Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok minulý týždeň nečakane uzavrel prekvapivý súdny zmier s českým opozičným lídrom Andrejom Babišom v dlhoročnom spore o ochranu osobnosti. Babiš sa pôvodne súdil s Ústavom pamäti národa o to, že bol neoprávnene evidovaný ako agent ŠtB pod krycím menom Bureš a vedome nespolupracoval.
Babišovi sa predtým na slovenských súdoch darilo čiastočne uspieť najmä vďaka tomu, že bývalí príslušníci ŠtB, ktorí ho podľa dokumentácie mali úkolovať ako agenta, pred súdom vypovedali, že si jeho spoluprácu vymysleli a dokumenty sfalšovali.
Predseda ÚPN Jerguš Sivoš, ktorý sa venoval historickému výskumu „agenta Bureša“ a analyzoval jeho spoluprácu s ŠtB, v rozhovore vysvetľuje, prečo sú jeho závery o Babišovej spolupráci presvedčivé a vedecky podložené. Babiš ako agent Bureš bol zaznamenaný vo viacerých spisoch, viacerými agentami, pri zväzkoch prebehla viacstupňová kontrola nadriadených. „Systém kontroly ŠtB mal niekoľko úrovní a bol veľmi prísny,“ tvrdí historik.
Ministerstvo vnútra uzavrelo prípad Bureš zmierom s Andrejom Babišom. Zostávajú pre Ústav pamäti národa v tejto téme ešte nejaké možnosti, ako sa ďalej angažovať?
Pre nás sa táto téma v právnej rovine uzavrela prakticky už v roku 2017, keď Ústavný súd SR potvrdil, že ÚPN nie je pasívne vecne legitimovaný a nemôže byť postihovaný za to, že zverejnil dokumenty, ktorých zverejnenie mu ukladá zákon. To nám umožnilo, aby sme namiesto riešenia právnych otázok pokračovali v historickom výskume. Ďalší priebeh sme vnímali len okrajovo s ohľadom na procesné určenie, koho má žalobca žalovať.
Až v roku 2023 sme dvakrát písomne komunikovali s ministerstvom vnútra, ktorému sme doručili písomné analýzy a listinné dôkazy. Odporučili sme ministerstvu aj oslovenie českého Archívu bezpečnostných zložiek a ponúkli sme aj možnosť odborných konzultácií. K predmetu žaloby však nikdy neprebehla koordinačná porada medzi ministerstvom a nami, ako odborníkmi, ktorí analyzujú dobové dokumenty a vedia posúdiť aj celkový kontext pôsobenia ŠtB v 80. rokoch.
Od roku 2017 je žalovanou stranou v tomto spore v podstate ministerstvo vnútra?
Vtedajší nález ústavného súdu vtedy len rozhodol, že žalovanou stranou nie je ÚPN a nariadil krajskému súdu, aby rozhodol, kto by mal byť žalovanou stranou. Po sérii súdnych konaní sa ustálilo, že je to ministerstvo vnútra. To trvalo dlhšiu dobu a preto až v roku 2023 Andrej Babiš zažaloval ministerstvo.
Ústav v tejto veci zrejme vníma záväzok voči obetiam komunistického režimu a aparátu ŠtB, ktorá im ničila životy. Budete v tomto prípade ďalej viesť výskum?
Určite, je to naša úloha. Postupne systematicky sprístupňujeme archívne dokumenty, ktoré máme v správe, vytvárame databázy, realizujeme výskum. Výsledky našej práce predkladáme verejnosti. Prípadné nové poznatky v tejto záležitosti budeme - s ohľadom na verejný záujem - komunikovať aj verejne.
Mnohí bývalí agenti, spolupracovníci alebo príslušníci Štátnej bezpečnosti sa dnes obhajujú, že boli v registroch vedení neoprávnene. Aké metódy má moderný výskum na rozlíšenie takýchto prípadov?
