Pár slov k jazyku predsedliakov

Jána Tibenského som tu neuviedol náhodou. Jeho fundamentálne práce Dejiny vedy a techniky na Slovensku a Priekopníci vedy na Slovensku, vol. 1 – 3, sú k dnešnému dňu základným východiskom k tomu, čo o „protovede“ na Slovensku v sledovanom čase vieme. Pravda, ani on a ani iní starší bádatelia pri predmete bádania dejín vied na Slovensku ho nešpecifikovali do podoby výhradne slovenských textov.

Z číro jazykového hľadiska sa oproti tomu na pamiatky protovedeckého charakteru v slovenčine díval kolektív bádateľov z Jazykovedného ústavu SAV Ľudovíta Štúra. K ich fundamentálnym prácam patrí sedem dielov Historického slovníka slovenského jazyka a tri antológie slovenských textov z predspisovného obdobia Pramene k dejinám slovenčiny.

Slovenský jazyk „protovedy“

Z hľadiska používaného jazyka je pre „protovedu“ v širšom i užšom ponímaní, a to už cca od 16. storočia príznačná postupná tendencia prestupovať z klasických jazykov latinčiny a gréčtiny do vernakulárnych jazykov. Tento proces bol v Európe paralelný na jednej strane s rozvojom humanizmu a s emancipovaním sa prírodných vied (philosophia naturalis); na druhej strane s konštituovaním sa osobitých európskych národných jazykov. Slovenský jazyk napriek všeobecne zaužívanej, ale celkom nesprávnej predstave zachytil tento trend. Zaiste sa to nedialo priamočiaro. Vývin staršej slovenčiny aj tu ovplyvňovali najmä štyri faktory. 1) Prirodzené vnútorné členenie staršej slovenčiny do jednotlivých dialektov a nadregionálnych areálov. 2) Vplyv starej češtiny. 3) Konfesionálne poňatie lingua sacra (význam češtiny ako liturgického jazyka nielen slovenských evanjelikov a 4) vplyv cudzích jazykov a kultúr (latinčina, gréčtina, nemčina a iné).

Vydávanie a sprístupňovanie slovenských textov predspisovného obdobia

Dobová slovenčina síce aktívne reagovala na nové trendy vo vývoji vedy v Európe, nedá sa to však povedať o súčasnej slovenskej humanistike, ktorá jednoducho nie je v stave zachytiť ani len elementárne trendy v práci s jazykovými pamiatkami starších vrstiev slovenského jazyka. Na inšpiráciu by sa pritom stačilo iba pozrieť do dvoch susedných krajín – Poľska (Instytutu Języka Polskiego Polskiej Akademii Nauk) a Česka (Ústav pro jazyk český Akademie věd České republiky). Hovorím najmä o rozmanitých databázach týchto jazykov a metadátach k nim. Následné možnosti efektívneho vedeckého využitia najmä staršej lexiky sú ohromné. Povedzme už len z tematického hľadiska. Stačí si iba správne zvoliť kľúčové slová a opýtať sa, ako napríklad vyzerala dielňa českého kováča v ranom novoveku a porovnať si ju s dielňou poľského kowala. A to už nehovorím o nádherných edíciách textov staršej češtiny alebo poľštiny.

Keď už som pri edíciách starších slovenských textov. Na Slovensku ich začala vydávať už generácia matičných historikov v druhej polovici 19. storočia. Všetečný Franko Víťazoslav Sasinek vydal napríklad dva diely slovenských pamiatok predspisovného obdobia pod názvom Archív starých česko-slovenských listín, písomností a dejepisných pôvodín pre dejepis a literatúru Slovákov.

