Nela Pocisková: Už sa nepozerám, čo sa komu páči a je hrateľné, idem sama za seba

Presne tak. Prvú veľkú ponuku som zobrala až vtedy, keď mala moja dcéra dva roky – išlo o reláciu Tvoja tvár znie povedome, no znova to bolo o premenách na niekoho iného. Bol to opäť poriadny kolotoč. Keď sa na to spätne pozriem, úprimne poviem, ani sama neviem, ako sa to všetko vlastne stalo a ako rýchlo to celé ubehlo.

Nemali ste vtedy pocit ako 25-ročná čerstvá mamička, že vám niečo uteká? Mediálne ste to totiž mali pekne rozbehnuté.

Vôbec nie. Teraz to však cítim inak, ale v tom čase to pre mňa bolo zastavenie všetkého. Hlavne mňa, rútiacej sa niekde, kde nechcem byť. Psychicky som na tom naozaj nebola dobre. Prvé dva roky som nemala chuť s nikým sa stretávať. Bola som totálne vyhorená.

Vedel to vtedy niekto?

Iba najbližší. Moja rodina a Filip [Filip Tůma, herec a operný spevák, partner Nely Pociskovej, pozn. red.], ktorý bol v tom čase už trochu pri mne.

Nijako to neriešili?

Všetci si uvedomovali, že toho na mňa bolo veľa, ale brali to tak, že je to normálne a patrí to k tomu. V období, keď som sa zoznámila s Filipom, sme mali dosť komplikovaný začiatok – nebola som si istá, či ho naozaj chcem po svojom boku. Prešli sme rôznymi krízami, až som si postupne uvedomila, že práve on je ten, s kým si viem predstaviť založiť rodinu. A keď deti naozaj prišli, zmenili mi kompletne celý život.

Zrazu to už nebolo len o mne. Som za to nesmierne vďačná. Ak by som nemala deti, možno by môj život smeroval úplne inam a v hre by bolo dokonca zahraničie, ale ani na sekundu to neľutujem. Moje deti sú pre mňa to najdôležitejšie na svete a urobila by som to znova takisto.

Ale späť k otázke. Spev bol pre mňa vždy tou hlavnou túžbou. Ako dieťa som si púšťala kazety a dojímala sa pri hlase Whitney Houston, Beyoncé, Christiny Aguilery a ďalších veľkých speváčok, snívajúc o tom, že raz budem spievať ako ony. Časom som sa však dostala do bodu, keď sa práca pre mňa stala viac zdrojom stresu než radosti. Po materskej som túžila vrátiť sa k spevu, venovať sa hudbe a tvorbe, pretože to ma napĺňalo najviac, ale dostala som ponuku do seriálu.

V tejto brandži je to ťažké. Keď človek nemá hudbu vybudovanú, že ho naozaj dokáže živiť, a keď už má ako ja zodpovednosť a rodinné záväzky, televízna práca je na rozdiel od hudby finančne dobre platená a predstavuje na istý čas stabilitu. Keďže som bola stále na obraze, ľudia ma vnímali viac ako herečku. Dnes som vo fáze, keď bilancujem, vraciam sa naspäť a trieskam si hlavu. Samozrejme, som za to vďačná, veď je to moje živobytie. Aj za skúsenosti a príležitosti, pri ktorých som spoznala úžasných kolegov, ľudí a štáby.

Zdá sa, že všetko má svoj čas. Vám sa to podarilo a s novým albumom vás dokonca čaká turné.

V tomto momente úprimne priznávam, že cítim miernu ľútosť nad tým, že som kedysi nešla priamo za tým, čo som si skutočne priala, len pre obavy, že to možno nevyjde alebo sa nepodarí. Teraz som si na sklonku života (smiech) povedala, že to idem skúsiť a vrátiť sa naspäť.

