Expert Josef Kraus: Izrael má zlé vyhliadky v Gaze aj Libanone. Úder Iránu bol testom

Keď sme sa v apríli rozprávali po prvom iránskom údere na Izrael, hovorili ste, že šlo o takpovediac symbolický útok. Teherán vtedy vyslal napríklad pomalé drony, ktoré niekoľko hodín leteli a Izrael ich vedel s dostatočným predstihom zostreliť. V čom je tento útok iný?

Útok je predovšetkým iný v použitej technike. Iránci otestovali svoje balistické strely a dokonca hypersonické, ktoré podľa niektorých dostupných informácií naozaj preleteli izraelskou obranou. Pre Irán teda ide o zaujímavý test. Na druhej strane, ďalšie parametre útoku sú veľmi podobné tomu, čo sme videli v apríli tohto roku. Bol to útok dopredu nahlásený, v podstate všetci od rána vedeli, že to večer príde. Iránci vyslali túto informáciu Jordánsku a tiež Američanom. Nespôsobili tým nejaké dramatické verejné škody, alebo o nich ešte nevieme.

Aj motív je veľmi podobný, ide o demonštráciu sily a schopnosti, ale tiež má symbolický charakter. Irán musel nutne reagovať po tom, čo jemu a jeho spojencom Izrael v uplynulých týždňoch vyviedol, aby si udržal tvár ako pred domácim publikom, predovšetkým aj pred svojimi spojencami.

V ostatných dňoch tlak dramaticky stúpal s tým, ako sa zhoršila situácia v Južnom Libanone a Bejrúte. Volanie po tom, aby Irán zasiahol a nenechal Hizballáh v štichu bolo naozaj extrémne. Iránci museli niečo urobiť, ale zároveň je vidieť, že robili to, čo aj v apríli. Gesto, ktoré nemá nutne viesť k vytvoreniu celoregionálneho konfliktu alebo veľkej vojny. Irán jednoducho nechce byť tým, kto vyvolá veľkú vojnu.

Je pravda, že Irán cielil najmä na vojenské zariadenia?

Problém je, že v tejto chvíli to nie sme schopní potvrdiť, pretože ešte nepoznáme presné detailné informácie o tom, kam rakety naozaj dopadli alebo v akej miere boli zachytené.

Na internete vidíme množstvo záberov, kde bolo predmestie miest bombardované, no Irán tvrdí, že presne v týchto miestach sa nachádzali vojenské zariadenia. Už včera v noci Irán vyhlásil, že zničil niekoľko zariadení izraelskej spravodajskej služby, tiež nejaké letecké základne a ďalšie objekty a od začiatku tvrdí, že cieli výhradne na vojenské, nie civilné ciele.

Irán presne toto tvrdí od začiatku, čo je argumentom, ktorý by mal zabraňovať eskalácii medzi Izraelom a Iránom. V momente, keď by Irán uskutočnil úder, ktorý by naozaj znamenal napríklad desiatky mŕtvych civilistov na izraelskej strane, odpoveď Izraela by bola razantná, a na to by musel spätne odpovedať Irán. Celé by sa to už veľmi ťažko zastavovalo, pretože eskalačná špirála by sa rozpŕchla a výsledok by bol naozaj na úrovni celoregionálnej vojny, čo Irán nielen, že nechce. On si to ani nemôže dovoliť.

Povedali ste, že Irán musel reagovať po krokoch Izraela. Znamená to, že ten, kto situáciu eskaluje, je najmä Izrael?

Izrael je v posledných týždňoch bezpochyby ten, kto situáciu eskaluje. Tým nechcem ospravedlňovať Hizballáh z toho, že ostreľuje izraelské teritórium, ale tieto cezhraničné strety trvajú už vyše desať mesiacov. Zároveň, vysídlenie časti izraelského obyvateľstva zo severu z bezpečnostných dôvodov nenesie so sebou žiadne dramatické následky a škody.

Oproti tomu na druhej strane sme za posledné dva týždne videli veľký plošný vysielačkový útok, ktorý čiastočne postihol štruktúry Hizballáhu, ale tiež mal za následok 4-tisíc zranených civilistov. Tiež sme svedkami intenzívnej bombardovacej kampane, ktorá zasahuje celú škálu civilných budov a civilných cieľov a nielen v južnom Libanone, ale aj v hlavnom meste Bejrút. To sú izraelské kroky, ktoré môžeme označiť za eskalačné.

Prečo to Izrael robí? Ešte stále nemá ukončenú vojnu v Gaze, kde sa mu ani po roku nepodarilo poraziť Hamas. Čo je konečným cieľom?

