Zákutia iránskeho jadrového programu

V Iráne bolo 5. októbra o 21:15 stredoeurópskeho letného času (22:15 miestneho času) detegované slabé zemetrasenie s magnitúdom 4,5. Epicentrum sa nachádzalo približne sto kilometrov juhovýchodne od Teheránu. Niektoré indické média začali špekulovať o dôkaze prvého testu iránskej jadrovej bomby.

Hoci existenciu seizmickej aktivity potvrdzuje aj Geologická služba Spojených štátov a v blízkosti sa nachádza niekoľko iránskych zariadení súvisiacich s jadrovým programom, ide s vysokou pravdepodobnosťou len o nepotvrdenú domnienku.

Dokazuje to aj fakt, že epicentrum zemetrasenia sa nachádzalo desať kilometrov pod povrchom. Tak hlboko sa podzemné jadrové skúšky nerobia.

Tie prvé sa uskutočnili iba niekoľko metrov pod povrchom. Najväčší a zároveň najhlbší podzemný jadrový test USA, pri ktorom v roku 1971 detonovali päťmegatonovú bombu, prebehol v hĺbke „len“ 1 870 metrov. Vyvolal zemetrasenie s magnitúdom 7.

Irán sa síce snaží „zakopávať“ svoje jadrové zariadenia pre obavy z leteckých útokov Izraelu či USA, ide však opäť len o hĺbku v desiatkach metrov. K desaťkilometrovej hranici je to stále ďaleko. 

Dostatočné zásoby štiepneho materiálu

Irán vlastní zásoby štiepneho materiálu. Podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) sa v tejto krajine k 17. augustu nachádzalo 164,7 kilogramu uránu obohateného na 60 percent.

Od stavu z 11. mája pritom došlo k nárastu o 22,6 kilogramu. Medzi februárom a májom vzrástli zásoby o 20,6 kilogramu. Odhadovaná ročná produkcia je teda asi 75 kilogramov.

Celkové zásoby obohateného uránu, vrátane toho s nižším stupňom obohatenia (využiteľného napríklad v jadrových reaktoroch) však dosahujú až 6-tisíc kg.  

Na výrobu jednej jadrovej bomby, v prípade materiálu obohateného na 60 percent, stačí podľa MAAE 42 kilogramov uránu. Je však nutné ho ďalej obohatiť, tak aby množstvo štiepiteľného izotopu (U-235) dosiahlo aspoň 90 percent. Až vtedy sa z neho stáva materiál vhodný na zbrane (weapons-grade).

„Little Boy“, prvá jadrová bomba použitá vo vojne, ktorá v auguste 1945 zničila japonskú Hirošimu, obsahovala 64 kilogramov uránu obohateného v priemere na 80 percent.

Časové odhady

Nie je jasné, ako dlho bude Iránu trvať dosiahnutie miery obohatenia nutného na výrobu jadrovej bomby. V júli sa americký minister zahraničných vecí vyjadril, že by mohli ísť iba o jeden či dva týždne.

Podobný údaj spomínajú aj správy Ministerstva zahraničných vecí USA z rokov 2021 a 2022. Mark Milley, predseda Zboru náčelníkov štábov, uviedol v marci 2023 na podvýbore pre obranu interval 10 až 15 dní.

Tento údaj pravdepodobne vychádza z kapacity inštalovaných centrifúg určených na obohacovanie uránu.

V odtajnenej časti správy Úradu riaditeľa národného spravodajstva (ODNI) sa píše:

„Teherán má infraštruktúru a skúsenosti na rýchlu produkciu uránu vhodného pre zbrane v mnohých výrobných zariadeniach, ak sa tak rozhodne.