A výsledkom je album, ktorý sme skutočne vydali. Prvýkrát v živote som zažila ten pocit. Bol to dlhý proces nielen objavovania vlastného hudobného žánru, ale aj toho, ako sa hudba tvorí. Keby mi pred tromi rokmi niekto tvrdil, že si napíšem vlastnú pesničku, asi by som mu neverila.

Boli ste presvedčená o tom, že na to nemáte?

Hej. Viete, mám napísaných azda milión textov, ale vždy som mala pocit, že sú trápne, infantilné a povrchné. Dlho som sa bála ich vôbec niekomu ukázať, presvedčená, že by to bolo na hanbu.

Kedy nastal zlom?

Postupne sme začali spolupracovať s Andrejom Hruškom, ktorý sa stal producentom celého albumu. Pred štyrmi rokmi spolupracoval so Zuzkou Mikulcovou, talentovanou interpretkou a speváčkou, vďaka ktorej vznikali moje prvé pesničky. Ona prinášala nápady, často skladala melódiu alebo písala texty. Zo začiatku som do toho len občasne zasiahla. Časom som sa však začala čoraz viac zapájať a vnášať do toho svoje myšlienky.

A začali ste si viac veriť.

Presne tak, dospela som do bodu – a nechcem, aby to vyznelo zle –, keď mi to bolo vlastne jedno. Už som sa nechcela prispôsobovať tomu, čo bude dobre znieť pre druhých, čo sa komu bude páčiť alebo čo bude hrateľné. Teraz idem do toho cez seba.

Je to teraz oslobodzujúce?

To je taký pocit. Milujem ho. Ja som totiž žila pre ostatných. Tým, čo si o mne kto myslí, čo povie, ako vyzerám, čo mám na sebe, aby som sa len páčila a aby o mne nikto nič zlé nepovedal. Deti sú zmysel. To je to, na čom vám má záležať. To, či s nimi máte pekný vzťah, to, či vás ľúbia, objímu, keď prídete domov. Nie cudzí ľudia, ktorí o mne vlastne nič nevedia.

Keď sa na to teraz spätne pozriem, donedávna som vážne žila v akejsi bubline, hovorím vám to čerstvo. Myslela som si, že ľuďom naozaj záleží na detailoch – či som napríklad niekde pôsobila tak alebo onak. Ale pravda je, že všetkým je to v podstate jedno. Každý má svoj vlastný život a starosti. Nakoniec si človek len v mysli buduje ilúziu, ktorú tí ostatní ani nevnímajú.

V piesni Pravda z nového albumu spievate o tom, že máte chuť sa zbaliť a odísť čo najďalej od všetkých, a že úsmev na perách len hráte a on vám v konečnom dôsledku len násobí bolesť. Cítili ste sa v období, keď ste ako 14-ročná vhupla do sveta šoubiznisu rovnými nohami, tvrdiac, že ste nemali názor, svoju prácu ste brali príliš vážne a snažili ste sa o dokonalosť, aj takto?

Táto konkrétna pieseň presne vystihuje to, čo sme v rozhovore už trochu načali. Stále ma prekvapuje, že vlastne dokážem robiť svoju prácu, pretože hoci milujem spievanie, všetko ostatné, čo to obnáša, nie je pre mňa. Nemám rada spoločnosť a vôbec nie som extrovert. Som skôr človek, ktorý hľadá samotu a potrebuje priestor na ticho a pokoj.

Filip to na začiatku nášho vzťahu veľmi nechápal. Keď som sa každý večer zatvárala do izby, myslel si, že niečo nie je v poriadku. Trvalo roky, kým pochopil, že tento priestor na samotu je pre mňa dôležitý. Väčšinou tam nerobím nič zvláštne, len si premietam deň, rozmýšľam o tom, čo sa udialo, aké mám pocity. Možno je to dôsledok toho, že som sa kedysi vyčerpala až na doraz – teraz už spoločnosť cielene nevyhľadávam. Skôr mám tendenciu utekať ďaleko od všetkých, aby som našla pokoj sama so sebou.