Dobrá otázka. Dá sa na to pozerať rôznymi uhlami pohľadov. Prvý je ten, ktorý deklarujú Izraelčania, to znamená vytvorenie nejakého nárazníkového pásma v južnom Libanone brániacemu naďalej ostreľovať sever izraelského teritória, čo by umožnilo návrat civilného obyvateľstva. To, čo ale teraz izraelská armáda robí, tomu cieľu určite neslúži. Aby k niečomu takému došlo, musela by byť kampaň omnoho masívnejšia a aj záber libanonského územia a vytvorenie akéhosi protektorátu by boli omnoho väčšie.

Stále sa však obávam, že by to nezaistilo bezpečnosť občanom žijúcim na severe Izraela, pretože Hizballáh by bol a bude naďalej schopný toto teritórium napadať aj pomocou rakiet, alebo aj inými spôsobmi, napríklad teroristickými útokmi v tejto oblasti. Tieto schopnosti mu zostanú.

Spomenuli ste deklarované ciele Izraela, ale podľa vašich slov k nim úplne nesmeruje.

Musíme pátrať po ďalších dôvodoch a to sa už trochu dostávame na úroveň konšpiračných teórií, pretože naozaj nevieme. Môžeme usudzovať len na základe výstupov. Staršia teória tvrdí, že dôležitým cieľom je odvrátiť pozornosť od konfliktu v Pásme Gazy. Zdá sa mi to ako veľmi pravdepodobné, pretože desať mesiacov trvajúca vojenská operácia v Gaze má veľmi chabé výsledky, keď zvážime, aké množstvo energie, peňazí, vojenského materiálu, ale aj politickej prestíže to Izrael stálo. Na druhej strane vidíme, k akej deštrukcii Pásma Gazy to viedlo. Výsledky sú naozaj minimálne. Hamas tam stále je, Hamas tam bude, Izrael sa nedostal k zadržiavaným rukojemníkom, ktorí tam budú o chvíľu rok zadržiavaní, a presne to spôsobuje napätie a búrku vo vnútropolitickom Izraeli. Je preto potrebné odviezť pozornosť niekam inam a teraz je otázkou, za akým účelom – či k upokojeniu vnútropolitickej situácie v Izraeli, alebo k tomu, aby Izraelčania mohli pomerne nerušene bez nejakého drobnohľadu medzinárodného spoločenstva pokračovať v deštrukcii Gazy nejakým väčším spôsobom.

Alebo je to nejaká systematická snaha predlžovať konflikt, pretože s trvaním konfliktu stojí a padá pozícia súčasného izraelského prezidenta Benjamína Netanjahua, ktorý v momente, keď nebude v pozícii politického vodcu, bude musieť čeliť radu následkov v súvislosti s tým, čo sa deje posledných desať mesiacov. Mám na mysli masívny teroristický útok Hamasu na izraelské teritórium, čo je ohromný bezpečnostný problém, ktorý spadá pod neho a jeho vládu.

Máme tu však aj ďalšie dimenzie, napríklad následky trestne kriminálnej povahy, pretože voči súčasnému premiérovi je vedený celý rad justičných káuz a vyšetrovaní okolo sprenevery. Pre túto chvíľu premiéra chráni politická imunita, no v momente, keď prestane byť premiérom, sa vyšetrovanie a súdy rozbehnú naplno a vtedy reálne hrozí, že Benjamín Netanjahu môže ísť do väzenia. Povedal by som, že ide o dosť dobrý osobný motív držať sa kormidla čo najdlhšie.

Izrael dosiahol veľké taktické víťazstvo pri decimácii vedenia Hizballáhu, vrátane zabitia jeho vodcu Hassana Nasraláha. Keď si však porovnáme situáciu s vojnou v roku 2006, pri ktorej sa Hizballáh pomerne efektívne bránil, pre Izrael to nevyzerá dobre. Jeho armáda je po roku vojny s Hamasom opotrebovaná a podľa všetkých relevantných odhadov má dnes Hizballáh niekoľkonásobne viac bojovníkov ako vtedy.

Je to tak. Pozícia izraelskej armády je dramaticky horšia, než bola predtým. Máme tu takmer rok vyčerpávajúcej vojenskej kampane v Pásme Gazy, ktorá však ešte prebieha. Nie je to len o vyčerpaní energie, ľudských síl a zdrojov, ako aj spotrebného materiálu, akým je munícia. Dôležité je tiež to, že kampaň v Gaze stále prebieha. To znamená, stále viaže ohromné množstvo izraelských síl, ktoré sú rozdelené smerom na juh a na sever.

