V koalícii sa začala robiť politika na vlastné tričko, čo je prirodzené, pokiaľ ju robia strany v miere adekvátnej ich veľkosti a postaveniu. V tomto zmysle robila doteraz politiku iba strana Smer, a teda aj udávala koaličný tón.
Politiku však robil v mene SNS aj Andrej Danko, no spôsobom neprimeraným, ak si uvedomíme, že z jeho strany sa do parlamentu riadne dostal iba on sám a preferenčne je trvalo usadený pod 5 percentami. Napriek tomu sa Danko doteraz tváril, že má právo riadiť zemeguľu.
Zato Hlas, druhá najsilnejšia koaličná strana, ktorá si ako jediná po voľbách mohla vybrať, s kým bude vládnuť, tá na politiku dlhé mesiace rezignovala. Sčasti preto, že jej bývalý predseda bol už viac mysľou v prezidentskom paláci a za jeho nástupcu si v Hlase vybrali niekoho, kto svojím politickým naturelom splýva so Smerom. Dôvodom doterajšej politickej slabosti Hlasu je však aj to, že jeho reprezentanti vo vláde sa utiahli do polohy rezortných manažérov mysliac si, že aj tak sa robí politika. No nerobí.
V Hlase to však už zrejme pochopili. Aspoň niektorí. Pred týždňom sa ako rázny politik vynoril na scéne minister práce Tomáš a jasne formulovanými, tvrdými postojmi konečne dosiahol to, že rozpínavý Danko zrazil opätky a zacúval do nebývalej krotkosti. Tak sa robí politika.
V tej chvíli nespokojný predseda SNS ešte netušil, čo ho čaká o pár dní. O vlastnú politickú identitu sa nečakane prihlásil ďalší subjekt – Národná koalícia vedená poslancom Huliakom, ktorému, zdá sa, mediálna sláva stúpla do hlavy a nič s tým nenarobil ani krkolomný pád zo stoličky v televíznom štúdiu.
Andrej Danko, verný svojej povahe, nielen rozhorčene odsúdil Huliaka za chrapúnstvo voči poslankyni Plavákovej (škoda, že to tak necítil aj vo chvíli, keď sa to dialo a on bol prítomný), ale predovšetkým ho zadefinoval ako zradcu, ktorý si už vedľa neho nikdy nesadne.
Dankov hnev je v istom zmysle pochopiteľný. Huliak ho fatálne zranil, keď jeho nafúknutosť zmenšil o troch poslancov a tým spečatil jeho budúci politický osud. Danko osobne už politický výtlak nemá (viď eurovoľby) a takzvané národné sily, ktoré naposledy SNS pretlačili do parlamentu, si nepochybne budú hľadať iný výťah alebo si trúfnu na vlastnú cestu.
Ako si bude ďalej počínať Huliak, to ešte len uvidíme. Nie nepodobne sa kedysi z klubu SaS vynoril Matovič a začal sa Radičovej tlačiť na koaličnú radu. Dotiahol to neskôr až na premiéra, čo sa snáď Rudolfovi Huliakovi nepodarí. Ale človek nikdy nevie, kde sa nachádza to najspodnejšie dno. Každopádne, predstieraná koaličná súdržnosť a idylka sa do roka a do dňa skončila. Ficove slová, že je to v koalícii ako v rodine, kde sa napokon majú všetci radi, sa ukázali iba ako dočasné verbálne vyhnutie sa tomu najhoršiemu, čo môže premiéra postretnúť – bude sa musieť osobne zamiešať do týchto koaličných sporov, ktoré sa budú už len zhoršovať.
Ficova doterajšia taktika urobiť si z Danka hlavného spojenca v koalícii, aby mohol tichučko vykosťovať Hlas, sa ukázala ako nesprávna a bude ho to niečo stáť. Aj Hlas totiž v hodine dvanástej objavil prostredníctvom Erika Tomáša čaro a nevyhnutnosť robenia politiky.
Prečo v hodine dvanástej? Preferenčná kulminácia Hlasu, ktorá sa krátko po voľbách dostala na úroveň cca 17 percent, začala po odchode Pellegriniho do paláca klesať a momentálne je na úrovni 12 percent, čo je už takmer tri body pod volebným výsledkom (14,7 percenta). Treba však pripomenúť, že aj pod Pellegrinim mal Hlas problém robiť v konkurencii so Smerom originálnu, pôvodnú politiku.
Teraz sa na vlastnú politickú cestu bude musieť Hlas vydať, ak chce zvrátiť trend poklesu. No neznamená to len vykročenie z tieňa Smeru. Hlas sa nevyhne, ak to bude myslieť vážne, vymedzeniu sa voči tomu, čo stváral doteraz Danko a čo ešte len bude stvárať Huliak. Ak liberálne krídlo Hlasu ešte zatváralo oči nad Dankom a jeho nominantmi, nechce sa mi veriť, že by dokázali prehltnúť názory a počínanie fakticky nového koaličného partnera Huliaka, pre ktorého sú inšpiratívne popravy v Číne na futbalovom štadióne a ktorý dokázal svojmu ochranárskemu kritikovi zaželať: „Bohdaj by tvoje deti na teba pľuli, keď ťa zahrabú na cintoríne, aby vedeli, kto zlikvidoval slovenský vidiek, ak sa ho nám, pravým Slovákom, nepodarí zachrániť.“ Okrem toho, ide tu nepochybne o matovičovský typ politika, ktorému zjavne s jedlom rastie chuť aj drzé sebavedomie. A kto vie, či sa po jeho vzore neprihlási časom o slovo aj Kotlár so Šimkovičovou.
A tak si dovolím predpokladať, že čím častejšie budeme v najbližšom čase počuť z úst Fica, Eštoka, Danka a Huliaka uistenia, že koalícia je súdržná, tým viac sa tomu bude realita vzďaľovať.
Taká je politika, ak sa v nej dá priestor Dankovi a Huliakovi.