Jej autorkou je mladá ukrajinská poetka Anna Siedykhová, ktorá už viac ako štyri roky píše poéziu v slovenčine. Na Slovensko prišla študovať. Absolvovala tu masmediálnu komunikáciu na Univerzite svätého Cyrila a Metoda v Trnave. Jedny zo svojich prvých básní publikovala v antológii Muuza 2021, na ktorej som mal možnosť spolupracovať na jej ranej tvorbe. Poznal som tak jej tvorbu ešte nepoznačenú vojnovými udalosťami.
Keď som prvý raz čítal Ankine verše, prekvapila ma jej zručnosť a istota v práci so slovom v slovenskom jazyku, ktorého kapacitu a potenciál využíva na úrovni materinského jazyka. Takáto práca so slovom si vyžaduje vnímať jazyk nielen v intenciách jeho komunikatívnej funkcie, ale všímať si aj jeho estetickú a reprezentatívnu funkciu, preniknúť do jeho zákutí. Spomenul som si na báseň Mikuláša Kováča O reči, v ktorej hovorí, že každý človek má iba jeden jazyk. Zapochyboval som a vďaka zbierke Cudzinečnosť pochybujem doteraz. Jej prvé verše v slovenčine - melancholicky cizelované - prekypovali čímsi tajomným, dôverným a vrúcnym:
Zmestím sa do cudzieho jazyka
od kľúčnej kosti po členky
začína jednu zo svojich najstarších básní zbierky. Slovenský jazyk je jej už dnes akýmsi druhým materinským, rozhodne nie cudzím. Už dávnejšie bolo zrejmé, že Siedykhová vydá zbierku v slovenčine a obohatí tak jedinečným spôsobom kontext slovenskej ženskej poézie.
Nastala situácia, v ktorej sa poetkina lýra rozoznela naplno, avšak dirigentom sa stala vojna. Tak ako Anna Siedykhová spoznávala našu kultúru a mentalitu, spoznávame teraz my, prostredníctvom básní v zbierke Cudzinečnosť, dušu trpiacu nespravodlivou vojnou. V tejto súvislosti je zbierka akýmsi mostom medzi nami a trápenou Ukrajinou. Preto takmer každá báseň či už explicitne alebo implicitne evokuje ťarchu vojny. Nezmyselnosť a krutosť agresie je vnímaná v kontexte spoločných koreňov útočiaceho a brániaceho sa národa:
rozprávajú jazykom podobným opačným
rovnako sa aj žehnajú
v jednej z ústredných básní mytológia krajiny. Tu si opäť všíma jazyk, ale aj gesto rúk, ktoré majú Ukrajinci a Rusi spoločné.
Ak má mať každý básnik či poetka svoj živel, v Ankinom prípade je to jednoznačne voda, čo možno pozorovať už v úvodnej básni s trpkým dátumom predvečera vojny 23. 2. 2022:
vtlačím vlhký prst
do soli
olížem
-
potrebujem aspoň niečo cítiť
Prostredníctvom vody nastáva transmisia k vyšším citom – hoci aj predtucha čohosi zlého. Naopak, suchota predstavuje nevrúcnosť – pretvárku:
dotkla sa prstami
suchých kláves
zahrala falošne
čítame v básni hranice bezpečia. Hoci autorka žije na Slovensku, ktoré je našťastie bezpečným miestom, bojí sa podľahnúť ilúzii pokoja, akoby vojna nebola: „Tak akoby ťa vojna odo mňa nikdy nevzala,“ v iba naoko idylickej básni s incipitom piť kávu na Divadelnej. Ankine obavy občas presahujú hranice konfliktu medzi národmi. Obáva sa straty kontaktu – schopnosti medziľudskej komunikácie medzi blízkymi ľuďmi: „ako aj naša schopnosť / rozprávať sa.“
V porovnaní s vojnou tu ide často o banálne príčiny. Hoci je debutujúca poetka Anna Siedykhová mladá, čas je pre ňu veľmi relatívny. Jej skúsenosti nielen za ostatné dva roky vojnových súžení ju pobádajú k Návratu domov, k pocitu bezpečia u starých rodičov, ku dedovizni:
vidieť hlasy
identifikovať kroky
po rokoch neprítomnosti
stať sa domovom
postaveným zo spomienok
Už v marci 2022 povedal pápež František: „vojna sa nemôže stať niečím nevyhnutným, na vojnu si nesmieme zvykať.“ Desí sa toho aj autorka, aby sa čosi tragické a desivé nestalo banálnym:
ukázalo sa, že na fotografie
zničených domov
zhorených áut
končatín v tráve ...
sa dá zvyknúť.
Anna Siedykhová sa nielenže „zmestila“ do nášho jazyka, ako píše v jednej z básní, ale obohatila ho autentickou básnickou výpoveďou, hoci v atmosfére smutnej a tragickej reality, ktorá sa nás už viac ako dva a pol roka dotýka najrozličnejšími spôsobmi. Aj poézia vie byť niekedy ovocím vojny – za všetko spomeňme Hviezdoslavove Krvavé sonety z čias prvej svetovej. Pri čítaní veršov Anny Siedykhovej zisťujeme, že poézia i vojna sú nám bližšie, ako si myslíme. Máme vlastne na výber: skrze verše pozorovať vojnu alebo prostredníctvom pohľadov na vojnu vnímať poéziu. Spomenutý Mikuláš Kováč zakončil svoju báseň O reči výzvou k jazyku každého z nás: „miluj v ňom a spievaj.“
Poetka Anna Siedykhová spieva – v tejto zbierke v dvoch jej srdcu blízkych jazykoch zväčša elégie, ktorým nemožno nerozumieť, neprijať.