Izrael a Irán na pokraji vojny. A čo je prekážkou mieru v regióne

Asi prvýkrát v histórii OSN vyhlásil jeden z členských štátov generálneho tajomníka organizácie za persona non grata, teda nežiaducu osobu, ktorej je odopretý vstup do krajiny. Urobil tak Izrael ústami svojho ministra zahraničných vecí. Izrael rozhnevalo, že António Guterres dostatočne neodsúdil utorkový iránsky raketový útok na Izrael. Táto symbolická facka OSN svedčí ako o sebavedomí židovského štátu, tak aj o jeho medzinárodnej izolácii.

Ani medzinárodní vyvrheli, ktorí sa z času na čas dostávajú pod paľbu kritiky svetovej organizácie, na jej najvyššieho predstaviteľa neútočia; rozpor s najuznávanejším hlasom medzinárodného spoločenstva totiž len ukazuje na ich medzinárodnú izoláciu.

V stratosfére, kam vzlietlo izraelské sebavedomie živené pocitom vlastnej sily a výnimočnosti i vplyvom na Washington, takéto starosti odpadajú. Nemožno však ani vylúčiť skutočné podráždenie, keďže iránsky útok mohol byť nakoniec úspešnejší, než Izrael tvrdí. Pripustil, že niekoľko leteckých základní bolo poškodených.

Načasovanie a povaha iránskej odvety

Irán v utorok vystrelil na izraelské ciele okolo dvesto rakiet. Na rozdiel od aprílového útoku, odvetou za útok na iránsky konzulát v Damasku, neútočil dronmi a strelami, ktoré sú ľahko zachytiteľné izraelským systémom protivzdušnej obrany, ale balistickými a hypersonickými raketami.

Absencia civilných obetí preto nie je daná úspešnou obranou, ale cielením na vojenské a spravodajské zariadenia. Takisto sa špekuluje, že Irán cez Rusko opäť vyslal varovanie o chystanom útoku, čím dal najavo, že nemá záujem o eskaláciu. No i tak Teheránu na útoku záležalo.

Povel vraj vydal samotný najvyšší duchovný vodca Chamenejí, nie prezident. V tejto veci sú však pravdepodobne zajedno. Iránske vedenie, v ktorom sa po zvolení umierneného prezidenta rysovali určité rozpory, sa teraz zhodlo na nutnosti reagovať na posledné izraelské kroky.  

Záchranári poskytujú prvú pomoc mužovi po explózii pagera v Bejrúte v utorok 17. septembra 2024. Foto: TASR/AP

Iránci nechali bez väčšej odozvy ponižujúci atentát, pri ktorom Izrael v lete dokázal priamo v Teheráne vo vládnej budove zlikvidovať šéfa Hamasu Ismáíla Haníju, ktorý sa práve zúčastňoval na prezidentskej inaugurácii. Konať ich primäla až aktuálna izraelská agresia proti ich libanonským spojencom.

Prebehla v troch fázach.

V polovici septembra Izrael odpálil výbušniny, ktoré jeho spravodajcovia dokázali pred časom umiestniť do osobných komunikačných zariadení, pagerov, funkcionárov Hizballáhu. Po výbuchoch v uliciach, na trhoviskách, v úradoch, v súkromných bytoch zostali desiatky mŕtvych a tisíce zranených.

Koncom septembra zahájil masívne nálety Hizballáhu na južný Libanon. Použitím špeciálnych bômb, ktoré ničia podzemné betónové bunkre a po budovách nechávajú len hlboké krátery, sa Izraelu podarilo zabiť šéfa Hizballáhu Hasana Nasralláha. Počet obetí náletov odhadujú libanonské úrady na tisícku.

A prvého októbra zahájila izraelská armáda inváziu do libanonského pohraničia, aby územie dočistila. Či sa počet mŕtvych zvýši na stovky alebo tisíce, uvidíme v nasledujúcich týždňoch. O niekoľko hodín neskôr udrel Irán na Izrael.     

Izrael reaguje neproporčne a neefektívne

Izrael mal nepochybne právo na vojenskú odpoveď cielenú na hnutie Hizballáh. Severný Izrael dlhodobo čelí ostreľovaniu z južného Libanonu, ktoré v poslednom roku zosilnelo ako odpoveď na izraelské masakre v Gaze. Ako obvykle, izraelská odpoveď so sebou nesie dva problémy.

