Nástup Marka Rutteho do čela NATO ma prinútil prekonať istú vnútornú bariéru, ktorou filtrujem správy z Holandska podľa princípu „Žiadne správy, dobré správy“. Proste pokiaľ hrozí, že ak by novinky boli zlé, je lepšie sa novinkám vyhýbať.
Dôvod je čisto sentimentálny. V Holandsku som kedysi prežila dva a pol roka, a hoci by som si na to vtedy nestavila ani gulden, čas učesal niektoré z tých dramatickejších situácií a krajina dnes v mojich spomienkach figuruje síce nie priamo ako Šangri-La, ale určite ako kút sveta, ktorý mám rada a som mu ochotná všeličo odpustiť. Srdečne prajem tým holandským zemitým náturám, aby sa mali dobre a tiež aby práve na základe tej svojej zemitosti, ale aj sedliacko-obchodníckej prefíkanosti dostali nejakú iracionálnu výnimku z hlúposti.
Samozrejme, občas to nevydržím a pozriem sa na správy. Bohužiaľ výnimky z hlúposti nepotvrdzujú. Tak napríklad v Amsterdame zeleno-červení úradníci prešli zoznam ulíc a zistili, že v ich názvoch sú nadproporčne zastúpení bieli muži. Je zrejmé, že bolo potrebné bezodkladne konať.
Na nápravu ustanovili osobitný poradný zbor pre pomenovanie verejných priestranstiev, ktorý schvaľuje, prípadne teda ideologicky neschvaľuje nové názvy. Hodnotiacim kritériom už nie je renomé danej osobnosti, ale či ide o ženy, prípadne Neholanďanov.
Tento spôsob DEI [diverzita, rovnosť a inklúzia, pozn. red] síce aktívne nelikviduje podniky a inštitúcie, ale historické povedomie áno. Zároveň z názvov ulíc mizne prirodzená väzba s Amsterdamom.