Správa SIS v parlamente. Už to nie je konšpirácia

Parlamentná schôdza venovaná SIS má protichodné dôsledky. Návrh na predvolanie Vladimíra Pčolinského bola reality-show. Nepodarené vydanie. Slepá cesta, ktorá nikam nemohla viesť, o dôvodoch som už písal. Čisté body pre opozíciu a strápnenie vládnej väčšiny pred krajinou.

Lenže to je už včerajšia voda, vážnejší sa ukazuje byť iný dôsledok schôdze, ktorý bol naopak celkom štandardný.

Ide o prečítanie dôvernej správy SIS o podozreniach voči vyšetrovaniu citlivých káuz. Účasť šéfa SIS na rokovaní parlamentu má viacero precedensov, tým najvážnejším bolo vystúpenie niekdajšieho šéfa SIS Vladimíra Mitra po páde Mečiara a jeho správa o tom, ako sa zneužívala tajná služba v 90. rokoch. V tom problém, na rozdiel od pozvania Vladimíra Pčolinského, nie je.

Teraz išlo o správu zameranú na stav a obavy vyšetrovania zvlášť citlivých káuz. Skrátene fungovanie vyšetrovateľov a špeciálnych prokurátorov. Mala to byť menej tajná verzia toho, čo SIS posiela najvyšším ústavným činiteľom, čiže téma, pre ktorú sa desať ľudí na pozvanie premiéra stretlo nedávno v SIS.

K pointe.

Tento názor už nie je konšpirácia. Za tvrdením si stojí SIS, máme tu teda otvorený a priznaný spor dvoch inštitúcií. Prvou je Špeciálna prokuratúra, druhou tajná služba. Daniel Lipšic tvrdí, že všetko je v poriadku a ide o politický tlak, ktorý bude narastať, keď pôjdu vyšetrovatelia na vyššie poschodia. Michal Aláč tvrdí presný opak, že to v poriadku nie je, jeho správa mala zdokumentovať nezákonné spôsoby vyšetrovania.

Keď som sa rozprával s niektorými politikmi, ktorí boli v sále, hovorili, že text správy bol pre mnohých poslancov šok. Ešte dôležitejšie je, že už to nie je ľahko spochybniteľný názor. A má to aj ďalší dôsledok, ten sa týka premiéra Hegera.

Vláda v tejto téme nemá jednotnú líniu. Dá sa pochopiť, že premiér si chcel urobiť názor a vypočuť všetky strany, ale zároveň to po tomto týždni znamená, že nesie zodpovednosť za zjednotenie vládnej línie.

Možnosti sú tri.

Po prvé, že sa pridá na stranu Daniela Lipšica, označí to za politický nátlak a bude brániť doterajší postup polície a prokuratúry. Potom by však mal vyhodiť šéfa SIS, ktorého menuje premiér. Pretože SIS tvrdí opak a v tomto spore ohrozuje nezávislosť vyšetrovania.

Druhá možnosť, premiér sa môže postaviť na stranu SIS a vyhodnotiť stav ako nebezpečný. Potom by však malo prísť k zmenám vo vedení polície a ministerstva vnútra, keďže za to nesú zodpovednosť. Skrátene, mal vyhodiť ministra Mikulca a žiadať hlboké zmeny.

Tretia možnosť je kompromisná, ale aj tá si vyžaduje Hegerovu iniciatívu. Mikulec totiž doteraz nekonal, veci nekomentuje, netušíme, aký je jeho názor, ale ak sa nič nemení, dá sa predpokladať, že status quo podporuje. Nechce do ničoho zasahovať alebo sa zásahov obáva.

Rozporuplné veci však potom treba napraviť. Ak niektorí bývalí zamestnanci SIS mlčanlivosti zbavení sú a iní nie sú, treba to zjednotiť. Ešte vážnejšie je, že ak existujú problémy, ktoré sa majú zmeniť, treba asi zmeniť riadenie (dohľad), aby sa situácia zlepšila.

Premiér Heger by mal konať ešte z jedného dôvodu. Aktívnejšiu rolu začal hrať v posledných dňoch generálny prokurátor Maroš Žilinka, je len otázka času, kedy ho kritici spoja so Smerom a budú jeho zásahy považovať za záujmy Smeru.

Heger by teda mal nájsť jednotnú líniu vlády, aj jednotnú líniu so Žilinkom. Inak riskuje, že ho to celé zmetie.

Chaos totiž nemá pána.

Parlamentná schôdza dosť výrazne posunula vývoj.