Zmier má slúžiť ako ukončenie dlhodobého súdneho sporu medzi Andrejom Babišom, bývalým českým premiérom, a slovenským Ústavom pamäti národa. Spor sa týka Babišovho údajného zväzku v archívoch bývalej Štátnej bezpečnosti, ktorý podľa ÚPN uvádza, že Babiš bol registrovaný ako agent spolupracujúci s ŠtB pod krycím menom „Bureš“.
Andrej Babiš žaloval ÚPN, pretože tvrdí, že vedenie jeho mena v archívoch ŠtB je neopodstatnené a nepravdivé, a tým pociťuje zásah do svojej osobnostnej integrity. Z tohto dôvodu podal voči Ústavu žalobu na ochranu osobnosti.
ÚPN však vychádza z toho, že jeho meno bolo v evidenciách bývalej ŠtB zaznamenané v súlade s vtedajšou legislatívou a praktikami ŠtB, a preto má povinnosť archívne údaje o spolupracovníkoch a agentoch ŠtB uchovávať a sprístupňovať. Táto povinnosť mu pritom vyplýva priamo zo zákona.
Podľa dokumentov ÚPN sa Babiš stal dôverníkom ŠtB v roku 1980, a o dva roky neskôr ho tajná polícia získala na spoluprácu ako agenta. Spolupráca bola ukončená v roku 1985, keď československý podnik zahraničného obchodu Petrimex vyslal Babiša do Maroka. Babiša údajne naverboval nadporučík ŠtB Július Šuman.
Ústavný súd zmenil vtedajšiu súdnu prax
Počiatočné úspechy Babiša na všeobecných súdoch, vrátane Najvyššieho súdu SR, zvrátil svojím rozhodnutím Ústavný súd SR 12. 10. 2017. Zrušil právoplatné rozhodnutia súdov s tým, že v súdnom konaní videl viacero závažných procesných pochybení. Súdy totiž vo svojich rozhodnutiach dali Babišovi za pravdu najmä preto, že v jeho prospech svedčili traja bývalí spolupracovníci ŠtB. Bol to práve Šuman, ktorý na Okresnom súde vyhlásil, že Babiš k ŠtB naverbovaný nebol.
Ústavný súd však poznamenal, že títo svedkovia neboli zbavení mlčanlivosti v zmysle zákona, a vyjadril sa aj k hodnovernosti príslušníkov ŠtB. Týmto rozhodnutím zmenil doterajšiu prax súdov a nastavil nové pravidlá na hodnotenie svedeckých výpovedí osôb z radov Štátnej bezpečnosti.
Ústavný súd vyhlásil, že bývalí príslušníci ŠtB sa svojou činnosťou podieľali na presadzovaní komunistického režimu, a táto skutočnosť objektívne vyvoláva pochybnosti o ich dôveryhodnosti. Pracovné metódy príslušníkov ŠtB zahŕňali podľa súdu aj lož a nemorálne, odsúdeniahodné praktiky.
Ústavný súd považuje za nepostačujúce a svojvoľné zdôvodnenie súdov nižšieho stupňa v tom, prečo považujú týchto svedkov za dôveryhodných. Absencia riadneho odôvodnenia tejto otázky zásadným spôsobom spochybňuje rešpektovanie princípov spravodlivého procesu v celom konaní.
ÚPN nevytvára zväzky ŠtB
Ďalšou zásadnou otázkou, ktorú vyriekol Ústavný súd, je potreba rozlišovania medzi vytvorením evidencie ŠtB, jej zverejnením a nájdením pôvodcu zodpovedného za prípadnú škodu. Ak sa niekto domáha ochrany osobnosti vo veci neoprávnenej evidencie v materiáloch ŠtB (ako je to aj v prípade Andreja Babiša), je potrebné zvážiť, koho je možné za takúto evidenciu brať na zodpovednosť, teda kto je nositeľom takzvanej pasívnej vecnej legitimácie.
Podľa záverov Ústavného súdu všeobecné súdy doteraz neoprávnene prisudzovali pasívnu vecnú legitimáciu Ústavu pamäti národa, pretože Ústav evidenciu ŠtB nevytvoril. Ústavný súd pripomenul, že slovenské súdy už v 90. rokoch prideľovali pasívnu legitimitu v podobných prípadoch Slovenskej informačnej službe, keďže SIS spravovala a tým aj mohla využívať archívne materiály po ŠtB. Zodpovedným bol teda orgán, ktorý je držiteľom, respektíve správcom týchto zväzkov, aj keď sám o evidovaní alebo neevidovaní určitej osoby nerozhodoval, ani rozhodovať nemohol.