Irán bude pravdepodobne uvažovať nad inštaláciou pokročilejších odstrediviek, čím zvýši zásoby obohateného uránu alebo obohatí urán až na 90 percent, ako odpoveď na ďalšie sankcie, útoky alebo karhanie jeho jadrového programu.“

Zaujímavou zmenou je, že predchádzajúca správa z februára obsahovala text: „Irán v súčasnosti nepodniká kľúčové aktivity potrebné k výrobe testovateľnej jadrovej zbrane.“ V júlovej verzii sa už táto formulácia nenachádza.   

Na druhej strane, riaditeľ CIA William Burns 8. októbra oznámil, že o snahe Iránu urýchlene vyvinúť jadrovú zbraň neexistujú dôkazy. Povedal však aj to, že ak sa Irán rozhodne, je schopný rýchlo zabezpečiť dostatok štiepneho materiálu na atómovú bombu a pre vonkajší svet zostane menej času na reakciu.

Dostatok štiepneho materiálu je nutnou podmienkou na konštrukciu jadrovej bomby, nie je však podmienkou jedinou. Aby bomba vybuchla, je nutné, aby existoval mechanizmus, ktorý dve podkritické množstvá štiepneho materiálu spojí do jedného kritického. Správa z januára tvrdí, že by na to Teheránu mohlo stačiť šesť mesiacov.

V prípade U-235 je konštrukcia jadrovej bomby jednoduchšia, ako keď sa používa Pu-239. Využíva sa štruktúra podobná delu. Na takomto princípe vytvorila svoje jadrové zbrane Južná Afrika.  

Jadrový priemysel aj napriek sankciám

Vzhľadom k medzinárodnej situácii a snahe niektorých štátov, hlavne Izraela, zabrániť vývoju iránskej jadrovej zbrane, je nukleárny priemysel Iránu v nezávideniahodnej situácii.

Mohsen Fachrízádeh, „otec“ iránskeho jadrového programu, bol 27. novembra 2020 s chirurgickou presnosťou zavraždený špeciálnym guľometom, hoci ho chránil tucet ochrankárov. Softvér riadiaci iránske odstredivky bol v 2011 napadnutý sofistikovaným vírusom Stuxnet. Začiatkom júla 2020 vypukol v továrni na výrobu odstrediviek určených na obohacovanie uránu požiar.    

Irán podlieha medzinárodným sankciám prakticky od revolúcie v roku 1979, ktorá zvrhla Mohammada Rezá Šáha Pahlavího a zaviedla súčasný teokratický režim. Je preto pochopiteľné, že celý priemyselný reťazec chce mať pod svojou kontrolou.

Ťažba uránu prebieha v Saghande a Bafqu v centrálnom Iráne, bývalá baňa v Gehine je uzatvorená. Následne sa ruda spracováva v Ardakane a Isfaháne. Pod monitoringom MAAE je pritom iba druhá lokalita. Výsledkom je uránový koncentrát, takzvaný „žltý koláč“.

Obohacovanie uránu prostredníctvom odstrediviek sa vykonáva v mestách Natanz a Fordow. Obidve lokality sú monitorované MAAE.

Centrifúgy si Irán vyrába sám, ich produkcia funguje v meste Natanz a v Isfaháne. Vývoj odstrediviek je sústredený v Teheráne. V hlavnom meste Iránu a rovnako aj v Isfaháne, 440 km na juh od Teheránu, prebieha aj väčšina iránskeho jadrového výskumu.

Ťažká voda, využiteľná ako moderátor (spomaľuje neutróny, aby sa zvýšila pravdepodobnosť jadrového štiepenia) sa vyrába v meste Arak. V rovnakej lokalite sa v experimentálnom reaktore moderovanom ťažkou vodou vyrábajú izotopy, vrátane plutónia.  

Civilne sa jadrová energia využíva v meste Búšehr na juhovýchode Iránu. V prevádzke je tu jeden reaktor sovietskeho typu VVER-1000 dodávajúci do siete 915 MW. Dva ďalšie sú vo výstavbe.

V pláne je aj v Iráne navrhnutý 300 MW civilný reaktor v Darchovine a reaktor v Siriku.