Často ste však v prostredí mnohých ľudí. Aktuálne napríklad také turné Let's Dance.

Teším sa z tanca, preto som to turné prijala, no len čo sa skončí vystúpenie, idem sama preč. Nie je to tak, že by som sa s ľuďmi nechcela rozprávať, ale sú dni, keď si sadnem v šatni do kúta a jednoducho vyhľadávam samotu. Necítim sa komfortne v neustálej prítomnosti ľudí.

V tomto som s Filipom úplný protipól. Po celom dni, keď konečne skončíme prácu a ja sa teším, že sa zatvorím doma a budem mať chvíľu pre seba, on zavolá susedov na kávu. Mňa ide z toho roztrhnúť, ako je to vôbec možné? (Smiech.) Dôležitý je však kompromis a porozumenie jeden druhému. Prešla som si fázou, keď som bola zmätená, či to môže fungovať, keď je on taký spoločenský a ja, naopak, potrebujem ticho. Potom som prijala, že jednoducho vnímame svet každý po svojom. Dostali sme sa do štádia, že sa dopĺňame. Už sa nechávam ľuďmi s iným nastavením a vlastnosťami skôr inšpirovať.

Ako sa cítite na pódiu? Zrazu už nie ste povedzme Rebeka Vargová zo seriálu Nemocnica, ale autentická Nela Pocisková, ktorá ide s kožou na trh. Spievali ste priebežne vždy v rámci projektov alebo jednotlivých singlov, v spoluprácach, ako naposledy s Majselfom, ale v takom meradle ešte nie. Je pre vás prirodzené konečne sa za niekoho „neprezliekať“?

To je taký oslobodzujúci pocit. Je to najviac na svete. Pred rozhovorom ste povedali, že z toho cítiť moje ozajstné a neskrývané nadšenie. Je to tak a asi aj preto, že som to ešte fakt nezažila. Na októbrovom krste albumu som tam stála konečne ako ja – žiadna maska, žiadna rola. Bola som tam so svojimi hudobníkmi, ktorí hrali moju hudbu. Ten pocit je neuveriteľný. Texty v piesňach sú úplne autentické, napísala som ich. To je niečo, čo sa ťažko opisuje. Ja vôbec neviem, čo som doteraz robila. (Smiech.)

Spomínal ste, že ste sa hľadali aj žánrovo. Na albume nájdeme tvorbu od popu, šansónu či napríklad aj hip-hop. Takúto spleť nemá každý interpret v repertoári. Žánrovo sa ešte hľadáte alebo je to zámer zaujať väčšiu cieľovku?

Nie, celoživotne sa potykám s hľadaním. (Úsmev.) Práve preto som album nazvala Cesta – je to naozaj o hľadaní, aj čo sa týka samotného žánru. Vyrastala som na divadle, stretávala sa s množstvom umelcov, interpretov a inšpiratívnych ľudí, ktorí ma sprevádzali. Keď som bola malá, najviac ma fascinovalo R'n'B a soul. Vždy som mala ale pocit, že keď to spievame my Slováci, znie to trochu afektovane, ako keby sme sa pokúšali podobať na Beyoncé. To ma od toho tak trochu odrádzalo, preto som sa tomu vyhýbala.

Opäť sme pri tom, že ste sa pozerali na to, čo si o tom kto pomyslí.

Presne. V tom prípade som bola zasa len ovplyvnená a počúvala ľudí, ktorí hovoria, čo mám robiť. Tento album je spleť všetkého, naozaj mapuje všetky obdobia. Čas, keď som bola ovplyvnená šansónom a pracoval so mnou pán Bednárik. Je to žáner, ktorý som tam chcela mať, pretože je pre mňa silný. Je to niečo, čo má výpovednú hodnotu. Každá skladba na albume má nejakú myšlienku, niečo, čo by som chcela ľuďom ďalej odovzdať. Posledná skladba Dnes je to o mne je pod taktovkou producenta, ktorého som spoznala na konci tejto mojej tvorivej cesty. V tomto štýle som sa našla, on robí presne to, čo som vždy chcela. Moje motto je cesta k sebe a toto celé, čo tvoríme, je cesta späť ku mne.

