Jozef Onačilla

Tvrdenia o účelovosti stíhania vyvracia podaná obžaloba

Obhajobu policajtov začal prvým klamstvom, že trestné stíhanie čurillovcov je účelové. O účelovosti stíhania možno hovoriť, ak by bolo vedené bez zákonných dôvodov či dôkazov. Také stíhanie by však bolo zrušené už v prípravnom konaní pre niektorý zo zákonných dôvodov, napríklad ak existuje dostatočne odôvodnený záver, že sa skutok nestal alebo nie je trestným činom, prípadne ho nespáchali obvinení.

V prípade čurillovcov videl namiesto účelovosti dôvodnosť trestného stíhania nielen vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby, ale aj dozorujúci prokurátor. Ten sa rozhodol podať vo veci obžalobu na súd, čo znamená, že podozrenia zo spáchania trestnej činnosti voči obvineným nezoslabli, ale naopak, na základe dôkaznej situácie zosilneli.

Hamran pokračoval druhým zavádzaním pomerne rozšíreným mediálnym omylom o tom, že súdy preukázali nedôvodnosť ich stíhania. Narážal tým na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorý rozhodoval o ich sťažnosti voči rozhodnutiu o väzobnom stíhaní sudcu Juraja Kapinaja, a konštatoval neopodstatnenosť obvinenia v kontexte väzby.

Sudca Kapinaj vzal čurillovcov do väzby okrem iného aj preto, že ich kolega Milan Sabota sa podľa názoru sudcu priznal k trestnej činnosti. Vyšetrovateľ Sabota však tvrdí, že sa nepriznal k trestnej činnosti, iba potvrdil to, že sa okolnosti stali tak, ako sú uvedené v obvinení, ale on v tom nič trestné nevidí.

Zrušenie väzby neznamená zrušenie trestného stíhania

Rozhodovanie o väzbe a jej dôvodoch v žiadnom prípade nie je to isté ako rozhodovanie o dôvodnosti celého trestného stíhania. O tom môže v prípravnom konaní rozhodnúť iba dozorujúci prokurátor, a nie sudca.

Sudca pre prípravné konanie rozhoduje o väzbe zväčša v počiatočnom štádiu vyšetrovania, keď ešte zďaleka nie sú zabezpečené a preverené všetky dôkazy, a preto nemôže vedieť ani posúdiť dôvodnosť či nedôvodnosť trestného stíhania. Vždy posudzuje iba dôvodnosť väzby na základe tých dôvodov, ktoré uvedie prokurátor vo svojom návrhu, a tie sa obmedzujú na špecifické situácie predpokladané zákonom, ako napríklad útek či pokračovanie v trestnej činnosti.

Krajský súd teda v skutočnosti konštatoval, že nevidel dôvody na ich väzobné stíhanie. Ak by neexistovali dôvody na trestné stíhanie a súd by mal právomoc o tom rozhodnúť, už dávno by trestné stíhanie zrušil.

Nepravdivé je aj tretie Hamranove tvrdenie o tom, že niektorí prokurátori Generálnej prokuratúry neváhali porušovať Trestný poriadok, aby čurillovcov odstránili. V skutočnosti generálny prokurátor Maroš Žilinka odňal prípad čurillovcov Krajskej prokuratúre v Bratislave po tom, ako zistil prehliadanie nezákonných praktík pri dozorovaní ich trestných vecí. Konal tak v ich prospech a nie naopak, ako tvrdí Hamran.

Kontext spustenia a vedenia trestného stíhania čurillovcov zasadil Štefan Hamran do pozície, keď o tom podľa jeho názoru rozhodlo slovo jedného politika, ktorý zničil túto krajinu. Opäť ide o situáciu, ktorá nie je opretá o nič iné, ako Hamranov subjektívny dojem v podobe piateho zavádzania.

Množstvo dôkazov podporuje podozrenia

Nebolo by to prvýkrát, ak by nejaký politik požadoval trestné stíhanie jemu nepohodlných osôb, a skutočne by došlo k vzneseniu obvinenia. Pri čurillovcoch však stíhanie nestojí a nepadá na slove jedného politika, ale na množstve dôkazov, ktoré boli zhromažďované počas dlhých mesiacov. Dialo sa tak so súhlasom súdov, a tieto dôkazy nakoniec odôvodnili podanie obžaloby.