Pri našej práci používame metódy archívnej a historickej vedy. Realizujeme hĺbkový výskum a vďaka dôslednej analýze dokumentov nachádzame súvislosti. Vyhodnocujeme kedy a ako vznikli, či sú postupy v súlade s tým, ako ich vyžadovali interné normy, aj kontrolné mechanizmy týchto dobových procesov. Skúmame aj celkový kontext danej doby. K prípadu Bureš sme poskytli aj súbor nepriamych dôkazov o tom, že jeho evidencia v zväzkoch ŠtB bola oprávnená. Jedným z nich bola skutočnosť, že Štátna bezpečnosť neodhalila svojimi kontrolnými mechanizmami, ktoré boli viacstupňové a veľmi dôsledné, žiadne pochybenie.
Druhým boli výsledky celoštátnej porady náčelníkov kontrarozviedky u federálneho ministra vnútra, na ktorej sa riešila výslednosť agentúrnej siete kontrarozviedky. Určili sa kritériá ďalšej práce s agentúrou a okrem iného aj to, že nie kvantita, ale kvalita agentov je dôležitá. V nasledujúcich mesiacoch preto došlo k prehodnoteniu agentúrnej siete. Agent Bureš zostal v ŠtB pôsobiť aj naďalej.
Ďalším bol systém prijímania príslušníkov ZNB do zložky ŠtB, ktorý bol veľmi náročný. Museli spĺňať predpísané kritériá, nešlo len o vzdelanie, ale aj o čistý triedny pôvod, a to aj u členov rodiny. Približne desať percent príslušníkov boli nomenklatúrne kádre.
Koľko príslušníkov mala XII. správa ZNB?
Mala asi tristo príslušníkov, čiže asi 30 z nich boli vybraní a špeciálne pripravovaní, že v budúcnosti budú ŠtB viesť. Bola to teda nástupnícka generácia operatívcov, budúci šéfovia jednotlivých úrovní riadenia ŠtB. A medzi nimi boli aj tí, ktorí zakladali a viedli Babišov spis.
Dôležitý je v tomto kontexte aj systém kontroly. Keď sa Babišov zväzok zakladal, návrh na získanie tajného spolupracovníka podpísali traja funkcionári ŠtB: náčelník oddelenia, náčelník odboru a náčelník celej správy. Všetci traja do týchto podpisov vkladali aj svoju kariéru, pri pochybení by prišli o všetky benefity, ktoré im poskytovala funkcia v ŠtB. Priami nadriadení náčelníci vykonávali aj tzv. kontrolné schôdzky, v rámci ktorých náčelník oddelenia občas chodil s operatívnym príslušníkom na schôdzku s tajným spolupracovníkom. Ak by Babišova spolupráca bola fiktívna, nemohla by takto prebiehať.
My sme pritom všeobecne nenašli prípad, v ktorom by bol sfalšovaný zväzok agenta na XII. správe ZNB. V roku 1986 pritom prebehla rozsiahla komplexná previerka útvaru. Boli pri nej nájdené aj pochybenia, ale ani jedno sa netýkalo zväzku tajného spolupracovníka. Máme tu tiež svedectvo prvého zástupcu náčelníka XII. správy ZNB Františka Budaváryho [podplukovník František Budaváry, pozn. red.], ktorý vystupoval v inom súdnom spore. Potvrdil, že podobné postupy sa na XII. správe nediali.
My robíme výskum, vďaka nemu dospejeme k záverom. Nezverejňujeme dokumenty ani naše závery bez toho, aby sme ich ľuďom vedeli vysvetliť. Tento proces pritom nie je jednoduchý a vyžaduje odborníkov, ktorí činnosť ŠtB poznajú a dokumenty vedia „čítať“. V prvom rade je potrebné k akejkoľvek téme dokumenty vyhľadať v archívoch. Postavenie slovenskej ŠtB v rámci federálnej štruktúry nám otvára možnosti štúdia v Archíve bezpečnostných zložiek (ABS). Inak povedané, ak aj niektoré dokumenty zničili na Slovensku, je možné, že sa zachovali u českých partnerov. Kolegovia z ABS spravujú oveľa väčšie množstvo písomností, spracovaných však majú len necelých 12 percent. Je preto možné, že ďalšie dokumenty sa objavia čoskoro. Podobne aj u nás prebieha odborné spracovanie dokumentov a pri tejto činnosti sme v rámci usporadúvania kartoték ŠtB našli Babišovu kartu tajného spolupracovníka.
