Približne takýto mediálny ruch, a pravdepodobne ešte menej intenzívny, sprevádzal posledné hudobné úpravy národnej hymny z roku 1993, ktoré mal pod palcom skladateľ a muzikológ Ladislav Burlas [zomrel tento rok vo februári vo veku 96 rokov, pozn. red.]. Pár článkov v kultúrnej rubrike, niekoľko odborných rozborov.
Iná doba, rôzne dresy
Nie tak v roku 2024. Žijeme v inej dobe, v ktorej každý povinne musí nosiť nejaký dres. A nesie za to aj adekvátnu zodpovednosť, spoločenský status. Ak sa dnes človek zaoberajúci sa celý život hudbou rozhodne realizovať svoju mnohoročnú víziu, musí očakávať, že prídu otázky:
„Prečo chceš tvoriť a robiť to, čo vieš najlepšie aj v čase, keď na ministerstve je človek, ktorého nemáme radi a štrajkujeme proti nemu (a bojujeme za slobodu tvoriť)?“
„Prečo chceš tvoriť a riešiť túto vec v dobe, keď maslo stojí štyri eurá?“ (Áno, máme radi dojímavý naratív, že kultúra musí byť, aj keby na chlieb nebolo, ale iba keď sa to nám hodí.)
„Prečo svoje hudobné a profesionálne zámery vysvetľuješ na platformách, ktoré my odsudzujeme?“ (Vieme, už si bol obhádzaný špinou z inej strany, ale to na tých dobrých a správnych portáloch.)
„Prečo si vybrali práve teba? Odkedy sa kamošíte a aké konšpirácie máte spoločné?“
Pritom konšpiráciami odštartovali túto nevinnú, čisto odbornú kauzu práve médiá, keď pustili do terénu reportérov odhodlane prenasledujúcich po chodbách parlamentu našich zákonodarcov s otázkou: „Čo si myslíte o tom, že Šimkovičová ide meniť hymnu?“ Niektorí z respondentov zostali mierne zaskočení. Pretože nevedeli, že iniciatívny reportér ich v tej chvíli zavádza...
Na informáciu s inštinktom divého zvieraťa
Médiá v kauze „hymna-gate“ vlastne urobili len presne to, čo už po stý raz doteraz. Vrhli sa na informáciu s inštinktom divého zvieraťa, vybrali vnútornosti, vykostili a naservírovali publiku presne to, o čom vedeli, že vyburcuje vášne, nenávisť, špekulácie. Muzikologická a čisto odborná podstata zostala bokom, len málokým povšimnutá. A „omáčky“ okolo nej, riadne okorenené, si začali žiť vlastným virtuálnym životom, o akom sme v roku 1993 pri posledných inštrumentálnych úpravách hymny ani neslýchali.
Na stole vtedy nebola otázka, do akej miery sa profesor Burlas kamoší s ministerstvom ani ako projekt nových aranžmánov hymny ladí či neladí s momentálnou ekonomickou a spoločenskou situáciou krajiny. Aké svetonázory dovtedy pán profesor stihol vyjadriť na verejnosti a či sú akceptovateľné pre zvyšok spravodlivej kultúrnej obce. A už vôbec nie to, či jeho nápad prešiel celospoločenskou diskusiou. (Aha, vraj žiadna diskusia vtedy nebola? To je však zvláštne. Môžeme to dobehnúť teraz a všetci, ktorí máme nejaké geniálne nápady aranžovania hymny, hlásme sa u súdruha Žinčicu, určite tam bude nekonečný rad.)
No ukazuje sa, že tridsať rokov bolo dosť dlhé obdobie na to, aby určité oblasti slovenskej žurnalistiky dokázali dokonale atrofovať do čistej propagandy. Vziať akúkoľvek informáciu a okamžite ju vidieť ako zbraň, ktorou možno až infantilne rozdeliť svet na dobrý a zlý, slušný a neslušný. Podhodiť davu, aby bola podráždená prvá signálna a oslovené tie najnižšie pudy. Aby bolo ešte jasnejšie, že „toto sme my a toto sú oni“, aby bola vyoraná ešte hlbšia brázda. Aby sa ukázalo na terč a môže sa začať hádzať...
Previnil sa len tým, že dostal hudobnú víziu
To sa deje v celej spoločnosti a v kultúrnej oblasti to dnes vidieť priam ukážkovo. Povzbudení médiami a medzi sebou navzájom si išli s krikom trafiť ako prví samotní kolegovia muzikanta, ktorý sa previnil tým, že dostal hudobnú víziu, a tú sa odvážil aj zrealizovať.
