O čurillovcoch, Úrade na ochranu oznamovateľov a o správnom súdnictve

Úrad na ochranu oznamovateľov (protispoločenskej činnosti) v správnom konaní v druhom stupni potvrdil pokutu Ministerstvu vnútra za rozhodnutie ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby skupinu policajtov známych pod zľudoveným názvom čurillovci bez súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov.

Ministerstvo vnútra sa podľa medializovaných informácií bude proti tomuto rozhodnutiu Úradu brániť správnou žalobou.

Podstata právneho problému tkvie v nasledovnom: Mal minister vnútra právo či dokonca povinnosť dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby policajtov obvinených z trestnej činnosti? Potreboval alebo nepotreboval na tento úkon súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov? A keď si súhlas nepýtal, ale rovno ich postavil mimo službu, mal úrad právo či povinnosť uložiť za to Ministerstvu vnútra pokutu?

Napriek všeobecne rozšírenému mýtu prejavujúcemu sa vo vtipoch typu: „Kde sú dvaja právnici, tam sú najmenej tri právne názory,“ prevažná väčšina právnych problémov má pomerne jasné právne riešenie.  A som presvedčený, že je to aj tento prípad a odpovede na predchádzajúce otázky sú jednoznačné pri pohľade na dve ustanovenia dvoch dopĺňajúcich sa zákonov.

Áno, na začiatku skomplikoval situáciu advokát takzvaných čurillovcov Peter Kubina, keď použil na riešenie evidentne verejnoprávneho vzťahu, o ktorom mali rozhodovať správne súdy, inštitút zo súkromného práva, o ktorom rozhodovali civilné súdy, a ako sa ukázalo, v konečnom dôsledku neuspel v pomere 8:0. Tým vzniklo viacero právnych otázok, ktoré pred pár mesiacmi komplexne analyzoval vo svojom komentári Jozef Onačilla a tieto otázky určite budú mať aj naďalej svoju relevanciu.

Riešenie však podľa môjho názoru spočíva vo vzťahu § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru (názov zákona je dlhší, ale pre účely tohto komentára postačuje jeho skrátenie).

Predtým trocha zo všeobecne uznávanej právnej teórie. Právo ustanovuje pravidlá správania sa ako zovšeobecnenie určitých situácií vyskytujúcich sa v živote. Lenže každá situácia je špecifická a môže sa stať, že zovšeobecnené právne riešenie sa na ňu nehodí. V najvypuklejších prípadoch si to uvedomuje aj zákonodarca, a preto opäť určitú skupinu špecifických situácií vyníma zo všeobecného pravidla správania sa a stanovuje pre ňu špeciálne pravidlo správania sa.

V takýchto prípadoch platí zásada „lex specialis derogat legi generali“, ktorá sa dá voľne preložiť tak, že použitie špeciálneho zákona (právnej normy, pravidla) má prednosť pred použitím všeobecných zákonov (právnych noriem, pravidiel). Teda ak mám nejakú všeobecnú skupinu právnych vzťahov, na ktorú sa použije všeobecná právna norma, ale v rámci tejto skupiny právnych vzťahov mám užšie vymedzenú skupinu právnych vzťahov, na ktoré sa použije špecifickejšia právna norma, na tieto vzťahy sa nebude aplikovať všeobecná právna norma, ale špeciálna, respektíve špecifická právna norma.

V ustanovení § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti sa síce stanovuje, že zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu voči chránenému oznamovateľovi (tento status priznal čurillovcom prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry), na ktorý oznamovateľ nedal súhlas, len so súhlasom Úradu na ochranu oznamovateľov, avšak... Zároveň druhá veta toho istého ustanovenia hovorí, že súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa (podľa § 2 písm. e) zákona na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti sa na účely tohto zákona pracovnoprávnym vzťahom rozumie okrem iného aj služobný pomer, ktorý sa vzťahuje aj na policajtov).