Je teda možné, že dôkazov o jeho spolupráci bude ešte pribúdať?
Je možné, že budú pribúdať dôkazy, ktoré doplnia celú mozaiku o jeho spolupráci. To je veľmi pravdepodobné. Otázne je, ako to budú interpretovať tí, ktorí našu prácu spochybňujú. Oni sa odvolávajú najmä na to, že neexistuje jeho podpis spolupráce ako agenta. Chýba im teda jeho súhlas so spoluprácou a ostatné časti vydávajú za vyfabrikované príslušníkmi ŠtB. To však nie je pravda. Je to buď nepochopenie alebo rovno falšovanie histórie. Podľa smerníc ŠtB, ktorými sa pri získavaní tajného spolupracovníka riadili príslušníci kontrarozviedky, na získanie agenta nebol potrebný jeho písomný súhlas. Ak by sa jeho vyžadovaním mal narušiť vzťah dôvery medzi ním a príslušníkom, stačil aj ústny súhlas.
V tomto zväzku sa však napriek tomu súhlas so spoluprácou nachádzal, len bol v decembri 1989 odtiaľ vytiahnutý. Skutočnosť o jeho zničení je podpísaná priamo operatívcom, ktorý zväzok viedol, pričom uviedol aj dátum tejto skartácie.
Niečo podobné sa stalo mnohým vplyvným ľuďom po roku 1989, u ktorých časť spisov zmizla. Táto vetva výskumu je už dnes spracovaná, čo sa vtedy s nimi dialo?
Nesúvisí to ani tak s tým, že by sa tie veci strácali, komunistická štátna bezpečnosť sa skôr snažila zahladiť stopy po udalostiach Nežnej revolúcie ´89. Začiatkom decembra 1989 vydal prvý námestník federálneho ministerstva vnútra Alojz Lorenc pokyn na skartáciu dokumentov. V prvom nariadení sa dokonca priamo uvádzala veta, že zničiť sa majú všetky dokumenty, ktoré by mohli diskreditovať ministerstvo vnútra a útvary ŠtB. Z následného nariadenia táto veta vypadla. Na základe toho začala rozsiahla skartácia materiálov. Príslušníci ŠtB zničili množstvo najmä tzv. živých spisov, teda tých, na ktorých v novembri 1989 aktívne pracovali, pretože tieto mali priamo u seba a voľne s nimi nakladali.
Existujú aj prípady ľudí, ktorí boli vedení naozaj neoprávnene, kde si pracovníci ŠtB jednoducho tvorili alibi alebo podobne. Napokon, poznáme kauzu Jána Budaja, ktorý si to odniesol zrejme naozaj nespravodlivo. Pre porozumenie o čo tu ide, je možno vhodné porovnať prípady Budaja a Babiša a aké sú tam zásadné rozdiely, prečo na ich záznamy pri spolupráci s ŠtB nazerá historik úplne inak…
Ku každému prípadu pristupujeme individuálne, nezaujíma nás, či sa týka známej osoby alebo nie. Prípady skúmame so všetkou zodpovednosťou, snažíme sa dopátrať všetky archívne dokumenty, ktoré následne študujeme a analyzujeme. Ak je tam presah na zahraničie, oslovujeme aj našich partnerov v Poľsku, v Maďarsku či Nemecku. Analyzovali sme aj prípad Jána Budaja. Pohyboval sa v disente, mal mnohoraké aktivity. ŠtB aj v tomto záujmovom prostredí hľadala možných spolupracovníkov. Akurát jeho zväzok, ktorý sa našiel vo vojenskom archíve v Olomouci – a kde je dokonca zachovaný aj podpis mlčanlivosti – neobsahuje žiadnu informáciu, ktorú by ŠtB dodával samotný Budaj.
Boli tam naopak previerky jeho osoby, keď mal napríklad získať vycestovaciu doložku. Žiadne dokumenty, ktoré by potvrdzovali jeho spoluprácu s ŠtB sme nenašli. Navyše spoluprácu po krátkom čase ukončila samotná ŠtB, keď Budaja zadržali pri tajnej preprave nepovolenej literatúry do Československa. Čiže človek, ktorý bol vedený ako agent ŠtB, „pašoval“ zakázanú literatúru. ŠtB na neho následne založila signálny zväzok. Ten sa zakladal na osoby podozrivé z činnosti proti režimu.