Čo je dôležité, prvý diel sa týkal najmä listín vydávaných kanceláriou uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského († 1433). Druhý skôr mapoval slovenské literárne pamiatky zo 16. – 18. storočia. V úvode k prvému dielu tejto edície napísal v roku 1872 prorocké slová: „História Slovákov v Uhorsku nedá sa lepšie objasniť, nežli svedectvami z minulosti, ktoré nielen jednajú o dejoch prihodivších sa na Slovensku, lež i o slovenskosti tých osôb a rodín, ktoré mali účasť na nich. Rovnoprávo slovenskej mluvy nedá sa zreteľnejšie dokázať, leda tým, že položíme na svetlo slovenské právne a úradné listiny, vydávané v čase, keď ešte latina sedela na stolci uhorskej diplomacie. Že vydanie starých slovenských listín a písemností nemalú službu preukáže slovenskej filologii, presvedčí sa o tom každý ich čitateľ. […] Jestli staré slovenské listy a písemnosti neprispejú k osvete národa, prispejú oni značne k histórii slovenskej literatúry a k objasneniu vývinu a pokroku slovenskej spisby...“

Franko Víťazoslav Sasinek nebol ani zďaleka jediný slovenský bádateľ, ktorý sa „zhliadol“ v starších slovenských písomnostiach. Na stránkach Slovenského letopisu ich publikovali tiež kremnický archivár Pavol Križko († 1902), kustód v Národnom múzeu v Budapešti František Šupala († 1875) a dolnokubínsky farár, dekan a historik Oravy Jozef Kohút († 1900). V neskoršom období však slovenské texty predspisovného obdobia okrem Slovákov vydávali Poliak Włodysław Semkowicz († 1949), Čech Václav Chaloupecký († 1951), Maďar Štefan Kniezsa († 1961).

Po vojne sa tiež k edícii slovenských textov na Filozofickej fakulte UK vrátil Branislav Varsik († 1994). Svojím spôsobom, to jest ako pracovník Bratislavského krajinského archívu, sa tento autor zúčastnil už pri vydávaní Chaloupeckého publikácie Středověké listy ze Slovenska. Úsilie, ktoré vynaložil v tomto smere, korunoval v roku 1956 vydaním dizertácie Slovenské listy a listiny z XV. a XVI. storočia. Aj tento autor k svojmu titulu priradil rímsku jednotku, čím naznačil, že v uvedenej vydavateľskej činnosti mieni pokračovať.

Ako je známe, žiaden druhý diel z dielne Branislava Varsika už nevyšiel. Neznamená to však, že celkom skončilo vydávanie slovenských textov predspisovného obdobia. Aj naďalej z času na čas niečo vyšlo, ale do dnešných dní celá záležitosť nezískala ani len náznak systematickej a dlhodobej práce.

Projekt Monumenta Linguæ Slovacæ

Pokus o systematiku priniesol až súčasný projekt, ktorý šiestym rokom pokračuje na katedre slovenských dejín v rámci grantovej schémy APVV. Tento projekt zároveň priniesol základné poznatky o používaní staršej slovenčiny vo funkcii jazyka „protovedy“. Edícia slovenských textov predspisovného obdobia, ktorá je jej základným výstupom, sa volá Monumenta Linguæ Slovacæ, teda Pamätníky slovenského jazyka. Nateraz vyšlo deväť zväzkov. Jeden je pripravený do tlače a desiatky novoobjavených digitalizovaných nepublikovaných archívnych materiálov v slovenskom jazyku sme uložili na webovej stránke slovacika.sk.

Počiatky protovedy na Slovensku

Historické Slovensko ako územie tradične vymedzené tokmi riek Dunaj a Tisa a hlavným oblúkom Karpát je územím známym od čias starého Ríma najmä svojím nerastným bohatstvom. Skúsenosti rímskej civilizácie s hľadaním a spracovaním drahých kovov do stredoveku prechovali najmä mníšske rády. Neprekvapuje teda, že prvé dôkazy o pestovaní protovedy na Slovensku pochádzajú práve z tohto prostredia.

Najstarším zachovaným dôkazom o počiatkoch pestovania alchýmie ako „protovedy“, ktorá v sebe zahŕňala teologické, filozofické disciplíny kombinované s poznatkami chémie, metalurgie, fyziky, astrológie, ale aj mystiky, umenia, semiotiky či iných vedných disciplín, na Slovensku sú fragmenty latinského prekladu knihy okultného vedenia z arabského sveta známej vo svete pod názvom Picatrix (od gréckeho Hippokratos) zo 14. storočia.

