V knihách je mnoho chýb. Môže za to nedostatok času a financie

Ľudia, ktorí píšu knihy, články do novín alebo texty v elektronickej podobe, niekedy urobia malý preklep, ktorý čitateľ dokáže ospravedlniť. Ani redakcia Štandardu nie je neomylná. Chyby, za ktoré je zodpovedný takzvaný redakčný škriatok, sa snažia redaktori, korektori či editori vždy napraviť. 

V už vydaných knihách je to však s nápravou ťažšie. A ak sa v nich objavuje chyba za chybou, ktoré už nie sú len o drobných prehreškoch, pokazí to celý dojem z čítania. Navyše, na vydavateľstvá či distribútorov to vrhne nepekný tieň. 

V ponuke publikácií, ktoré sa na Slovensko distribuujú vo veľkom množstve a za lacné peniaze, sa nachádzajú aj také, ktoré obsahujú veľa gramatických chýb, preklepov, čechizmov či zvláštnych slovosledov. Ak kniha pochádza z inej krajiny a niekto ju preložil, následná práca jazykového korektora je viac než nutná.

Keby malé deti vedeli čítať

Edícia pekných kníh pre deti s klasickými tradičnými rozprávkami, ktoré sa dedia z generácie na generáciu, patrí medzi hodnotné knihy. Štandard natrafil na konkrétny typ takéhoto vydania, no s častými chybami.

Publikácie majú vynikajúce ilustrácie, rýchlu dostupnosť a nízku cenu. Na prvý pohľad výborné knižky pre deti. A tým sa aj páčia. No pri čítaní textov sa stáva akosi často, že tu absentuje správny slovosled, zjavujú sa gramatické chyby a preklepy. 

Knihy pôsobia, akoby ich niekto preložil z cudzieho jazyka len tak ledabolo. Tradičné rozprávky s nedostatočným prekladom a chýbajúcou jazykovou korekciou tak rapídne strácajú na svojej hodnote. Vydavateľstvá takto znehodnocujú diela, ktoré tú máme pre všetky deti už niekoľko desaťročí. 

Príliš veľa chýb v knihách rapídne znižuje úroveň dobrých textov. Foto: Miroslava Pavlíková

V popise sa píše, že texty do edície knižiek klasických rozprávok zozbierala a napísala Maria Cecilia Cavallone z Talianska. Autorka sa venuje šíreniu a propagácii umeleckého a kultúrneho dedičstva.

Tituly vydáva talianska spoločnosť ako týždenné publikácie. Ďalšie vydavateľstvo sídliace v Španielsku je pravdepodobne zodpovedné za preklad do viacerých jazykov. Tlač prebieha v Slovinsku a distribútor pre Slovenskú republiku je Mediaprint-Kapa Pressegrosso, a. s. O tom, kto presne diela prekladá, poprípade robí korekciu, sa nikde nepíše.

Na overenie informácií redakcia oslovila distribútora. „Ohľadom edície knižiek pre deti: Klasické rozprávky sa pre neuvedenie korektora alebo prekladateľa v tiráži publikácie môžete obrátiť priamo na vydavateľa Emse Publishing,” odpovedal riaditeľ firmy pre distribúciu Stanislav Laho. Spoločnosť zodpovedná za preklad je teda španielske vydavateľstvo.

Podľa Laha však slovenský právny poriadok nevyžaduje uvádzať všetky mená, ako je prekladateľ alebo korektor.

Riaditeľ distribúcie spomína, že ich spoločnosť na základe obchodných zmlúv s vydavateľmi zodpovedá výlučne za distribúciu titulov: „Z nášho pohľadu ide o obchodnoprávny vzťah, ktorý nás nijako neoprávňuje akýmkoľvek spôsobom zasahovať do obsahu distribuovaných titulov, ani tento obsah akokoľvek kontrolovať.”