Nepravdivé je aj šieste tvrdenie Hamrana o tom, že čurillovci boli potupne vyštvaní zo svojich pozícií v Policajnom zbore ministrom Šutajom Eštokom po tom, ako narazili na najvyššie poschodia zločinnosti v tejto krajine. Narážal tým na postavenie obvinených policajtov mimo službu zo strany ministra vnútra.

Minister vnútra tak konal, pretože mu to ukladá zákon, pričom postavil mimo službu všetkých obvinených policajtov. Hoci sa obvinení policajti cez svojho obhajcu domáhali zrušenia tohto rozhodnutia prostredníctvom neodkladných opatrení na civilných súdoch, neuspeli ani v jednom prípade. Súdy označili dané konanie za neprípustnú skratku.

Výhrada bývalého policajného prezidenta o tom, že verejnosť je vďaka Ficovi presvedčená o spáchaných zločinoch policajtov, je rovnako mimo reality. Verejnosť je v tomto smere minimálne rozdelená na dve časti, pričom práve časť podporujúca obvinených búrlivo tlieskala pri každom Hamranovom slove o neprávostiach.

Na druhej strane, tá časť verejnosti, ktorá neverí v nevinu čurillovcov, svoje podozrenia neopiera iba o výroky politikov. Odkazuje na rozhodnutia vyšetrovateľov, prokurátorov a súdov, ktorí doteraz trestné stíhanie nezrušili, ale naopak, na základe množstva dôkazov bola podaná obžaloba.

Právne pokusy obhajoby sú skôr neúspešné

Za skutočne fabulatívne možno označiť siedme tvrdenie Hamrana o tom, že akékoľvek rozhodnutie vo veci obvinených hovorí v ich prospech. S výnimkou prepustenia z väzby a vylúčenia sudcu Kapinaja z hlavného pojednávania sú všetky rozhodnutia naopak v neprospech vyšetrovateľov.

Okrem zosilnených podozrení v podobe podanej obžaloby boli zamietnuté všetky ich sťažnosti proti vzneseným obvineniam, ako aj ďalším procesným postupom. Všetky návrhy obhajoby zamietli aj mestské súdy, a to vrátane absurdnej požiadavky o odškodné pred tým, ako vôbec skončilo trestné stíhanie.

Ani Ústavný súd im nevyhovel v sťažnosti ohľadom legality ich odposluchov, a odkázal ich na príslušný súd. Ján Čurilla uspel na Ústavnom súde so sťažnosťou proti prieťahom v konaní, no tá sa týkala súdneho sporu Čurillu s Borisom Kollárom vedeného pre politikove reči o „čurillovskej mafii". Rozhodnutie teda nemá nič spoločné s ich trestným konaním.

Na tieto skutočnosti nadväzuje ôsme a preukázateľne klamlivé vyjadrenie Hamrana o tom, že neexistuje žiadny dôkaz svedčiaci v neprospech čurillovcov. Návrh na podanie obžaloby pritom detailne popisuje rozdelenie a plnenie úloh jednotlivých obvinených, pričom uvádza konkrétne plánovanie skutkov tak, aby sa predišlo odhaleniu a stíhaniu čurillovcov.

Inšpekcia na podporu obžaloby uvádza mnoho dôkazov ako výsluchy svedkov, listinné dôkazy, ale aj odposluchy z kancelárií a iných priestorov obvinených, ktoré sú v celkovej dĺžke vyše osemtisíc hodín. Dôkazy sú spracované do 15 spisových zväzkov, ktoré obsahujú 6 678 strán.

Z hľadiska objemu dôkazov na strane obžaloby ide o extrémny rozsah. To je v priamom rozpore s tvrdením Hamrana, pričom advokát obvinených Peter Kubina sa snaží zabrániť tomu, aby sa obsah nahrávok dostal na verejnosť.