A čo vaše miniturné? Štartujete ho 8. decembra v Prešove. Je to preto, že vaše korene siahajú na východ, alebo ide o príjemnú zhodu náhod?

Priznám sa, že na začiatku to nebol zámer. Ak by sme to chceli mať dokonale prešpekulované, asi by sme to spravili inak. Nie je veľmi známe, že mám východniarske korene – málokto vie, že moja mama pochádza z Prešova a že som tam strávila celé detstvo. Ani ja som to veľmi nerozoberala, keďže som sa narodila v Bratislave, no môj manažér Rasťo, ktorý je z Košíc, so mnou spoločne rozoberal, kam by sme mohli zamieriť.

Keďže momentálne pracujem aj na ďalšom projekte, povedala som Rasťovi, že sa nemôžem pustiť do veľkého turné s desiatkami miest po Slovensku. Vybrali sme teda niekoľko „záchytných“ bodov – Prešov, Košice, Bratislavu a Lomnicu. Je to rozbiehanie po dlhšej pauze, takže sme na začiatok neplánovali nič obrovské.

Hovoríte o sebe, že ste trémistka. Ako teda zvládate všetky kamery a divákov už toľké roky? Štáb vám prináša menší stres ako diváci?

To je dobrá otázka. Keď som sa vracala z materskej a začala pracovať na seriáli Nemocnica, išla som tam s najmenšou dušičkou, zažívala som extrémny stres. Vypadnúť na dlhší čas z profesionálneho života je následne oveľa náročnejšie, keď sa doň vrátite. Teraz sa tam už cítim ako doma, akoby som si obliekala ponožku. (Smiech.) Naopak, mám napríklad zase stres z toho, že idem spievať. Potrebujem sa znova dostať do iného kolotoča.

Uši sú vraj u vás citlivé, keď máte stres. Čo sa vám s nimi teda robí? (Smiech.) Veď tie sú pre speváčku potrebné.

Vy máte aké dobré informácie. (Smiech.) Od narodenia Hektora, môjho syna, som dostala ekzém, s ktorým sa odvtedy snažím bojovať a môj lekár Braňo mi povedal, že je to moje citlivé miesto. Len čo - ja to vidím na sebe - prežívam väčší stres alebo vypätie, znova sa to objaví. Snažím sa toho zbaviť, ale lekár mi povedal, že je to celoživotná záležitosť, ktorú však môžem preliečovať.

Chvalabohu, nie je to zápal stredného ucha, hoci aj s tým som už niekoľkokrát spievala. To je najhoršie, pretože počujete len na jedno ucho. Zažila som čokoľvek, tanec s horúčkami a všeličo iné. Všetko to vrcholilo v spomínanom napätom období, keď sa predstavenia striedali jedno za druhým a moje telo mi jasne dávalo najavo, že už stačí. Zažila som extrémne stavy, ktoré si už nechcem zopakovať. Dnes som na tom tak, že ak sa cítim zle a viem, že existuje možnosť to zrušiť, jednoducho to zruším. Zdravie je pre mňa na prvom mieste.

Viete si predstaviť úplne skoncovať s herectvom?

Už som nad tým dosť premýšľala. Mám dva projekty – jeden je už dotočený a druhý ešte stále nakrúcame, no ani jeden z nich ešte nie je vonku. Takže aj keď vám teraz niečo poviem, veci začnú postupne napriek tomu vychádzať ešte aj budúci rok. Na druhej strane nechcem dávať nejaké oficiálne závery.

Som typ človeka, ktorý sa riadi pravidlom nikdy nehovor nikdy. Osobne by som skôr chcela, aby to bolo percentuálne opačne – viac spevu a menej herectva. Rada by som mala možnosť si vyberať a ísť len do projektov, ktoré ma naozaj veľmi zaujmú, ak teda bude taká príležitosť. Tento rok som ju, chvála Pánu Bohu, mala.

