nástroje... ... Nik okrem nás nám ju nemôže vziať! Možno už dozrel čas na kurzy Staroslovienskej Bukvice aj u nás," prezradí nám stránka v konečnom dôsledku svoj účel.

Ako skoro pri každom takomto počine, aj tu sa všetko začína a končí pri peniazoch a moci. Nie je nič lepšie ako vyfabulovanie utajených dejín, o ktorých môžete následne prednášať, predávať knihy, či organizovať kurzy učenia sa vymysleného písma (za slušnú sumu, samozrejme).

https://www.youtube.com/watch?v=b8afv4Rg9NA

Čo s tým?

Minimálne v rámci Slovenska sú presahy ufoslovanstva skoro vždy späté s národným hnutím, či národne zmýšľajúcimi jedincami. Národný smer má u nás bohužiaľ v posledných dekádach neľahkú históriu. S nedostatkom zdravého národného povedomia, kde zlyháva štát či oficiálne inštitúcie, do tejto úlohy s radosťou nastúpia rôzne pochybné organizácie.  

Ufoslovania patria k jednoznačnému extrému, ktorý sa už ani nepohybuje na nejakej pomyselnej medzi odborného výkladu dejín a odvážnych, zatiaľ nepreukázaných teórií. Slovansko-árijské védy už dávno z tejto hrany zleteli do priepasti hlbšej ako Mariánska priekopa. Je preto dôležité na existenciu tohto 'hnutia' upozorniť a vystríhať tých, ktorí by sa mohli dať zlákať „utajovanými“ dejinami Slovanov.   

Zatiaľ síce existujú ufoslovania najmä na sociálnych sieťach, internete a občasných stretnutiach, to sa však môže časom meniť. A to by nikto so záujmom o odborný a legitímny výklad dejiny nemal dopustiť. Koniec koncov, dejiny Slovákov (Slovanov) sú plné zaujímavých a významných osobností i udalostí. A to aj bez vesmírnych korábov či mimozemšťanov.