Ďalej informuje, že u všetkých titulov, ktoré pôjdu na slovenský trh, preverujú vo všeobecnej rovine ich obsahové zameranie, aby v čo najväčšej možnej miere eliminovali riziko takých, ktoré sú vyložene škodlivé alebo nevhodné. 

Stanislav Laho na záver dodáva, že z pozície distribútora nesuplujú prácu korektorov, editorov, redaktorov a už vôbec nie cenzorov: „Pokiaľ máme pochybnosti, alebo nás naši odberatelia upozornia na nevhodnú, chybnú alebo inak nevyhovujúcu náplň, vždy o tejto situácii upovedomíme v prvom rade vydavateľa, s ktorým máme uzatvorenú zmluvu a situáciu riešime vo vzájomnej súčinnosti.”

Mediaprint-Kapa Pressegrosso, a. s., teda od redakcie dostala konkrétne ukážky chýb v detských knižkách. „Ďakujem za zaslané upozornenia. Tak, ako som vám písal, upomenutie na nedostatky v textoch (respektíve prekladoch) sme preposlali vydavateľovi publikácií,” odpovedal riaditeľ spoločnosti pre distribúciu.

Po tlači nie je možné do textu zasahovať, vraví korektorka

Pre názor k téme nevyhnutnej práce korektora pri vydávaní kníh sa Štandard obrátil priamo na jazykovú korektorku, ktorá má skúsenosti či už s knižnou korektúrou, alebo korektúrou v médiách. Aj jej sa teda pod ruky dostali knižné „skvosty”, pri ktorých sa nestačila čudovať, ako sa vôbec mohlo to či ono dielo v danej podobe dostať na pulty kníhkupectiev.

„Za veľký problém pri jazykových opravách kníh považujem amaterizmus. Na korektúru nie je vždy oslovený človek ,z brandže‘, ale neraz sú to ľudia, o ktorých sa len predpokladá, že by mali mať dobrú znalosť jazyka. No nie každý, kto mal na strednej škole jednotku zo slovenského jazyka, je ideálny adept na toto remeslo,” vovádza nás do problematiky odborníčka, ktorá si z dôvodu spolupráce s rôznymi vydavateľstvami priala zostať v anonymite.

Podľa jej slov sa treba jazyku pri opravách venovať hlbšie než len v rozsahu školských osnov, keďže ide o pomerne dynamický ,organizmus‘, ktorý sa neustále vyvíja a prispôsobuje potrebám danej doby.

„Korektúru by som preto nezužovala len na správne použitie i/y, čo je nepochybne jeden z jej základných pilierov, ale ani na rigidné odstraňovanie nespisovných slov,” vraví korektorka a dodáva, že aj na nespisovné výrazy či slang, ktoré sú pre určité špecifické texty potrebné, treba istý jazykový cit. 

Ako ďalej uvádza, jazyková korektúra je jednou z posledných fáz, ktorou knižný text prechádza. Pred ňou spomína osobitnú kapitolu, ktorou je redigovanie. 

„A tam už naozaj nestačí len laické vzdelanie. Dobrý jazykový redaktor by mal mať nielen excelentné jazykové znalosti, ale aj typografické zručnosti, ktoré zahŕňajú napríklad správne odsadenie odsekov a podobne,” dodáva. 

Skúsená korektorka preto neodporúča zverovať publikáciu do rúk doslova hocikomu. „Lebo vo vzduchu ostane visieť veľké riziko, že kvalita možno aj vynikajúceho textu sa zníži o niekoľko úrovní,” konštatuje. 

Kde sa stala chyba, keď je v knihe chyba? Foto: Miroslava Pavlíková

Z jej slov vyplýva, že knižná korektúra je nepomerne zodpovednejšia a náročnejšia ako v iných médiách, ktoré sú založené na internetových písaných jazykových prejavoch a článkoch. „V knihách už po tlači nie je možné do textu zasahovať alebo ho akokoľvek meniť. Preto je ideálne, keď knižný text vidí viac ľudí,” spresňuje.