Vo veci neoprávneného vytvorenia zväzku na meno Andreja Babiša a jeho neoprávneného zaradenia do evidencie ŠtB tak nemohol byť žalovaný ÚPN. Ten bol ako verejnoprávna ustanovizeň zriadený 13 rokov po zrušení ŠtB a približne 20 rokov po tom, čo bol tento zväzok vytvorený.
Navyše Ústav postupoval podľa znenia zákona o pamäti národa, ktorý mu ukladá povinnosť zverejniť tieto evidencie, pričom občiansky zákonník priznáva škodu len vtedy, ak je zverejnenie neoprávnené.
Prelomové rozhodnutie Ústavného súdu tak zmenilo doterajšiu prax o zodpovednosti Ústavu pamäti národa, ale aj o nazeraní a hodnotení svedectiev príslušníkov ŠtB, ktorí vzhľadom na svoju činnosť neboli považovaní za dôveryhodných v očiach súdu. Tí ako svedkovia totiž tvrdili, že Babiš nebol spolupracovníkom ŠtB.
Babiš už ďalšie súdy nevyhral
Rozhodnutím Ústavného súdu sa celá vec vrátila na nové prerokovanie pred Krajský súd v Bratislave, ktorý v januári 2018 Babišovu žalobu zamietol s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu. Voči tomuto rozhodnutiu podal Babiš neúspešné dovolanie na Najvyšší súd SR a následne sťažnosť na Ústavný súd v roku 2019. Ten pre procesné pochybenia zrušil rozhodnutia tak Krajského, ako aj Najvyššieho súdu.
V roku 2022 Krajský súd v Bratislave skonštatoval, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je Slovenská republika v zastúpení Ministerstva vnútra SR, a nie žalovaný Ústav pamäti národa. Zamietol tak Babišovu žalobu podanú voči ÚPN, a český expremiér neuspel s podaným dovolaním ani na Najvyššom súde, a ani s následnou sťažnosťou na Ústavnom súde.
Ministerstvo uznalo neoprávnenú evidenciu Babiša
Nová žaloba na ochranu osobnosti zo strany Andreja Babiša už smerovala voči Ministerstvu vnútra. Štátny orgán namiesto súdneho konania uzavrel s Babišom zmier, ktorý schválil Mestský súd Bratislava IV. V zmieri ministerstvo uznalo, že Babiš bol neoprávnene evidovaný ako agent ŠtB pod krycím menom „Bureš“ a že vedome s ŠtB nespolupracoval.
Andrej Babiš sa na oplátku zaviazal, že voči štátu neuplatní žiadne nároky na náhradu škody ani na nemajetkovú ujmu v súvislosti s touto evidenciou a tiež, že stiahne sťažnosti podané na Európskom súde pre ľudské práva a nebude si uplatňovať nároky na spravodlivé zadosťučinenie v peniazoch.
Ministerstvo vnútra pristúpilo k uzavretiu tohto zmieru podľa vlastného vyjadrenia – po dôkladnom zhodnotení právnej situácie a ekonomických rizík spojených s pokračovaním súdneho sporu, a na základe dvoch právnych analýz, ktoré potvrdili vysoké riziko prehry v predmetnom súdnom konaní.
V prípade prehry by si Andrej Babiš mohol dodatočne uplatňovať vysoké finančné nároky na náhradu škody. Toto riziko bolo pre ministerstvo, v kontexte efektívneho hospodárenia s verejnými financiami, neakceptovateľné, a odkazovalo na priority minimalizovať finančné dopady na štát a zabezpečiť hospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami.
Minister vnútra zásadné zmeny nevidí, ústavný súd vidí nedôveryhodnosť svedkov
Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok hovoril o dôkaznej núdzi zo strany ÚPN, čo Ústav poprel. Minister tiež poukázal na prehry ÚPN s výnimkou rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý podľa názoru Šutaja Eštoka iba určil nesprávne žalovaný subjekt, bez zmeny skutkovej situácie.
Takéto tvrdenie však nezodpovedá realite toho, čo Ústavný súd skutočne povedal. Môžeme dať teraz bokom tvrdenia ÚPN o dostatočnom podložení ich tvrdení o spolupráci Babiša s ŠtB. Aj rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý poukázal na nesprávne žalovanú inštitúciu, nie je až také podstatné v kontexte otázky pravdivosti evidovania vo zväzkoch ŠtB.
Podstatnou a rozhodujúcou skutočnosťou by v celom spore malo byť posúdenie dôveryhodnosti Babišových svedkov, príslušníkov ŠtB, na ktorých boli postavené jeho výhry. Ústavný súd nielenže potvrdil slabé a neodôvodnené rozsudky v prospech Babiša, ale poukázal aj na to, že súdy nijako nevysvetlili, prečo týmto svedkom vlastne uverili.
