Víkendové čítanie: Šarkany

Tretia kapitola

Náš statok sa nachádzal vo vnútri osady Clos, na okraji voignyského lesa, v ktorom sa paprade miešali s kručinkami, duby s bukmi, a kde sa dalo naraziť na jeleňa či diviaka. Trochu ďalej začínali močariny, v ktorých vládol mier medzi kačicami, vydrami, vážkami a labuťami. Motte, naša farma, bola pomerne izolovaná. Našimi najbližšími susedmi boli Cailleuxovci, vzdialení na dobrú polhodinu chôdze. Malý Jeannot Cailleux bol odo mňa o dva roky mladší a ja som bol preňho ako starší brat. Jeho rodičia mali v dedine mliekareň a jeho starý otec, Gaston, ktorý prišiel o nohu pri nehode na píle, choval včely. Ešte ďalej bývali Magnardovci. Boli mlčanliví a ľahostajní ku všetkému, pokiaľ to nebola krava, maslo alebo pole. Otec, syn ani dve staré dievky sa nikdy s nikým nezhovárali. 

„Len aby povedali cenu alebo sa na ňu spýtali,“ hundral Gaston Cailleux.

Potom už medzi Motte a Cléry boli len usadlosti Monnierovcov a Simonovcov, ktorých deti chodili so mnou do triedy. V okolitých lesoch som poznal aj tie najtajnejšie zákutia. Na konci úžľabiny nazývanej Starý prameň mi strýko pomohol postaviť indiánsky vigvam. Bola to búda zhotovená z konárov a zakrytá voskovaným plátnom, do ktorej som sa ukrýval s knihami Jamesa Olivera Curwooda a Fenimora Coopera, aby som mohol snívať o Apačoch a Siouxoch, alebo aby som sa tam bránil až do posledného náboja po tom, čo ma obkľúčili nepriatelia, ktorí boli vždy v presile – tak, ako to tradícia žiada. Raz v polovici júna, keď som otvoril oči po tom, ako som tam napchatý zadriemal, uvidel som pred sebou dievčatko s veľmi svetlými vlasmi a slameným klobúkom, ktoré na mňa prísne pozeralo. Pod konármi bolo slnko i tieň a mne sa ešte aj dnes, po toľkých rokoch zdá, že táto hra šerosvitu okolo Lily nikdy neustala a že som bol istým spôsobom v tomto dojímavom okamihu, ktorého zmysel ani povahu som vtedy nechápal, varovaný. Inštinktívne, pod vplyvom nejakej vnútornej sily alebo slabosti, som urobil gesto, ktorého definitívny či neodvolateľný charakter som vtedy len ťažko mohol tušiť. Ponúkol som tomu  prísnemu svetlovlasému zjaveniu za hrsť jahôd. Vyšlo ma to však pomerne draho. Dievčatko si ku mne sadlo a bez toho, aby venovalo čo i len najmenšiu pozornosť mojej ponuke, sa zmocnilo celého košíka. Naše úlohy boli rozdelené – raz a navždy. Keď už na dne košíka zostalo len niekoľko jahôd, podala mi ho a nie bez výčitky mi oznámila:

„S cukrom je to lepšie.“