Tento kódex sa dlhý čas nachádzal v knižnici piaristov v Podolínci. Kaligrafické prevedenia zachovaných fragmentov svedčia okrem znalostí z astrológie (fragment zachytáva niektoré znamenia zodiaku) tiež mystické, magické a alchymistické vedomosti. Vysoký štýl fragmentov pritom jednoznačne odkazuje na skriptórsku činnosť kartuziánov na území Slovenska.

Prvými centrami alchymistických experimentov na území Slovenska boli dva kartuziánske kláštory na Spiši – Lapis Refugii (Skala útočiska v katastri obce Letanovce) a Červený Kláštor na hraniciach s Poľskom. Kronika anonymného kartuziána z prvého menovaného kláštora o pôsobení prvého známeho alchymistu medzi jeho múrmi na prelome 15. a 16. storočia hovorí nasledujúce: „Po tomto (prior Gabriel) sa stal priorom pán Ján z Transylvánie, pôvodne pôsobiaci ako mních v Maurbachu, ktorý alchýmiou a hľadaním piatej substancie (elementu) premárnil všetok majetok, roztavil zlato a zničil striebro, náramne ožobráčil kláštor a majetok (patrimonium) Ježiša Krista a svätého Jána Krstiteľa; a pre túto príčinu bol zosadený z úradu priora.“

Alchýmia na Slovensku dlho nestrácala svoj experimentálny charakter. V tejto súvislosti azda len načim pripomenúť, že v uvedenom období Ján III. Turzo z Betlanoviec (1437 – 1508), pôvodne levočský rodák, prišiel s radikálnou technologickou novinkou. V Krakove pomocou poľského olova odlúčil z medi dovážanej zo Slovenska striebro, a tak položil základ budúcej vplyvnej Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti. Uvedený príklad jasne dokumentuje potrebu zvýšenia efektivity aplikovania teoretických výskumov alchymistických majstrov do každodennej praxe a s tým súvisiacu potrebu efektívnejšej komunikácie bez bariéry iného ako vlastného jazyka.

Najstaršie „protovedecké“ náuky v slovenčine

1) Alchýmia

Je preto prirodzené, že ako prvé sa v slovenskom jazyku začali rozvíjať vedy spojené najmä s vyhľadávaním a spracúvaním drahých kovov – miestny zemepis, metalurgia, fyzika, chémia a tak ďalej. Pri stave súčasného výskumu sa ukazuje, že Slovensko v období 16. – 18. storočia bolo doslova alchymistickou veľmocou. Priamo úmerne to korešponduje aj s počtom slovenských alchymistických textov. Ako príklad tu uvediem Alchidemia Magistri Frederici, ktorú sme vydali ako MLS, vol. IV, a dielo Opuscula artis chimicae, teda Spisok o umení (al)chemickom z druhej polovice 17. storočia, ktorý na vydanie pripravujeme.

2) Geografia

S vyhľadávaním drahých kovov na území dnešného Slovenska a s ním spojenou „zlatou horúčkou“ súvisí najmä rozvoj slovensky písaného miestopisu a kartografie. V poradí ako IX. vol. v sérii MLS sme vydali hneď tri takéto „kutacie manuály“. Keďže okrem podrobného popisu konkrétnej krajiny spojenej s nevyhnutnou znalosťou miestnej geografie a topografie obsahujú aj rôzne literárne, náboženské i rituálne texty spojené s ľudovou zbožnosťou, nazvali sme tento žáner dobovým termínom „zemské kľúče“.

So zemepisným miestopisom Slovenska a Uhorského kráľovstva vôbec súvisia počiatky geografie a kartografie v slovenskom jazyku. Sľubným začiatkom bola Lazarova mapa alebo tiež Tabula Hungariae z roku 1528 od slovenského autora Michala Rožeňa z Mitíc, bývalého opáta cisterciánskeho kláštora v Spišskom Štiavniku. Mapa bola síce latinská, ale toponymia zväčša slovenská.

