Aké zlé to je? Odpoveď je jednoduchá – veľmi.
Všetci vieme, čo sa stalo a vieme aj, ako to začalo. Prestali sme si sami pestovať potraviny. Najprv preto, že sme sa sťahovali do miest – ale aspoň sme jedli to, čo vypestoval niekto v okolí.
Potom sme začali časť potravín dovážať. Za socializmu bolo naše obchodovanie so svetom obmedzené a stále sme ako krajina boli potravinovo sebestační – nad ich kvalitou sme ako-tak držali kontrolu, hoci k excesom už dochádzalo. Varilo sa doma. Potom sa otvorili hranice. V rodinách sa varilo menej, a aj na dedinách si ľudia prestali dopestovávať časť produktov a začali kupovať tie lacnejšie z hypermarketov.
No a niekde tu sa začína kniha Chrisa van Tullekena Vysoko spracovaní ľudia.
Ten podrobne rozoberá, čo všetko sa s jedlom robí a ako na to reaguje náš organizmus. Odpoveďou na to, že sú tieto potraviny mediálne kritizované, je ich „zdravšia verzia“, ktorá obsahuje rovnako veľa, ak nie viac škodlivých látok vo forme náhrad – umelých sladidiel či derivátov bielkovín.
Je to kruh, z ktorého sa dá ťažko vystúpiť a funguje na globálnej úrovni.
Do jedla sa pridávajú látky, od ktorých sa stávame závislí. Aditíva, príchute, chrumkavosť, vôňa a ďalšie veci v polotovaroch, hotových potravinách a nápojoch sú také lákavé, že ich nechceme prestať jesť. Aj keď dnes už väčšina z nás vie, ako škodia nášmu zdraviu (sú zodpovedné za obezitu, cukrovku II. typu, kardiovaskulárne ochorenia či rakovinu), nevieme s tým skončiť.
Sme totiž závislí. Potraviny sú chemicky navrhované tak, aby sme ich konzumovali veľa. Hoci sa podávanie drog všeobecne považuje za vážny trestný čin, výrobcovia potravín majú výnimku. A prečo by aj nie – majú v rukách takú moc a bohatstvo, že si robia, čo chcú.
Podtitul tejto knihy by pokojne mohol znieť: všetko, čo by ste o jedle nechceli vedieť. Zo sóje, kukurice či olejov rastlín pokojne vyrobia väčšinu „mäsových výrobkov“.
Po desaťročiach bojov sme dosiahli, že na cigaretách je nápis o tom, že ich konzumácia je nezdravá. Tento nápis by mal byť na veľkej časti tovaru v obchodoch. Zdravé a prírodne vypestované potraviny sa stali luxusom.
Chris van Tulleken podrobne popísal, ako sa potraviny stali biznisom. Ich producentom a štátnym úradníkom je v podstate jedno, aké následky na naše zdravie majú. A pokiaľ nie, tak sa to vždy dá nejako zariadiť. To však nie je novinka.
Otázka znie inak – ako sme to mohli dopustiť? Odpoveď odborníkov, aby sme si čo najviac jedla pripravovali doma z tých najmenej spracovaných produktov, je síce logická, ale zároveň absurdná – nie je normálne, aby väčšina jedla v obchode bola škodlivá. Následky na naše zdravie sú fatálne, následky chorôb na zdravotný systém a spoločnosť sú rovnako zdrvujúce. Odpoveď varte doma je alibistická. Toto je globálny celospoločenský problém a na tejto úrovni by sa mal riešiť.
Ale to je utópia.