Nie je proporčná, čím porušuje jednu z noriem vojnového práva. Na nespornú, ale limitovanú ujmu reaguje masívnou deštrukciou a masakrami tisícov. Nerozlišuje medzi civilnými a vojenskými cieľmi a často mieri priamo na civilistov, teda používa rovnaké teroristické metódy ako jeho súperi.

Izraelskej odpovedi však predovšetkým chýba efektivita. Izrael v posledných týždňoch určite demonštroval svoju spravodajskú a vojenskú prevahu. Dlhodobo úspešne infiltruje ako Hizballáh, tak aj iránske spravodajské služby. Pred jeho raketami a bombami, väčšinou od amerických dodávateľov, si nemôže byť na Blízkom východe istý žiaden z jeho nepriateľov.

Bývalý iránsky prezident Ahmadínedžád sa verejne posťažoval, že pred rokmi Iránci zistili, že protiizraelské operácie zverili v spravodajskej službe agentovi Mossadu.

Muži prehľadávajú trosky budovy po izraelskom raketovom útoku na dedinu, ktorá sa nachádza 12 kilometrov od mesta Sidón na juhozápade Libanonu v utorok 24. septembra 2024. Foto: TASR/AP

Táto taktická prevaha však Izrael vedie od jednej politickej katastrofy k druhej. Bezpečnostná situácia štátu ide od desiatich k piatim: v Gaze, na Západnom brehu, v severnom Izraeli, v izraelských mestách sužovaných teroristickými útokmi. Zhoršovanie bezpečnosti je zapríčinené práve izraelským presvedčením, že nepriateľov zničí hrubou silou. V skutočnosti demonštráciami sily, ktorým chýba politické riešenie, svojich nepriateľov vytvára a posilňuje.

Hizballáh je názorným príkladom. Vzniká počiatkom osemdesiatych rokov ako odpoveď na vtedajšiu izraelskú okupáciu južného Libanonu. Keď počiatkom deväťdesiatych rokov Izrael zlikviduje vrtulníkovým útokom šéfa organizácie, otvára priestor talentovanému Nasralláhovi. Keď sa v roku 2000 z Libanonu sťahuje, predstavuje Hizballáh štát v štáte a hrozbu prevyšujúcu všetko, čomu Izrael z Libanonu pred inváziou čelil.

Bez dohody Izrael v mieri žiť nebude

Likvidácia Nasralláha a ďalších vysokých predstaviteľov určite Hizballáh oslabí. Ale aj keby viedla k jeho zániku, nič sa tým nerieši. Množstvo libanonských šíitov ochotných položiť život v boji proti Izraelu sa izraelskou agresiou nezužuje, skôr naopak. Ak Hizballáh zanikne, založia si nový. Bez dohody Izrael v mieri žiť nebude. Občas to Netanjahuovej vláde aj izraelskej spoločnosti pripomínajú i vplyvné hlasy z ich vlastnej spravodajskej komunity. Zbytočne. Ťažko sa Guterresovi čudovať, že nereagoval, ako by si v Tel Avive predstavovali.

Generálny tajomník OSN António Guterres. Foto: TASR/AP

Bez dohody nebude ani mier s Iránom. Izrael sa však útokom na iránskych chránencov v Libanone radšej snaží svojho hlavného rivala vtiahnuť do vojny. Dúfa, že vyprovokuje Irán k takému útoku, ktorý mu umožní odvetou udrieť s pomocou Washingtonu na iránske jadrové zariadenia a rafinérie.

Chce tým dostať iránsku vládu na kolená a vyvolať zmenu režimu. Netanjahu už Iráncov vyzval na revolúciu. Tento plán je rovnako šialený ako izraelské pokusy zadupať do zeme menších rivalov. Vojnu nechce ani Irán, ani USA, ani Rusko, ktoré by zrejme nestálo bokom a iránskeho spojenca by podporilo. Preto bol posledný iránsky úder primeraný.

Aj Washington dáva popri nevyhnutnom odsúdení Iránu najavo, že si nepraje, aby Izrael eskaloval. To, že Izrael rétoricky minimalizuje škody z iránskeho úderu, môže svedčiť o jeho rešpekte k prianiam mocného ochrancu. Ale až nasledujúce týždne ukážu, ako veľmi berie Izrael, so svojím sebavedomím v stratosfére a mentálnym kŕčom po minuloročných útokoch Hamasu, toto prianie vážne.