Ďalší rozvoj geografie však následne negatívne ovplyvnila osmanská hrozba. Po porážke Turkov pri Viedni a Štúrove (Parkáni) v roku 1683 však aj tu nastal prelom. Po prudkom rozvoji jezuitskej geografie v službách viedenských Habsburgovcov prichádza nástup generácie vzdelancov združených okolo Mateja Bela a s ňou zavádzanie výuky geografie v národnom jazyku na popredných školách Uhorského kráľovstva. Dokladom o tom sú Školské zápisky Andreja Kleniara z roku 1785, študenta kežmarského lýcea, ktoré sme vydali ako v poradí 5. zväzok MLS.

Nezostalo však iba pri vyučovaní geografie v slovenskom jazyku. Dialektická spolupráca v slovenskom konfesionálnom živote sa prejavila aj na poli hlbšieho rozpracovania všeobecnej geografie a jej slovenskej terminológie. Neznámy autor, najskôr z prostredia jezuitov, na Trnavskej univerzite ešte v roku 1759 vypracoval rozsiahle Krátke poznamenání sveta to gest Malý Spis Krajín, mést, wod: áno y národuw rozličných Roka PANE 1759 dokonane 1760. Dielo okrem základného opisu sveta a bohatej slovenskej terminológie obsahuje aj 28 originálnych, rukou namaľovaných máp. Jeho vydanie v blízkom čase je jednou z kľúčových úloh nášho projektu.

3) Medicína

Kvantitatívny i kvalitatívny nárast odborných textov v predspisovnej podobe slovenského jazyka bol motivovaný najmä každodennými potrebami slovensky hovoriaceho obyvateľstva naprieč Uhorským kráľovstvom. K týmto patrila aj starostlivosť o zdravie. Už v roku 2019 kolektív autorov nášho projektu pripravil do tlače dielo Zbierka poučení o liečiteľstve a prírode zo 17. storočia (šlo o v poradí tretie dielo MLS). Obsahom i rozsahom 549 strán šlo o monumentálnu prácu vzdelaného odberateľa protomedicíny na Slovensku.

Aj v tomto prípade nejde o jediný príklad, ktorý poukazuje na pomerne rýchlu recepciu dobových trendov liečiteľstva v slovensky hovoriacom kultúrnom prostredí v pomoháčskom období. Podobne ako u ďalších pamiatok s charakterom protovedeckých disciplín, aj v prípade liečiteľstva disponujeme aj inými slovensky písanými pamiatkami, z ktorých najvýznamnejšia bola vydaná už v roku 1956 maďarským slavistom a slovakistom Gyulom Décsym.

4) Botanika

S medicínou úzko súvisel aj rozvoj botaniky a s ňou prvé pokusy o systematizáciu slovenského ľudového názvoslovia jednotlivých liečivých rastlín. Najznámejším príkladom je tu Herbár mnícha Cypriána z kamaldulského Červeného kláštora zo 60. rokov 18. storočia, ktorého rukopis sa nachádza v zbierkach Slovenského národného múzea. Bohužiaľ, na trhu dodnes chýba jeho kritická edícia.

5) Meteorológia

S ľudovým liečiteľstvom bezprostredne súvisia rôzne ľudové pranostiky, ktoré sa v 17. storočí stali súčasťou prvých po slovensky vydávaných kalendárov. Tie sú pre zmenu zaujímavé pre dnešných meteorológov, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Na prvom mieste, podobne ako vo všetkých predchádzajúcich prípadoch, je tu dôvod súvisiaci s problematikou rozvoja osobitej slovenskej terminológie. Na druhom, ale nie poslednom, bezprostredné je štúdium dobových kalendárov zaujímavé aj vďaka dokladom, ktoré dokumentujú evolúciu vývoja klímy a počasia v našich zemepisných šírkach v jeho určitom časovom priebehu. Za všetky slovenské kalendáre tu uvediem najstarší slovenský kalendár Kalendář Nowý s Pranostykau hwězdářskou od Dávida Frölicha z roku 1640.

6) Právne „protovedy“

S každodenným životom je tiež spojený rozvoj právnej „protovedy“. V príspevku sa nebudem venovať genéze evolúcie slovenského odborného právnického názvoslovia v slovenčine a vynechám tiež pomerne dobre spracované cyrilo-metodské obdobie a prvé preklady právnych príručiek do staroslovienčiny. Podobne sa nebudem venovať Veľkovaradínskemu registru z rokov 1208 – 1235. Zástoj kodifikácií juridikálnej nomenklatúry v slovenčine predspisovného obdobia sme však zhodnotili už tým, že ako vôbec prvý zväzok MLS sme vydali slovenské prísažné formuly zo 16. – 18. storočia.