Herectvu sa venuje aj váš partner Filip, ktorý je okrem toho aj operný spevák. Vie vám dať úprimnú spätnú väzbu?

Veľa som sa popri ňom naučila, pretože som taká čierna ovca rodiny. (Smiech.) Nikto z mojej rodiny sa nevenoval umeniu a ja som bola prvýkrát v divadle asi vtedy, keď som išla na konkurz muzikálu Neberte nám princeznú. (Smiech.) Moja babka pekne spievala, moja mama tiež, ale nevenovali sa tomu profesionálne. Teda som nemala také hudobné vzdelanie a nebola som zasvätená do sveta klasiky alebo opery. O to viac sa teším, že som pri Filipovi objavila tento žáner, pretože je to veľmi dôležité, z neho vychádzajú všetky ostatné. Úprimne vám však poviem, že tomu až tak nerozumiem a on až tak nerozumie tomu môjmu hudobnému svetu, čiže ideme vyslovene po pocite.

Ja viem úprimne povedať, čo je môj pocit z toho, ako zaspieval, alebo aký mám dojem z predstavenia, ale neviem sa na to pozrieť odborným okom alebo okom človeka, ktorý sa vyzná v opere a vie, ako to má znieť. A takisto Filip. On to tiež rieši iba pocitovo. Keď mu napríklad pustím niečo doma, povie, že je to fajn, ale že tomu viac nerozumie.

V jednom z rozhovorov ste priznali, že ste od neho pociťovali menšiu váhu toho, že spievate, v porovnaní s televíznou tvorbou a mali ste pocit menejcennosti. Ako ste sa s týmto pocitom vyrovnali a koľko to trvalo?

Myslím si, že Filip to začal chápať až teraz, keď vyšiel album a bol na krste. Vedel, že o tom dlhodobo rozprávam, ale nevidel v tom zmysel. Nechápal, prečo som počas prázdnin, keď som nenatáčala, trávila čas v štúdiu. Pýtal sa, prečo nie som s deťmi, myslel si, že je to pre mňa len zábava. Až teraz, keď videl, ako to vyšlo von, pochopil, že som to naozaj myslela vážne, keď som hovorila, že to je to, čo chcem a za čo už roky bojujem.

Spomínam si, že keď som pred tromi rokmi vydala svoj prvý videoklip na YouTube, Filip ani nikto z mojej rodiny nechápali, čo to znamená a prečo to tam musím dávať. Nerozumeli, že je iná doba a že hudobníci fungujú 90 percent online. Keď mi pred tromi rokmi vyšiel videoklip, môj tatino sa ma spýtal, čo teraz. Po terajšom októbrovom krste za mnou prišli aj moji rodičia. Mám pocit, že skutočne pochopili, že som to ja. Nepoznám nič krajšie.

Vnímajú tvorbu už aj vaše dve deti?

Ony sú moji najväčší fanúšikovia a veľmi ma to dojíma. Moja dcéra vie všetky skladby a texty, je naozaj perfektná. Vnímajú to a zhruba chápu, čo s Filipom robíme, ale ešte veľmi nerozumejú tomu, že je tu niečo mediálne alebo že sme možno mediálne známi. Keď nás niekedy ľudia zastavia na ulici a chcú sa s nami odfotiť, moja dcéra sa ma pýta, prečo sa nemôže odfotiť s nami.

Vy ich však mediálne dosť chránite, nezverejňujete ani ich fotografie.

Snažím sa byť opatrná, aj keď som už dosť poľavila, pretože väčšina toho, čo zdieľam na Instagrame, je o mojej rodine. Napriek tomu nezverejňujem obsah, v ktorom im vidieť oči.

Dlho to bolo tak, že tvár im nebolo vidieť vôbec.

