Pri pohľade na viac ako dvadsať rokov klimatickej agitácie sa objavujú dva prvky: tvrdohlavá neochota aktivistov uznať akékoľvek nepohodlné vedecké poznatky a neustále sa meniace obľúbené príbehy, ktoré sa najprv vyzdvihovali a potom sa od nich upúšťalo. Jediná stálica: snaha vystrašiť verejnosť, ktorá následne formovala zlé klimatické politiky.
Príbeh "vymierania ľadového medveďa"
Na začiatku tohto storočia bol ľadový medveď symbolom klimatickej apokalypsy. Protestujúci sa prezliekali za ľadové medvede, zatiaľ čo Al Gore vo svojom hitovom filme z roku 2006 Nepríjemná pravda ukázal smutného animovaného ľadového medveďa, ktorý odplával na smrť. Denník Washington Post varoval, že ľadovým medveďom hrozí vyhynutie, a vedúci vedec Svetového fondu na ochranu prírody dokonca tvrdil, že niektoré populácie ľadových medveďov sa do roku 2012 nebudú schopné rozmnožovať.
A potom, v druhom desaťročí 21. storočia, aktivisti o ľadových medveďoch hovoriť prestali. Prečo? Pretože po rokoch zavádzania im nakoniec bolo nemožné ignorovať kopec dôkazov, ktoré ukazujú, že celosvetová populácia ľadových medveďov sa výrazne zvýšila z približne 12-tisíc v 60. rokoch 20. storočia na približne 26-tisíc v súčasnosti. (Hlavný dôvod? Ľudia lovia oveľa menej ľadových medveďov).
Príbeh "katastrofy Veľkého útesu"
To isté sa stalo s vyobrazením austrálskej Veľkej koralovej bariéry. Celé desaťročia aktivisti kričali, že koralová bariéra je postupne ničená zvyšujúcou sa teplotou mora. Po rozsiahlych škodách spôsobených hurikánom v roku 2009 dosiahli oficiálne austrálske odhady koralového pokryvu v roku 2012 najnižšiu hodnotu. Médiá zaplavili tvrdenia o "katastrofe Veľkého útesu" a vedci predpovedali, že útes bude do roku 2022 zdecimovaný. Denník Guardian dokonca uverejnil nekrológ.
Najnovšie oficiálne štatistiky ukazujú úplne iný obraz. Za posledné tri roky bola Veľká koralová bariéra pokrytá koralmi viac ako kedykoľvek predtým od začiatku záznamov v roku 1985, pričom v roku 2024 bol zaznamenaný nový rekord. Dobrým správam sa venuje len zlomok priestoru v porovnaní s desivými príbehmi.
Príbeh "potápania sa malých tichomorských ostrovov"
Často sa opakujúcim klimatickým príbehom je údajné utopenie malých tichomorských ostrovov v dôsledku zvyšovania hladiny morí. V roku 2019 generálny tajomník Organizácie Spojených národov António Guterres priletel až na Tuvalu, aby urobil fotografiu na obálku časopisu Time. V obleku stál po stehná vo vode a demonštroval "našu potápajúcu sa planétu". V sprievodnom článku varoval, že tento ostrov – a ďalšie podobné – by stúpajúca hladina mora mohla „úplne vymazať z mapy“.
V lete tohto roku sa denník New York Times konečne podelil o to, čo nazval "prekvapivou" klimatickou správou: takmer všetky atolové ostrovy sa zväčšujú. V skutočnosti vedecká literatúra dokumentuje tento trend už viac ako desať rokov. Stúpajúca hladina mora síce eroduje pevninu, no ďalší piesok zo starých koralov sa vyplavuje na nízko položené pobrežia. Rozsiahle štúdie už dávno ukázali, že tento prírastok je silnejší ako erózia spôsobená klímou, čo znamená, že plocha Tuvalu sa zväčšuje.
Zmena klímy je skutočná. Je spôsobená človekom. Je to výzva, ktorá si vyžaduje rozumné politiky. Aktivisti však robia tejto veci obrovskú medvediu službu, keď odmietajú uznať dôkazy, ktoré spochybňujú ich výrazne katastrofický svetonázor. Všetky tieto mylné tvrdenia sa sčítavajú a formujú klimatickú paniku, ktorá viedla k tomu, že politici prijali legislatívu o klíme, ktorá teraz stojí svet viac ako 2 bilióny dolárov ročne za nepatrný úžitok.
Príbeh "extrémnych horúčav ako zabijaka"
Dnes sú novým strašiakom vražedné vlny horúčav – sú tiež najnovším príkladom úmyselnej slepoty voči širším súvislostiam. Prezident Biden nedávno vyhlásil, že "extrémne horúčavy sú v Spojených štátoch zabijakom číslo jeden súvisiacim s počasím".
Mýli sa 25-násobne. Zatiaľ čo extrémne horúčavy ročne zabijú takmer 6-tisíc ľudí, chlad každoročne zabije 152-tisíc Američanov, z ktorých 12-tisíc zomrie na extrémny chlad. Napriek rastúcim teplotám sa počet úmrtí na extrémne horúčavy podľa veku v USA v skutočnosti znížil o takmer desať percent za desaťročie a celosvetovo ešte viac, najmä preto, že ľudia, ktorí sú bohatší, si môžu dovoliť klimatizáciu.
Ak je 6-tisíc úmrtí v horúčavách skutočnou prioritou, rozumnou reakciou by bolo zabezpečiť, aby americká elektrina zostala lacná a aby si klimatizáciu mohli dovoliť nielen bohatí. Rovnaký politický recept by platil, keby prezident Biden venoval pozornosť 152-tisíc Američanom, ktorí každoročne zomierajú na chlad. Keď si starší ľudia nemôžu dovoliť vykurovať svoje domovy počas zimy, zvyšuje sa počet mozgových príhod a infarktov. Bohužiaľ, namiesto toho, aby sa udržiavali nízke náklady na energiu, mnohé klimatické politiky robia pravý opak.
Negatíva ignorovania vedy a klimatického zastrašovania
Je ťažké nevšimnúť si, že klimatickí aktivisti strašia ľudí a ignorujú nepohodlné vedecké poznatky tak dlho, ako to len ide – a potom jednoducho prejdú na nového klimatického strašiaka, keď už to ignorovanie bude príliš nepohodlné.
Ale zastrašovacie kampane majú svoje dôsledky. Všetci – a najmä mladí ľudia – sú z nich zúfalí a skľúčení. Strach vedie k zlým politickým rozhodnutiam, napríklad k tomu, že západné vlády vynakladajú bilióny dolárov na neúčinné opatrenia v oblasti klímy. A podkopávajú dôveru verejnosti, ako napríklad pri zdôrazňovaní úmrtí v dôsledku horúčav, pretože sa hodia do naratívu, pričom sa ignoruje oveľa väčší počet úmrtí v dôsledku chladu.
Hovorenie poloprávd a súčasne zbožné vyhlasovanie, že sa riadia vedeckými poznatkami, prospieva aktivistom pri získavaní finančných prostriedkov, generuje kliknutia pre médiá a pomáha politikom mobilizovať voličov. Nás všetkých však zanecháva nedostatočne informovaných a v horšej situácii.