Oproti tomu tu máme Hizballáh, ktorého vedúce štruktúry a tiež štruktúry poľných veliteľov boli zasiahnuté Izraelom. Nie sme v tejto chvíli úplne schopní identifikovať, či dochádza aspoň k nejakej paralýze alebo nie, ale stále je to Hizballáh, kto je na domácom území. Niekoľko desiatok rokov sa pripravuje na možný vpád izraelskej armády do Južného Libanonu. Má vybudovanú obrannú infraštruktúru a oproti sebe nepriateľa, ktorý na tom nie je až tak dobre ako pred dvadsiatimi rokmi. Je potom otázkou, či nejaké taktické víťazstvo z hľadiska bombardovania a likvidácie infraštruktúry Hizballáhu spojené s vyhrážkou podzemnej invázie nemá smerovať k tomu, aby Izrael dotlačil svojho hlavného partnera a sponzora – Spojené štáty –  k spolufinancovaniu, alebo aspoň k väčšej podpore tohto konfliktu.

Ako to myslíte?

Keď to poviem úplne jednoducho, po vojne v Pásme Gazy začína byť Izrael vyčerpaný z hľadiska spotrebného materiálu – náboje, munície, bomby. Nemá kapacitu na to, aby si to vyrábal v takej kapacite, v akej potrebuje a dodávateľom tohto do Izraelu sú práve Spojené štáty.

Tie v posledných mesiacoch nevykazujú príliš veľkú ochotu podporovať Izrael v tom, čo robí, pretože to Američanom spôsobuje celý rad problémov na Blízkom a Strednom Východe. Animozita medzi súčasnou demokratickou administratívou a Benjamínom Netanjahuom je viditeľná a citeľná. V momente, keď sa Izrael dostáva do priamejšej konfrontácie s Hizballáhom, ktorý je Američanmi označovaný za teroristickú organizáciu, prípadne s Iránom, ktorý je Američanmi vnímaný ako hlavný regionálny rival Spojených štátov, tak to vytvára omnoho lepšie podmienky pre to, aby Izrael získaval väčšiu vojenskú a materiálnu, alebo akúkoľvek inú podporu zo strany Spojených štátov.

Dôležité je pritom načasovanie, máme pred americkými prezidentskými voľbami. V momente, keď sa demokratická administratíva Joea Bidena a Kamaly Harrisovej rozhodne hodiť Izraelčanov cez palubu, nevyhrá im to voľby, no v momente, keď sa do konfliktu zaangažuje priamo, stiahnu Ameriku do ďalšieho ozbrojeného násilia na Blízkom a Strednom východe, tiež im to vo voľbách poškodí. Demokrati sú preto takpovediac v pasti a je vidieť, že pasivita Spojených štátov ako zo strany podpory Izraela, aj prípadného vytvárania tlaku na Izrael je veľmi ovplyvnená prezidentskými voľbami. Viem si predstaviť, že načasovanie eskalačných krokov zo strany Izraelu voči Hizballáhu a voči Libanonu nie je náhodné. Myslím si, že veľmi počíta s týmto scenárom.

Keď Izrael reagoval po aprílovom útoku Iránu, zasiahol protiletecké a radarové zariadenie v Isfaháne centrálnom Iráne, neďaleko jeho jadrových zariadení. Interpretuje sa to tak, že chcel demonštrovať schopnosť zasiahnuť čokoľvek v Iráne. Netanjahu sa už vyjadril, že Irán spravil chybu a Izrael znova odpovie. Čo môže spraviť?

Sú tu dva scenáre. Jeden je ten, že sa bude opakovať situácia z predošlého roku, že dôjde k izraelskému leteckému útoku, či už bez pomoci bezpilotných prostriedkov alebo raketových systémov. Následky budú dosť podobné bombardovému zariadeniu v Isfahane. To znamená poškodenie systémov iránskej protivzdušnej obrany alebo petrochemického priemyslu v Iráne. To by znamenalo zlikvidovanie nejakého konkrétneho zariadenia, napríklad rúr vedúcich k plynu a rope, to si viem predstaviť. Zmyslom toho bude opäť demonštrovať silu, ale zároveň nespôsobiť dramatické následky. To je scenár jeden.

Alebo je naozaj zámerom Izraela eskalovať situáciu nielen s Hizballáhom a Libanonom, ale aj s Iránom a ten izraelský útok bude taký, že bude znamenať veľké hospodárske alebo infraštruktúrne škody, desiatky mŕtvych na iránskej strane, čo zas nutne vyprovokuje opätovnú reakciu Iránu. Teherán už včera v noci, akonáhle sa útok skončil, vyhlásil, že je s výsledkom spokojný, no zároveň pohrozili Izraelu, že pokiaľ bude nasledovať nejaký eskalačný krok z jeho strany, tak príde tvrdšia odpoveď. V takom prípade by to bolo omnoho horšie.

Už sme hovorili o sponzorovi Izraela – Spojených štátoch. A čo spojenec Iránu Rusko? Ako Iránu pomáha Moskva?