Na záver ešte špecialistka zo svojich bohatých skúseností ozrejmuje, prečo je nie vždy možné zaobstarať si jazykového korektora. Jednou z príčin je časová tieseň či finančné dôvody toho-ktorého vydavateľstva. „Nedostatok personálnych alebo časových kapacít následne môže vytvárať živnú pôdu na vysokú chybovosť textu,” uzatvára. 

Autorka na materskej, ktorá si knihu vydala sama

V dnešnej dobe človek nemusí byť spisovateľ od narodenia, ale knihu si môže vytvoriť a vydať aj sám. Životné príbehy o výzvach a zdolávaní prekážok, aké píše oslovená mama s dvomi deťmi, si v dnešnej dobe našli svojich čitateľov. 

Zdenka Nemrava Pavlíková svoju knihu napísala práve počas materstva, keď sa navyše venovala rôznym diaľkovým pochodom (pozn. red. – 100 kilometrov organizovaná turistika v časovom limite do 24 hodín), o ktorých píše. 

Tak ako veľa autorov, aj ona zvolila cestu, vydať si knihu pod vlastným ISBN (pozn. red. – medzinárodný štandardný kód knihy). Jedinou povinnosťou bolo pre ňu odovzdať štyri výtlačky knižniciam.  

„Pri vydaní knihy na vlastné náklady je všetko na rozhodnutí tvorcu. Od jazykovej a štylistickej korektúry až po zalomenie strán, grafickú úpravu a návrh obálky,” opisuje pre Štandard svoj príbeh vydania vlastnej knihy autorka, mladá mama a turistka v jednom. 

„Taktiež sa majiteľ diela môže rozhodnúť, či mu korektúru spraví veľká firma, čo je finančne náročnejšie, alebo napríklad učiteľka slovenčiny,” hovorí zo svojej skúsenosti. Podľa nej sú to všetko veci, ktoré autor vie a aj môže spraviť sám.

„Avšak podľa môjho názoru je lepšie spolupracovať so skúsenejšími. Sama som pri vydaní knihy tieto služby využila. Myslela som si, že pravopis ovládam, no nakoniec som bola prekvapená, koľko chýb v mojich textoch bolo,” dodáva Nemrava Pavlíková. 

V e-knihách chybu opravia hneď

Stanislav Hoferek má svoju takzvanú virtuálnu knižnicu. V nej vydáva tituly v elektronickej podobe, dá sa povedať, ,komukoľvek’. Ako Hoferek pre redakciu píše, v jeho knižnici pre rôznych publikujúcich sa veľmi o nejakom zisku a návratnosti investície neuvažuje. Z tohto dôvodu ani niektorí autori neinvestujú do jazykovej úpravy. 

„Vždy súkromne navrhneme, že je dobrý nápad dielo opraviť skôr, ako sa dostane k ľuďom, ktorí vedia opravovať chyby. Nechceme, aby všetci ,oplešiveli’,” reaguje na otázku súvisiacu s potrebou korektora v texte, v ktorom vidí mnoho chýb. 

Ako Hoferek uvádza, dnes sa dá opraviť relatívne veľká časť nedostatkov v dobre napísanej knihe cez hromadné úpravy. „Horšie je to, ak je dielo skoncipované naozaj zle, neprehľadne, s množstvom chýb. V tom prípade sa napíše, že v tomto štádiu to nie je vhodné na vydanie a dáme pár krátkych návrhov, čo s tým,” konštatuje. 

Niektorí spisovatelia sú podľa neho aj po takomto odporúčaní radi a vážia si ich, že im ako jediní odpísali, keďže často tvorca oslovuje viaceré vydavateľstvá neúspešne. Vytvoril aj isté rady, ako napísať dobrú knihu.

„V Greenie knižnici je v prvom rade dôležitá súkromná kritika. Niekoho verejne ,zhovadiť‘ a uviesť, že by niekto nemal písať a mal by ísť radšej niekde k miešačke či do politiky, je podľa nás neslušné či hlúpe,” hovorí Hoferek.