Mimochodom, aké informácie dodával Babiš ŠtB, ktoré mohli potenciálne uškodiť druhým?
Pri našej práci sa nezameriavame na skutočnosť, či niekomu škodil alebo nie. Riešime v prvom rade to, či poskytoval ŠtB informácie a či ich komunistická tajná polícia ďalej využívala. Tieto skutočnosti potvrdzujú nielen oprávnenosť jeho evidencie, ale fakticky aj jeho aktívnu spoluprácu. Dôležité je vedieť, že každý zväzok agenta obsahoval okrem hlavnej časti zväzku aj tri podzväzky. Jeden z nich obsahoval vlastnoručné správy agenta, resp. agentúrne záznamy, ktoré vypracoval príslušník ŠtB po stretnutí s tajným spolupracovníkom.
Tento podzväzok vedený k zväzku agenta Bureša bol zničený. V iných spisoch sme však našli dva agentúrne záznamy, ktoré hovorili o tom, že jeho kolegov z podniku zahraničného obchodu Chemapol uplácajú zástupcovia západných firiem a tiež informáciu o tom, že turecký občan neplánuje splatiť pohľadávku voči ČSSR. Tieto dokumenty ukazujú, že Babiš informoval ŠtB o korupcii, úplatkoch a poškodzovaní hospodárskych záujmov komunistického Československa.
Dá sa o Babišovi hovoriť ako o človeku, ktorého by si ŠtB už chránila ako budúci káder, keďže sa neskôr stal funkcionárom významného podniku zahraničného obchodu?
Nemyslím si to. ŠtB ho využívala ako člena komunistickej strany, jazykovo vybaveného a perspektívneho, ktorý mal pre nich zaujímavé kontakty aj v rámci svojho pracovného zaradenia. ŠtB si plnila svoje hlavné úlohy: získavať informácie, zabraňovať západným vplyvom a pomáhať strane udržiavať monopol moci. Na to využívala aj agentov, ktorí jej pomáhali prenikať tam, kde by nedokázala preniknúť svojimi príslušníkmi. V 50. rokoch tlačili na spoluprácu najmä prostredníctvom kompromitujúcich materiálov. Vyhodnotením veľkej fluktuácie v agentúrnej sieti zistili, že to nie je najvhodnejší postup získavania agentov.
Mnoho ľudí im po čase odmietalo spoluprácu, neobávali sa ani prípadnej represie. V 70. a 80. rokoch sa už preto zameriavali najmä na budovanie vzájomne výhodného a obojstranne prospešného vzťahu. ŠtB mala informácie a agentovi poskytovala benefity - napríklad cestovanie na západ, kariérny rast, štúdium detí a pod. Babiš bol ešte aj komunista, pre neho bola ŠtB niečo prirodzené, súčasť režimu. Nebolo to ako dnes, keď ŠtB a jej činnosť vnímame zväčša negatívne. Vtedy bola súčasťou života týchto ľudí a negatívne skúsenosti s ňou mali tí, ktorí sa vymykali oficiálnej línii. Napr. pani Matulayová, ktorá zomrela na následky vyšetrovania vo väzení za kritiku režimu, ktorý neumožnil jej deťom študovať.
Nižšie slovenské súdy dali Babišovi pôvodne za pravdu, keďže sa na vec pozerali veľmi formalisticky, skrátka autori a jediní svedkovia Babišových záznamov potvrdili, že si jeho spoluprácu vymysleli a súdy to akceptovali. Ako im neskôr vytkol Ústavný súd SR, nevzali do úvahy dobový totalitný kontext. Prečo podľa vás súdy aj tridsať rokov po páde režimu stále dokážu rozhodnúť spôsobom, akoby nevnímali praktiky režimu neslobody a jeho metód?