Ústavný súd uviedol, že týmto svedkom sa pre podstatu ich práce a používané metódy nedá veriť, a ak už, musí byť ich dôveryhodnosť skutočne bezpečne a nespochybniteľne preukázaná.
Paralelu možno nájsť so svedectvami kajúcnikov, ktoré musia byť rovnako výrazne podporené inými dôkazmi, aby na ne vôbec mohol súd prihliadať.
Babiš teda nemal okrem svojho tvrdenia o nespolupráci a svedkov, ktorí boli v očiach súdov zásadne nedôveryhodní, žiadne iné tromfy. Vzhľadom na jeho procesnú povinnosť dokazovať svoje tvrdenia v žalobe o ochranu osobnosti je to na výhru žalostne málo.
Právne argumenty ministerstva nesedia
Tvrdenia ministra Šutaja Eštoka, že Babiš všetky súdy vyhral, teda nie sú pravdivé. To platilo do roku 2017, kým neprišlo prelomové rozhodnutie Ústavného súdu. Odvtedy nasledovalo jedno neúspešné podanie za druhým a prehry na všetkých stupňoch súdov. Je teda prekvapivé, ak na základe jednoznačnej zmeny súdnej praxe v prospech ÚPN ministerstvo tvrdí, že nemá ako vyhrať.
Minimálne pochybné možno nazvať aj tvrdenie ministerstva vnútra o tom, že v Babišovom spore muselo preukazovať oprávnenosť evidencie žalobcu vo zväzkoch ŠtB. V tomto type konaní zákon jednoznačne stanovuje dôkaznú povinnosť tej strane, ktorá niečo tvrdí. Teda povinnosť dokazovať má Babiš a nie ministerstvo. Takúto prax potvrdili súdy už v obdobných žalobách.
Zápisy v archívoch sú autentické, pokiaľ sa nepreukáže opak, a teda štát či Ústav pamäti národa nie je povinný dokazovať, že daná osoba vedome spolupracovala s ŠtB. Platí prezumpcia správnosti takejto listiny. Skôr je na žalobcovi (teda osobe, ktorá spochybňuje svoju evidenciu), aby preukázal, že záznamy nie sú pravdivé.
ÚPN nie je povinný overovať údaje v dokumentoch
Zákon o pamäti národa myslí na podobné situácie v ustanovení, ktoré vyslovene hovorí, že Ústav pamäti národa nie je povinný overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok sú presné alebo pravdivé. Ústav pamäti národa iba poskytuje to, čo sa zachovalo v evidenčných materiáloch, avšak nezodpovedá za pravdivosť údajov.
Predmetné zákonné ustanovenie znamená, že v prípade sporu na ochranu osobnosti dôkazné bremeno nesie ten, kto sa domáha ochrany osobnosti. Táto osoba musí preukázať, že informácia v sprístupnenom zväzku je nepravdivá, pretože so Štátnou bezpečnosťou v skutočnosti nespolupracovala, takže jej evidencia ako spolupracovníka bývalej Štátnej bezpečnosti je neoprávnená.
Opak by znamenal právny nezmysel, ak by štát musel pri každej takejto evidencii pred súdom pracne dokazovať, prečo sa tam konkrétna osoba nachádza. Ak by to štát nedokázal, musel by dotknuté osoby odškodniť z dôvodu poškodenia ich dobrého mena.
Ministerstvo sa odvoláva aj na právne analýzy, z ktorých jednu vypracoval Eduard Barány, bývalý sudca Ústavného súdu. Vo svojej analýze hovorí o potrebe uzavretia zmieru z dôvodu zabránenia vysokým škodám v prípade priznanej náhrady škody.
Veľmi netradične však nijakým spôsobom nehodnotí prelomové rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré zmenilo doterajšiu prax súdov v podobných prípadoch.
Táto zásadná zmena nie je vôbec spomenutá či vyhodnocovaná v predmetnej analýze, čo pôsobí minimálne netradične vzhľadom na jej vysokú závažnosť v celom spore. Bolo to totiž práve toto rozhodnutie, ktoré otočilo celý proces v Babišov neprospech.
Právny stav, ako aj zverejnená analýza teda nijako nenasvedčujú k odôvodnenej potrebe uzavretia zmieru. Je pravda, čo tvrdí minister vnútra, že skutkový stav sa nijako nezmenil. Ale zmenila sa prax súdov v nazeraní na tento skutkový stav. A to je zásadná zmena.
Túto zmenu akceptovali všeobecné súdy, Najvyšší súd a vo svojom poslednom odmietnutí Babišovej sťažnosti aj Ústavný súd.
Odmieta to akceptovať iba ministerstvo vnútra.