V každej knihe sa nájde malá chyba, ktorú čitateľ dokáže odpustiť. Foto: Miroslava Pavlíková

Dobrá kritika by podľa neho mala byť súkromná, úprimná a pokojne aj akčnejšia, ale nie s cieľom, aby niekto prestal tvoriť alebo plakal do vankúša. 

„Ak má kniha chyby, tak sa pekne označia. Máme šťastie na veľmi šikovných ľudí, ktorí sú v tom aj dobrí, aj ich to baví. Takže publikácie prejdú nejakou úpravou,” spresňuje. Bez zásahov by to bolo zlé meno pre všetky strany, myslí si.

„Samozrejme, môže sa stať, že sa nájde aj nejaká chybička, ktorú si nikto nevšimol. A to znamená, že sa môže e-kniha aktualizovať a opraviť,” tvrdí Hoferek a zároveň uvádza príklad, keď ozaj závažné chyby v istej sérii kníh boli do hodiny vo všetkých formátoch opravené. 

Ako je to s vydavateľstvami na Slovensku?

Viac očí viac uvidí alebo inak povedané, čím viac ľudí si text prečíta, tým viac nedostatkov nájdu. Z informácií, ktoré pre tento článok poskytol prekladateľ Daniel Halaj, vyplýva, že vo väčšine vydavateľstiev text prejde prvým čítaním, pri ktorom sa odstránia napríklad nespisovné slová, zlé slovosledy či nevyhovujúci štýl.

„Potom to pozrie (ak je potrebné) odborník, napríklad v encyklopédii o druhej svetovej vojne preverí použité názvoslovie pri vojenskej technike či dobových politických reáliách,” spresňuje prekladateľ. Následne sa kniha dáva do PDF formátu, kde sa rieši zalomenie alebo ilustrácie. 

Na rad prichádza ďalší korektor, ktorý kontroluje napríklad nesprávne rozdelenie slova na konci riadku, a mal by si všimnúť aj to, čo prehliadol prvý korektor. „Napokon si to ešte raz pozrie zodpovedný redaktor a kniha ide do tlače,” hovorí v krátkosti.

Spomína aj dôležitú funkciu prekladateľa. „Bežná znalosť cudzieho jazyka, samozrejme, na kvalitný knižný preklad nestačí. Prekladateľské vzdelanie alebo skúsenosti s prácou na poli filológie či literatúry sú nevyhnutnosťou,“ tvrdí Halaj.

Najväčšie vydavateľstvo stavia na profesionalitu

V tejto téme oslovil Štandard aj najväčšie vydavateľstvo na Slovensku IKAR, a. s. „Musíme spĺňať najvyššie štandardy práce s textom. Je úplnou samozrejmosťou, že každá naša publikácia prechádza niekoľkými kolami korektúr a kontrolnými čítaniami,” informuje Lucia Čarná, PR manažérka vydavateľstva. 

Vo svojom vyjadrení tiež spomína, že redaktori a jazykoví redaktori pracujú s písomným jazykovým prejavom od momentu dodania rukopisu alebo prekladu do vydavateľstva až po moment zaslania zalomeného rukopisu do tlačiarne.

„Textové korektúry sa opakujú niekoľkokrát. Aj pri takejto precíznej práci sa však môže stať, že niekde malá chybička unikne. Hovorí sa, že neexistuje na svete kniha, v ktorej by nebola chyba. Neznamená to však, že je tých chýb veľa,” konštatuje Čarná. 

V niektorých knihách absentuje jazykový korektor, ktorý by prípadné gramatické chyby opravil. Foto: Miroslava Pavlíková

PR manažérka sa zároveň nestretla so spisovateľom, ktorý by vydal dielo zámerne s chybami a nedal ho na jazykovú korektúru. „Ak také knihy vychádzajú, tak dôvodom je neskúsenosť autora alebo amaterizmus toho, kto daný titul vydáva. Považujem to za mrhanie energiou, ak niekto venuje čas rukopisu a nakoniec ho pošle do tlače bez korektúry,” konštatuje.