Umelci, kultúrni pracovníci, všetci sa strašne rýchlo poponáhľali zosmiešniť ho, udrieť si, vyčleniť sa, mať dopredu jasno, vystaviť na pranier meno niekoho, kto nehodlá kopať za nich, spravodlivých, ktorí práve krvopotne bojujú so štátom za slobodu umenia a kultúry.
Aj by sa im tie vzletné heslá dalo veriť. Keby tú kultúru bolo vidieť u našich umelcov a spolu s nimi u novinárov a influencerov aj žiť. Napríklad pri takejto kauze. Keby sa predtým, než začnú kričať, že „Šimkovičová ide meniť hymnu“, zamysleli, čo to znamená – urobiť nový aranžmán. Keby si pred konšpiráciami, že „svoji si zadávajú kšefty svojim“, overili, kedy, kde a u koho tento nápad vznikol a aký mal vývoj. Keby si namiesto prázdnych floskúl – toto je teraz naozaj dôležité? – uvedomili, čo je skutočná náplň ministerstva kultúry, že úprava hymny do tej náplne patrí a že kultúrna tvorba sa nemá zastaviť len preto, že maslo stojí štyri eurá.
Dať priestor aktérovi
Pod kultúrou ako takou a kultúrou žurnalistiky sme si kedysi, počas mojich štúdií tohto odboru, predstavovali - dať priestor samotnému aktérovi vyjadriť svoj zámer, nie označiť ho z fleku za zločinca. Dať priestor serióznym, vecným úvahám a analýzam pred populistickými floskulami typu: „Ako to, že k tomu nebola celospoločenská diskusia?“
Za kultúrne a spoločnosť obohacujúce by sa ešte pred niekoľkými desaťročiami považovalo pýtať sa, prečo Šimkovičovú ponuka zaujala a prečo nezaujala všetkých ministrov pred ňou, ktorí sa majú starať o kultúru. Ale to by sa nehodilo do súčasného naratívu o dobrých a zlých. O „info“ a „dezinfo“. O tom, že jeden má právo slobodne tvoriť a realizovať svoje nápady, a druhý už nie.
Vo svete a aj v tom slovenskom vesmíre sa stále dejú aj dobré a pekné veci. Talentovaný muzikant má víziu. Vidí, kde by sa dala hymna vylepšiť vhodnejším aranžmánom, aby vyznela krajšie, výraznejšie. A štát mu dá konečne po rokoch šancu túto víziu realizovať. Môže to priniesť aj niečo povznášajúce.
No súčasný mediálny a internetový priestor takúto pozitívnu ušľachtilú správu prakticky nenechá prežiť. Z výsostne odbornej témy a informácie – či už nevzdelanosťou alebo zlomyseľnosťou – zostanú v priestore, tak ako pri obľúbenej detskej hre "na telefón“, lietať len horké klebety a senzácie. Ide sa meniť hymna, to je protizákonné. Navzájom si dohadzujú kšefty, robia to tajne, robia to, aby prekryli iné, robia to, lebo si chcú všetko privlastniť, znárodniť a „ponárodniť“...
A od klebiet nie je ďaleko k nenávisti. Nenávidieť niekoho, koho baví to, čo robí, rozumie tomu a chce to robiť naprieč rôznym dobám, politickým konšteláciám a spoločenskej atmosfére. Ukazovať na niekoho, kto s nimi "neochraňuje kultúru". Síce ju vytvára, ale na tom teraz nezáleží. Teraz treba bojovať. Za slobodu tvoriť. A nám sa nepáči, že ty tvoríš a nebojuješ...
Taká je žurnalistika, virtuálny svet aj kultúrna obec v októbri 2024. Často nejde o vec, podstatu, nejde ani o samotnú kultúru a umenie. Ide o boj. Verím, že ten boj nebude mať silu zničiť zaujímavú ideu a hymnu v nových aranžmánoch budeme 1. januára 2025 počuť. A neobávam sa, že v rukách špičkového telesa a dirigenta budú niektoré tóny falošné. Na rozdiel od výkrikov predstaviteľov kultúrnej obce o slobode, za ktorú bojujú. Uveriť im bude možné až vtedy, keď to bude boj aj za slobodu – tvoriť a rozhodovať sa – Oskara Rózsu.