Súdy nikdy nekonštatovali nevinu čurillovcov

Po vyjadrení o neexistencii žiadneho dôkazu Hamran dokonca dodal, že súdy skonštatovali, že nič nespravili, a napriek tomu bola podaná obžaloba. Ide opäť o nepravdu, keďže nedôvodnosť ich väzobného stíhania konštatoval jediný súd, a doposiaľ žiaden iný súd nevydal podobné stanovisko.

Ak by platilo dané tvrdenie o neexistencii jediného usvedčujúceho dôkazu a uvedených konštatovaní súdov, že nič nespravili, stíhaní vyšetrovatelia by už boli dávno zbavení obvinení. Namiesto toho sú stíhaní ako spolupáchatelia, a o ich trestnej činnosti majú vypovedať tisíce hodín nahrávok, ktoré sa snaží ich advokát vylúčiť z konania. Obhajca by sa o to zrejme nesnažil, ak by na nich neboli zachytené usvedčujúce pasáže, alebo naopak, ak by preukazovali rozhodnú nevinu jeho klientov tak, ako to tvrdí Hamran.

Úsmevné a, samozrejme, nepravdivé je aj posledné, desiate konštatovanie Štefana Hamrana z pozície bývalého policajta. Považuje za nepochopiteľné, že čurillovcov stíhajú už cez dva roky, hoci vyšetrovanie sa musí skončiť pri obzvlášť závažných zločinoch do šiestich mesiacov, a v ostatných prípadoch do štyroch mesiacov.

Zabudol však dodať, že ide o základné lehoty, ktoré môžu byť predĺžené. Predĺženie lehoty je prípustné vtedy, ak nebolo možné vyšetrovanie skončiť v ustanovených lehotách a ak je potrebné vykonať niektoré úkony. Minimálne z pohľadu tisícok hodín nahrávok je zrejmé, prečo nebolo možné dodržať základnú lehotu.

Zavádzanie verejnosti je mimoriadne nebezpečné

Naznačovať, že ide o akési porušenie zákona, ktoré nevidí nikto, iba Hamran, a deje sa tak účelovo na úkor spravodlivého procesu obvinených, je hrubá manipulácia verejnosti. Teda rovnaká manipulácia, ako deväť predošlých, ktoré servíroval verejnosti bez toho, aby sa tieto výroky opierali o základné fakty.

V časti laickej verejnosti tak prirodzene tieto dezinformácie vyvolávajú dojem, že celé trestné stíhanie je obludná mocenská hra postavená na vode s cieľom eliminovať nepohodlné osoby. Nevyvážené informovanie tak podrýva základné piliere spoločnosti, ako je dôvera v justíciu a jej rozhodnutia.

Vinu čurillovcov nemožno predpokladať ani na základe množstva dôkazov v obžalobe, a je potrebné vyčkať, ako sa s nimi vysporiada súd po posúdení všetkých relevantných skutočností. Aj tá časť verejnosti, ktorá je presvedčená o ich vine, totiž má iba čiastočné informácie.

Produkovanie jednostranných a klamlivých tvrdení zo strany osoby so širokým mediálnym dosahom, u ktorej sa navyše predpokladá zvládnutie základov trestného práva, potom navodzujú vo verejnosti dojem, že iné rozhodnutie, ako to dopredu objednané o nevine, je výsledkom politických a zákulisných dohôd.

To je veľmi nebezpečné. V trestnom konaní nemožno postupovať tak, že sa dopredu stanoví záver o vine či nevine, a následne sa do stanoveného naratívu komentujú dôkazy podľa potreby. Práve na základe všetkých dôkazov a ich súvislostí sa musí postupne vyformovať rozhodnutie o tom, či je obvinenie pravdivé. No smerodajné je iba rozhodnutie súdu.

Predmetné manipulovanie verejnosťou je ukážkový príklad toho, prečo by nemali trestné konania prebiehať "na ulici" v podaní nepovolaných osôb, a prečo je ich podstatná časť neverejná. Štefan Hamran je už dnes politik, a tak je ťažko povedať, ktorá situácia je u neho horšia.

Účelové klamstvá o faktoch trestného konania pre zber politických bodov zo strany nahnevanej verejnosti alebo skutočné neporozumenie základom trestných procesov, ktoré by ako policajt mal už dávno ovládať.