Táto edícia okrem iných obsahuje aj skvostnú prísahu dedinského richtára zo začiatku 16. storočia, ktorá sa dnes nachádza v rámci knihy prísah Levočského magistrátu v Levoči.

Pred nami je úloha vydania výberu slovenských testamentov z hodnoverných miest z rovnakého obdobia, ktorú plánujeme v prvej polovici druhej desiatky našej edície.

Samostatnú kapitolu tvorí spracovanie slovenského prekladu Maximiliánovho banského poriadku z roku 1703.

No hlavnou úlohou tu zostáva kritická edícia dobového prekladu prvej kodifikácie uhorského zvykového práva Štefana z Verbovca/Verbőczy († 1541) známeho tiež pod názvom Tripartitum. Legitímnou vedeckou otázkou totiž zostáva, do akej miery bol slovenský text, respektíve zvykové právo v slovenskom jazyku v Uhorskom kráľovstve, východiskom k latinskej edícii najstaršej právnej zbierky Uhorského kráľovstva. Úloha je o to komplikovanejšia, že nateraz nepoznáme súvislý text Tripartita v slovenskom jazyku predspisovného obdobia, ale iba dobové fragmenty jeho zákonných článkov, ktoré boli ad hoc používané v jednotlivých súdnych prípadoch a ktoré sa roztrúsene nachádzajú v jednotlivých slovenských archívoch. Nápomocný však môže byť chorvátsky preklad tohto zákonníka z roku 1574.

7) Teológia

Špeciálnou kategóriou pri skúmaní rozvoja „protovedy“ v slovenčine je „veda vied“, to jest teológia. Čo do početnosti zachovaného písomného materiálu v slovenskom jazyku je popri právnych textoch v slovenčine vôbec najrozsiahlejšou kategóriou. Práve pri nej je tiež preukázateľná kontinuita starších podôb slovenského jazyka do jej súčasnej podoby. Dokladovať sa to dá opäť najmä na praktickej úrovni, to jest na úrovni základných modlitieb každodennej potreby a kázňovej tvorby. Základné modlitby (otčenáš, krédo, krstné formuly) pre Slovanov bývajúcich okolo Dunaja mali byť vypracované už po roku 796 (Synoda bavorských biskupov na brehoch rieky Dunaj) a plynule na ňu nadviazala cyrilo-metodská misia. V ranom stredoveku o kázňovej tvorbe v slovenskom jazyku vieme už z odkazu v Nitrianskom kódexe. V časoch Mateja Korvína v 15. storočí však na Spišskej kapitule vznikol súbor slovenských náboženských textov, známych tiež ako Spišské modlitby. Projekt MLS ráta s kritickou edíciou Spišských modlitieb, ktorá dodnes chýba. V protestantskom prostredí kráľovského mesta Banská Bystrica bola v roku 1585 spísaná Bystrická agenda, to jest kniha obradov, ktorá vďaka dr. Petrovi Benkovi vyjde ako v poradí 10. zväzok MLS.

Z prostredia katolíckeho je oproti tomu v poradí šiesty a siedmy zväzok našej edície, ktoré sme venovali problematike františkánskych kázní. V štádiu príprav je zväzok venovaný slovenským písaným pamiatkam s tematikou smrti.

Vysokú úroveň teologických dišpút v slovenskom jazyku dokazujú aj debaty slovenských jezuitov z roku 1655 na Spišskej kapitule. Prvá z nich sa konala pri Kristovom hrobe na Veľký piatok (13. apríla) a druhú na sviatok Božieho tela (14. júna). Bohužiaľ, slovný prepis sa nám nezachoval. Určitú predstavu o Tlačou však oproti tomu vyšla kniha Mikuláša Tamášiho (Thamassy), Prawa katolicka ručny knyžka… (Pravdivá katolícka učebnica…) z roku 1691, v ktorej sa hneď na úvod možno dočítať: „A protož predkladam tobe čtenari mili ohen i vodu. K čemu chtiťy budeš vstáhni ruku svu. Pred sebu maš y žiwot i smrt. Dobre y zle, co se bude libiťi tobe. Dáno bude tobe.“