Už raz zrušený program jadrových zbraní

Vojenské využitie jadrovej energie vrátane predpokladaného vývoja komponentov jadrových zbraní je sústredené v komplexe Parčin asi 30 km juhovýchodne od Teheránu. Okrem toho s vojenskými aplikáciami pravdepodobne súvisia lokality ako Turkuzabad, kde sa utajene skladuje jadrový materiál.

Predpokladá sa, že v Lavisan-Šian, Varamine, Marivane prebieha spracovanie uránu pre použitie v jadrových zbraniach. Uránové súčasti bomby sa pravdepodobne vyrábajú v Šahid Borúžedi, ktorý je súčasťou komplexu v Parčine. Do rovnakého komplexu patria aj dve lokality v Taleghane, kde prebieha testovanie konvenčných výbušnín či neutrónových iniciátorov tiež súvisiacich s jadrovými zbraňami.

V poslednej dobe vzbudilo pozornosť obnovenie aktivít v Sanžarjane a v Golab Dareh. Druhá lokalita je pritom súčasťou vyššie spomenutého komplexu Parčin. Tieto miesta pritom súvisia s predchádzajúcim jadrovým programom Iránu, ktorý prebiehal v rokoch 1989 až 2003.

Medzinárodné zmluvy či náboženský zákaz

Irán je jedným z pôvodných 62 signatárov Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), ktorá vstúpila do platnosti v roku 1970. Tá povoľuje vývoj a vlastníctvo jadrových zbraní len zmluvným stranám, ktoré ich vlastnili k 1. januáru 1967.  

Ostatným účastníkom vývoj jadrových zbraní zakazuje, umožňuje im však mierové využívanie jadrovej energie. Ak zmluvná strana odštartuje vojenský jadrový program, stane sa predmetom sankcií.

Do tejto situácie sa dostal aj Irán, ktorý koncom 80. rokov začal vyvíjať jadrové zbrane v projekte AMAD. Tento program bol, ako Irán informoval MAAE, ukončený v roku 2003.

Míľnikom v snahe zbaviť sa sankcií bola dohoda z roku 2015 medzi Iránom a P5+1, piatimi stálymi členmi bezpečnostnej rady OSN (USA, Rusko, Čína, Veľká Británia, Francúzsko) plus Nemecko. Tá limitovala rozsah sankcií voči Iránu pri splnení podmienok, daných hlave ukončením pokusov o vojenské využitie jadrovej energie.

V roku 2018 túto dohodu USA pod vedením prezidenta Trumpa vypovedali. Dôvodom údajne bolo neplnenie zmluvných záväzkov zo strany Iránu.

Irán hrá s MAAE hru na mačku s myšou. Na jednej strane vyhlasuje, že jeho jadrový program slúži iba na čisto mierové účely. Na druhej strane stále pribúdajú dôkazy, že podmienky zmluvy z roku 2015 porušuje. Urán obohacuje oveľa viac ako na povolených 3,67 percenta. Zároveň prekračuje limit jeho zásob viac ako tridsaťkrát. V roku 2022 dokonca vypli kamery monitorujúce jadrový program.

Zaujímavou informáciou v kontexte teokratického režimu je, že Alí Chámeneí, duchovný vodca Iránu, vydal „fatvu“, ktorá výrobu a použitie jadrových zbraní zakazuje. V islame ide o určitú formu právneho názoru od experta na islamské právo. Táto informácia pochádza z 90. rokov, na verejnosť sa dostala až v roku 2003.

Má teda Irán jadrovú zbraň?

Z vyššie uvedeného textu vyplýva, že technologické schopnosti na vývoj jadrovej zbrane Irán pravdepodobne má. Jeho snahy podporuje rozvinutá priemyselná základňa. Vlastní tiež dostatok štiepneho materiálu s vysokou mierou obohatenia. S vysokou pravdepodobnosťou však možno povedať aj to, že seizmické otrasy začiatkom októbra neboli spôsobené testom jadrovej zbrane.