Rusko-iránske spojenectvo je veľmi zaujímavé. Vždy to pripodobňujem k tomu, že je to ako manželstvo z rozumu. Tam nie je láska, ale tieto dva štáty sa nejakým spôsobom potrebujú a zároveň sú na periférii alebo izolácii so stranami medzinárodného spoločenstva. Iránu je celkom jedno, čo Rusi robia so zariadeniami, ktoré im dodáva. Ide najmä o bezpilotné prostriedky, ktoré potom Rusi využívajú na Ukrajine.

Výmenou za to zároveň získavajú ruskú podporu na medzinárodnom poli. Moskva systematicky vetuje akékoľvek rezolúcie OSN proti Iránu, pritvrdzujúce sankcie a podobne. Rusi tiež Iránu dodávajú najrôznejšie zariadenia použiteľné pre civilnú leteckú prepravu, ale taktiež použiteľné pre vojenské účely. Pre Iráncov je totiž problém zaobstarať si zo zahraničia čokoľvek, čo súvisí s avionikou, ktorá je v prípade Iránu sankcionovaná medzinárodným spoločenstvom. Rusi sú pri tomto veľmi nápomocní.

Existuje riziko veľkej vojny s Izraelom a Amerikou na strane jednej a Iránom a Ruskom na strane druhej?

Rusko by som do toho úplne nemiešal. Má svoje vlastné problémy v inej vojne a viem si predstaviť, že ak by došlo vo väčšej miere ku konfliktu medzi Iránom a Izraelom, Rusi by asi pravdepodobne dodávali ďalšie technológie a zbrane Iráncom, ale nerobili by to veľmi viditeľne a jasne.

Pri konflikte Izraela a Iránu je zásadný problém v tom, že sú to krajiny z geografického hľadiska od seba veľmi vzdialené. Znamená to, že konflikt by sa uskutočňoval na diaľku. Vyzerať by to mohlo tak, že jedna zem by ostreľovala tú druhú a Izraelčania by možno použili svoje letectvo, alebo by sa im, naopak, nechcelo riskovať lietadlá a používali by bezpilotné technológie a rakety, akurát vo väčšej miere a intenzite.

Zo strany Iránu by tiež dochádzalo k podobným recipročným útokom, plus k aktivácii vlastných zástupných aktérov a partnerov, ktoré v oblasti Irán má. Nie sú to úplne slabí aktéri. Sú to napríklad libanonský Hizballáh, ale aj šiítske milície v Iraku, ktoré majú tiež schopnosti raketového vojska a dokážu zasiahnuť izraelské teritórium. Potom sú tu tiež Húsíovia v Jemene, ktorí sa do toho konfliktu už tiež niekoľkokrát zapojili. Irán by tiež mohol zvoliť taktiku nepriameho útoku na izraelské teritórium, napríklad úderu na izraelské ciele kdekoľvek v zahraničí. V tomto ohľade majú Irán alebo aj Hizballáh bohatú históriu zahrňujúcu teroristické útoky na izraelskú ambasádu v Latinskej Amerike, alebo útoky na izraelských turistov, židovské kultúrne centrá a podobne. Aj toto môže byť súčasťou boja.

Čo by sa zmenilo, keby Irán vyvinul jadrovú zbraň?

To by bola dosť veľká zmena hry, pretože v takom prípade by ohrozenie štátu Izrael bolo naozaj významné. Viem si predstaviť, že toto by bol dôležitý argument, ktorým by sa Izraelčania snažili vtiahnuť do vojny Spojené štáty. To znamená prevedenie minimálne plošného útoku na iránske jadrové zariadenia s cieľom zlikvidovania schopností jadrovú zbraň používať.

Je otázkou, čo by skutočne nastalo, pretože ono sa to nestane lúsknutím prsta. Je to, samozrejme, proces, ktorý je dlhodobejší a Izrael systematicky ukazuje na to, že Iránci tiahnu smerom k jadrovej zbrani. Irán zas dlhodobo ukazuje, že to tak nie je, že chce technológie využívať iným spôsobom, ale hlavne svoj jadrový program využíva ako páku na medzinárodné spoločenstvo, aby sa dohodol na nejakej ďalšej jadrovej dohode. Taká, ako platila ešte pred pár rokmi, keď ju Donald Trump jednostranne vypovedal.

To znamená: my vám sprístupníme a urobíme transparentný náš jadrový program výmenou za odstránenie ekonomických sankcií, ktoré krajinu extrémne, ale naozaj extrémne, trápia. Osobne si myslím, že Iránci nemajú našliapnuté k získaniu jadrovej bomby, ale chcú ten jadrový program rozhodne využívať ako páku na medzinárodné spoločenstvo, aby sa domohli odstránenia sankcií. Je to jedna z mála vecí, ktorú majú v rukách. Inak nemajú veľmi čo ponúknuť medzinárodnému spoločenstvu, aby k odstráneniu sankcií naozaj došlo.