I vďaka nej máme celkom presnú predstavu o jezuitskej slovenčine v teologických disciplínach katolíckej cirkvi. Pritom treba dodať, že výskum v tejto oblasti zďaleka neskončil a k dispozícii je napríklad i rukopisná slovenská edícia náboženskej rekatolizačnej príručky Hodegus... od kardinála Petra Pázmaňa. Zaiste najvyššou ambíciou v tejto oblasti by bolo vydanie kritickej edície Kamaldulskej biblie. Nie že by to nebolo nemožné, a je to aj veľmi potrebné, ale zdá sa, že je to ambícia, ktorá nateraz presahuje možnosti skromného tímu okolo projektu MLS.

Predbežné závery

Ako ukazuje tento krátky prehľad, sme prakticky na začiatku systematického bádania používania slovenčiny ako jazyka „protovedy“ v užšom zmysle slova, teda ako jazyka rôznych alchymistických príručiek, i v širšom zmysle slova ako jazyka jednotlivých vedných „protoodborov“. Na základe súčasného poznania však už teraz možno konštatovať, že dobový slovenský jazyk nijako nezaostával za vývinom okolitých vernakulárnych jazykov. Zaostáva jeho systematický výskum.

Rovnako sa dá konštatovať, že v niektorých „protoodboroch“ sa slovenčina používala štatisticky častejšie (teológia, právne a banské vedy, „zemské kľúče“). V iných zriedkavejšie (alchýmia, medicína, botanika, geografia) a v niektorých vôbec. Napríklad do dnešných dní sme nenašli žiadnu filozofiu v slovenskom jazyku. Ako na to ukazujú predbežné výsledky nášho kolektívu, slovenský jazyk sa vo svojej protovedeckej forme používal naprieč konfesionálnym spektrom v slovenskej spoločnosti v celom Uhorskom kráľovstve i za jeho hranicami (napríklad v Sliezsku). Používali ho rozmanité gramotné a vzdelané vrstvy spoločnosti, teda najmä slovenská šľachta a vzdelanci. Slovenčina sa však využívala aj ako jazyk správy, ako na to poukazuje zatiaľ nevydaná Gelnická kniha obežníkov z rokov 1782 – 1792, dnes uložená v Levočskom archíve.

Súčasné výskumy používania slovenčiny v protovede menia zaužívané stereotypy o nerozvinutosti slovenského života v Uhorskom kráľovstve v pomoháčskom období a tým slovami Thomasa S. Kuhna revolučne menia paradigmu vedného odboru slovenské dejiny. V niektorých špecifických detailoch z dnes známych súborov slovensky písaných „zemských kľúčov“, alebo aj alchymistických príručiek, alebo aj botanických zbierok, môžu byť nakoniec aj nezanedbateľným prínosom pre komplexnosť výskumu danej disciplíny v širšom medzinárodnom kontexte.

Tieto nové poznatky totiž dopĺňajú predstavu o dejinách vedy v Európe a tým aj vo svete. Aj z tohto dôvodu sa prihováram za čo najskoršie vypísanie interdisciplinárneho projektu, ktorý by zahraničiu ukázal Slovensko a Slovákov v ich ozajstnom štruktúrovanom obraze, a tak pomohol odstrániť stereotypy o zaostalosti slovenského života oproti susedným národom. Ako je z uvedeného stručného výpočtu jasné, opak je pravdou. A keby sme mali dostatok prostriedkov, vieme pokojne vydať aj 100 dielov Pamätníkov slovenského jazyka a to by sme ani poriadne nezačali...

Na záver môžem s určitým smútkom skonštatovať už len jednu skutočnosť. Možno sa iba domnievať, čo by pre rozvoj slovenského jazyka i Uhorského kráľovstva prinieslo zriadenie Katedry slovenského jazyka na jezuitskej Trnavskej univerzite, ako nás o tom informuje v poradí deviaty list slovenských otcov jezuitov nadriadeným autoritám.