Práve táto druhá veta ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti jednoznačne stanovuje, že sú situácie, keď sa všeobecné pravidlo o potrebe súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov s úkonmi súvisiacimi s existenciou a zmenou pracovnoprávnych vzťahov vrátane služobného pomeru neuplatní a uplatní sa iné, špecifické pravidlo, ktoré takýto súhlas úradu nevyžaduje.

A takýmto pravidlom je aj ustanovenie § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktoré znie: „Policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že

a) porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo

b) spáchal trestný čin.“

Zákon je v tomto neoblomný, ak je niekto dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin a jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby by ohrozovalo priebeh objasňovania jeho konania, nie môže, ale musí byť dočasne pozbavený výkonu štátnej služby.

A skupinka takzvaných čurillovcov predsa bola obvinená z trestnej činnosti (podľa medializovaných informácií dokonca na nich už aj bola podaná obžaloba, v čase rozhodovania o ich služobnom pomere však boli „len“ obvinení), dokonca z takej trestnej činnosti, pri ktorej je podozrenie, že manipulovali s dôkazmi v trestnom konaní. Takej trestnej činnosti, ktorá bola podľa môjho názoru zakrývaná policajnou akciou známou ako „Rozuzlenie“, pri ktorej boli nezákonne obvinení dvaja riaditelia Slovenskej informačnej služby a riaditeľ Národného bezpečnostného úradu – a nezákonnosť vznesenia obvinenia v akcii „Rozuzlenie“ potvrdili aj rozhodnutia Generálnej prokuratúry. Zároveň jeden zo skupinky takzvaných čurillovcov mal významnú pozíciu v rámci policajnej inšpekcie.

Výraznejšie argumenty pre ohrozenie priebehu objasňovania ich konania, za ktoré boli takzvaní čurillovci obvinení z trestných činov, si už ani neviem predstaviť.

A navyše, ustanovenie § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru je povinný aplikovať minister vnútra a nie Úrad na ochranu oznamovateľov. Teda zodpovednosť, a teda aj vyhodnotenie (nie posúdenie) dôvodnosti ohrozenia priebehu objasňovania konania takzvaných čurillovcov je na ministerstve vnútra, nie na Úrade na ochranu oznamovateľov.

Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok vzhľadom na uvedené teda nielenže mohol, on musel skupinku takzvaných čurillovcov postaviť mimo službu.

A áno, skôr je tu potom na mieste otázka, či si svoje povinnosti nezanedbal ešte minister vnútra Roman Mikulec a neskôr aj poverený vedením ministerstva vnútra Ľudovít Ódor. A tiež by bolo treba sa pozrieť na to, prečo vlastne minister vnútra Ivan Šimko musel opustiť kreslo ministra, keď podľa viacerých medializovaných správ rozbuškou pre jeho koniec bol práve nesúhlas s posilňovaním pozície takzvaných čurillovcov na policajnej inšpekcii.

A vlastne keď sa tak nad tým zamyslím v celom kontexte: čo vlastne vtedajší vládni politici vrátane prezidentky robili po tom, čo sa dozvedeli o dnes už všeobecne známej správe Slovenskej informačnej služby, ktorá upozorňovala na možnosť manipulácie trestnými konaniami? Ak ma pamäť neklame, okrem predstaviteľov strany Sme rodina boli tie reakcie skôr obhajujúce skupinu takzvaných čurillovcov.

Títo politici však mali svoje funkcie so svojimi právomocami. A zrejme nekonali. Prečo? Neverili tomu, že by čurillovci mohli manipulovať trestnými konaniami? Alebo ich chceli kryť?

Odpoveď nepoznám, ani na nijakú nenavodzujem, ale je to celé čudné a veľmi dúfam, že sa to raz celé poriadne vyšetrí a slovenská verejnosť sa dozvie pravdu. Dôležité je, aby sa tak stalo spravodlivo, zákonne a bez emócii.

Ale späť k pokute Úradu na ochranu oznamovateľov uloženej Ministerstvu vnútra.

Na základe vyššie predložených argumentov ju považujem za jednoznačne nezákonnú.