Zo zákona však žiadne vydavateľstvo nie je povinné zabezpečiť jazykovú opravu v podobe korektora. Čarná si ani nevie predstaviť, že by legislatíva niekomu prikazovala, aby vydal knihu bez gramatických chýb. „To je predsa samozrejmosťou a vecou profesionality autora aj vydavateľa,” dodáva. 

Pre vydavateľstvo s 30-ročnou tradíciou je dôležitý aj názor laika

Na tému dôležitosti jazykovej úpravy nám odpovedalo aj vydavateľstvo Motýľ. „Knihy u nás prechádzajú tromi jazykovými korektúrami. Dvomi profesionálnymi a jednou kontrolou pred tlačou, ktorú môže spraviť aj ten, kto nevyštudoval slovenčinu,” reaguje na otázky šéfredaktorka Perla Bartalošová. 

Ako ďalej uvádza, tretia osoba už nazerá na text ako obyčajný používateľ jazyka, bežný čitateľ. „Každú publikáciu teda korigujú tri rôzne osoby po sebe a na záver ešte text skontroluje grafička. Všetky korektúry kontrolujem ja ako šéfredaktorka. Snažíme sa, aby v tituloch nezostali žiadne chyby,” informuje Bartalošová.

Funkcia jazykového korektora je neodmysliteľnou súčasťou dobrej knihy. Foto: TASR

Na otázku, čo si vydavateľstvo myslí o knihách s absenciou korektora, šéfredaktorka spomína autorov, ktorí si svoju tvorbu vydávajú na vlastné náklady a možno nepovažujú za potrebné a dôležité, aby text prešiel odbornou opravou.

„Je to však na škodu tej knižky. Už som čítala diela, ktoré boli obsahovo na veľmi vysokej úrovni, no neprešli profesionálnou korektúrou, asi ich dali prečítať len nejakému známemu. Je to škoda, ale ide o ich rozhodnutie,” dodáva. 

Bartalošová ako šéfredaktorka vydavateľstva sa z časti dotkla aj práce prekladajúcich z iného jazyka. Práve tu býva v knihách problém správneho prekladu. „Aj úloha prekladateľa je veľmi dôležitá. Pri ich výbere si dávame tiež veľmi záležať práve preto, aby sme v knihách nemali prekladové chyby,” vraví na záver. 

Vytlačíme to, čo nám klient pošle

Redakcia oslovila aj kompetentného jednej z tlačiarní. Erik Volár na tému chýb v tituloch poznamenáva, že tlačiarne vo všeobecnosti za obsah a gramatickú či štylistickú stránku publikácií, ktoré si objednávateľ zadá do tlače, nezodpovedajú, a ani ich v tejto rovine nekontrolujú.

„Do tlačových dát, ktoré klient pošle, nezasahujeme. Ak nás však osloví s touto požiadavkou, vieme mu danú službu poskytnúť v kooperácii, keďže pozíciu jazykového korektora v tlačiarňach nemáme,” uvádza.

Z jeho slov vyplýva, že pred tlačou a elektronickou montážou kontrolujú len to, či sú dodané tlačové podklady technicky správne pripravené, teda či sú použité obrázky s dostatočnou kvalitou, či obsahujú orezové znaky, spadávky a tak ďalej. 

„Ak si náš operátor pri tejto operácii náhodou všimne nedostatok obsahu, respektíve gramatiky, zvykneme na to, samozrejme, klienta upozorniť,” spresňuje Volár a dodáva, že vo svojej dlhej praxi zažil aj situácie, keď si chybu všimol až operátor tlače.

„Poukázal na ňu a volali sme počas tlače klientovi s otázkou, či máme proces prerušiť a či je ochotný dodatočne uhradiť náklady spojené s prestojom a výrobou nových tlačových foriem, alebo máme v tlači pokračovať aj napriek chybe,” uzavrel.