Áno, vždy sa snažím fotiť ich zboku alebo zozadu, ale ak sa nájde nejaká fotka, kde to nevyšlo, prekrývam im oči, lebo pre mňa sú tou najintímnejšou časťou.

Ste citlivá aj na to, keď ich odfotí niekto iný a už má ich „identitu“ vo svojom telefóne alebo fotoaparáte?

Vnímam to veľmi citlivo a snažím sa na tom pracovať. Je to asi súčasť života, že ich úplne a stopercentne neochránim. Pred krstom môjho albumu som jasne vopred informovala médiá a akreditovaných novinárov o tom, že si neželám, aby fotili moje deti. Chcela som, aby tam boli, lebo to bol pre mňa zlomový moment. Potom som však narazila na rozhovory a videá, kde ich bolo vidieť, a to som aj následne veľmi riešila.

Na druhej strane, keď sme vonku, nedávam im nálepku na hlavu. Neprekáža mi, keď ich niekto vidí, skôr sa desím sociálnych sietí a online sveta. Snažím sa ochrániť ich identitu, pretože viem, aké je to citlivé a krehké a ako veľmi to môže ublížiť.

Keďže je Hektor druhák, predpokladám, že ste už konfrontovaní aj so sociálnymi sieťami a mobilmi.

Áno. Hektor chce mať, samozrejme, telefón a všetko okolo toho.

A nemá?

Nie a ani dlho mať nebude, zakazujem mu to, to neprejde. Momentálne bojujeme s tým, že objavil YouTube, a to musíme nejako stopnúť, lebo je to peklo. Môže hrať len určité hry na tablete, a to len na pár hodín cez víkend. To je všetko, čo mu povolíme. Samozrejme, každý deň mi opakuje, že má kamaráta, ktorý má toto a iný zase tamto.

Komunikujete ako rodičia v škole o spoločnom nastavení v používaní mobilov? Tlak kolektívu vie byť silný.

Snažíme sa, už sme zrušili inteligentné hodinky, na ktorých sme sa spoločne dohodli a odhlasovali to. Jeden ich mal, druhý nie, a preto doma plakal. Deti nemôžu chodiť s telefónom ani hodinkami do školy. Čo bude ďalej? Neviem, ale budem sa snažiť chrániť ich do poslednej možnej chvíle, pretože si myslím, že je to šialené.

Žiaľ, nie všetci rodičia si toto uvedomujú.

Neuvedomujú. Odkedy sa mi narodil Hektor, veľmi ma fascinoval detský vývin mozgu. Veľa som si o tom načítala a napozerala. O tom, ako sa vytvárajú mozgové prepojenia a ako ich môžeme my dospelí poškodiť. Tiež o tom, čo robia telefóny, hry a sociálne siete s ich rozvojom.

Je to skutočne náročné, najmä keď do triedy príde osem spolužiakov s telefónmi. Povolili sme Hektorovi teda nejaké hry, pretože plakal, že je jediný, kto nemá čo hrať a nevie sa zapojiť do rozhovorov o hrách. Nájsť strednú cestu je ťažké a stále sa snažím pripomínať si, že to robím pre jeho dobro, aj keď to je ťažké, aj keď to nechápe a aj keď ma za to neznáša.

Na záver, Nela, čím je pre vás rodina?

Rodina je najviac na svete. Všetko a ešte viac a ešte ďalej a donekonečna a ešte ďalej. Je to môj základný stĺp, moja opora, moje bezpečie, môj domov, moje teplo, moje srdce. Nie je nič viac. Ani žiadny úspech, žiadny potlesk, žiadne javisko, žiadna poklona. Žiadne ovácie nie sú viac, ako keď prídem domov a mám tam tie dve deti. Neviem to vysvetliť. Sú to absolútne zrkadlá úplne vo všetkom a hlavne učitelia, pretože cez svoje dieťa sa pozeráme na seba, svoje detstvo a vývin, svoju povahu a reakcie.