V konečnom dôsledku však o nej budú musieť rozhodnúť správne súdy.

V tomto kontexte je vidieť, že práve obsadzovanie správnych súdov, ktoré môžu vo zvýšenej miere rozhodovať aj veci s evidentným politickým presahom, si vyžaduje oveľa vyššiu mieru preverovania zo strany Súdnej rady, či kandidáti na tieto funkcie skutočne napĺňajú požiadavku nestrannosti a hlavne či bez ohľadu na svoj osobný názor dokážu byť zdržanliví v hodnotení politiky.

O vyčlenení správnych súdov zo všeobecného súdnictva sa akademicky diskutovalo dlhý čas. Nakoniec to zrealizovala ako ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, čo bolo samo osebe veľmi prospešné riešenie, o motívoch pani ministerky na tomto mieste špekulovať nebudem. Ale uvediem dva fakty.

Pred zriadením Najvyššieho správneho súdu na najvyššej úrovni správnoprávne veci rozhodovali sudcovia Správneho kolégia Najvyššieho súdu, ostatne pod vedením doktora Jozefa Milučkého. A toto kolégium pracovalo kvalitne.

Keď sa zriaďoval Najvyšší správny súd, logickým riešením by bol automatický prechod týchto sudcov práve na Najvyšší správny súd. To sa však nestalo, museli prejsť výberovým procesom. Toto je, samozrejme, určitý filter, ako sa zbaviť sudcov na určitých rozhodovacích pozíciách.

Doktor Milučký, pokiaľ viem, sa do výberového konania napokon neprihlásil. Pritom jeho meno sa viackrát skloňovalo ako meno možného kandidáta na funkciu predsedu najskôr Najvyššieho súdu a potom Najvyššieho správneho súdu. Napriek tomu, že bol jedným zo spoluautorov analýzy vzniknutej na podnet pani ministerky Kolíkovej, ktorá odôvodňovala vznik Najvyššieho správneho súdu, bolo o ňom všeobecne známe, že nesúhlasil s viacerými krokmi ministerky Kolíkovej.  

A zhruba plus mínus v období obsadzovania a sfunkčňovania Najvyššieho správneho súdu, bol na niekoľko hodín zadržaný v súvislosti s údajným podozrením z korupcie, ktoré v jeho prípade vyšumelo ešte rýchlejšie, než to bolo v posledných rokoch čudných zadržaní zvykom. Ale ako sa hovorí, zápach zostal, napriek tomu, že prevažná väčšina ľudí, ktorí poznajú doktora Milučkého, ho má zafixovaného ako slušného a pracovitého človeka, ktorý vždy dbal na odbornú úroveň a ľudskú férovosť a ktorý toho pre rozvoj správneho súdnictva na Slovensku urobil mnoho.

Pokiaľ viem, doktorovi Milučkému a jeho rodine sa za toto doteraz nikto neospravedlnil.      

A prečo to tu spomínam?

Nie, naozaj nemám ambíciu akokoľvek spochybňovať správne súdnictvo u nás. Naopak, odborne aj ľudsky poznám viacerých ľudí na Najvyššom správnom súde aj na správnych súdoch nižšej inštancie a mám k ním dôveru. Som presvedčený, že aj v tomto politicky citlivom prípade sporu Ministerstva vnútra a Úradu na ochranu oznamovateľov rozhodnú zákonne a spravodlivo.     

Spomínam to preto, že chcem zvýrazniť význam apolitickosti súdov a súdnictva.

Myslím si, že v súčasnosti je apolitickosť slovenských súdov na slušnej úrovni. Emancipuje sa aj Súdna rada. Ale podľa mňa aj príklad udalostí okolo Dr. Milučkého poukazuje na to, že si musíme apolitickosť súdov vždy strážiť.

Hydepark je priestor na diskusiu určený primárne predstaviteľom verejného života, akademickej sféry, politiky, predstaviteľov biznisu aj štátnych orgánov. Texty nemusia vyjadrovať redakčnú líniu Štandardu.