Podľa môjho názoru sa súdy mylne domnievali, že tento prípad je vecou jedného človeka a nemá vplyv na našu minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Mýlili sa, čo sa ukazuje aj dnes. Všeobecne mi pri rozhodovaní súdov veľmi chýba zásadný hodnotový rozsudok, ktorý by popísal, ako fungoval komunistický režim, čo zapríčinil a ako zasiahol nielen do ľudských osudov, ale aj do ľudskej mentality. My predsa nemôžeme povedať, že zločiny na hraniciach sa nestali len preto, že tam bola ceduľka s nápisom Zákaz vstupu. Ľudia predsa žili za hraničným plotom, cez ktorý sa nedalo odísť, a časť z tohto plota bola napustená smrtiacou elektrinou.
Za prelomový rozsudok ste nepovažovali judikát Ústavného súdu z roku 2017 v kauze Bureš, ktorý bol napokon aj vyhlásený za judikát roka?
Určite tento rozsudok vnímam pozitívne, ako jeden z mála popísal historické aj právne procesy, a aktérom udalostí stanovil ich miesto v histórii. Uviedol, že príslušníci ŠtB sú nedôveryhodní. To dodnes na súdoch nezaznelo. Najvyšší súd ich dokonca dodatočne zbavil mlčanlivosti. To bol nonsens. Príslušníci pod mlčanlivosťou predsa nemuseli všetko povedať. Z môjho pohľadu tam bolo veľa pochybení. Nález Ústavného súdu ma veľmi potešil, ale myslím si, že niečo také malo prísť už na úrovni okresného súdu. Už ten sa mal zaoberať postavením príslušníkov ŠtB.
Zdá sa, že na okresnom súde sa ani veľmi nezamýšľali nad tým, prečo títo svedkovia zrazu vystupujú v prospech Babiša, kde ich vlastne vyhrabal a ako sa dá presvedčiť bývalých eštebákov, ktorí dnes žijú v ústraní a prirodzene sa radšej nepriznávajú k tomu, čo robili pred rokom 1989, aby zrazu dobrovoľne verejne vystúpili v ostro sledovanom verejnom procese a ešte aj svedčili sami o sebe, že aj ako agenti toalitného režimu pre svoj vlastný prospech klamali nadriadených v ŠtB. Ako sa vlastne súdy vysporiadali s touto pozoruhodnosťou?
Nijako. Až do nálezu Ústavného súdu to v podstate neriešili. To bol najväčší paradox tohto procesu. Okresný súd ustanovil, že príslušníci ŠtB spochybnili celý proces evidovania a vedenia zväzku, naopak ÚPN sa nevysporiadal s tým, že dokumenty mohli byť sfalšované. To je absolútne jednostranný pohľad. Súd sa pritom sám nevysporiadal s našimi dôkazmi, analýzami, dokonca ani so samotným kontextom komunistického režimu a mechanizmami fungovania ŠtB ako politickej polície, ktorá využívala finančné, materiálne a personálne kapacity na získavanie informácií pre komunistickú stranu a zabraňovala akejkoľvek opozičnej činnosti. Na jednej strane povedia, že to bol zločinný režim a zároveň tvrdia, že príslušníci si to celé vymysleli? Bolo to dehonestujúce nielen voči našej práci, ale najmä vo vzťahu k obetiam komunistického režimu.
Súdy sa teda opreli o Babišovu argumentáciu, že príslušníci ŠtB boli nedôveryhodní pri záznamoch o jeho spolupracujúcej činnosti, ale dnes im už treba veriť?
Týmto sa súdy vôbec nezaoberali. Až Ústavný súd uviedol, že títo ľudia klamali buď vtedy, alebo klamú teraz. Okresný súd v rozsudku povedal, že príslušníci ŠtB nepotvrdili spoluprácu a spis viedli ako fiktívny (!), ÚPN nevzal do úvahy možnosť manipulácie so spisom a chýba Babišov podpis, ktorý je pritom v zmysle smerníc MV úplne irelevantný. ÚPN podľa súdu nepreukázal, že spolupracoval vedome a dobrovoľne. Je to pritom presne naopak.
Doložili sme agentúrne záznamy, ktoré potvrdzujú, že na základe informácií od neho založili príslušníci ŠtB dva spisy preverovanej osoby. Agentúrne záznamy hovoria o tom, že agent získal informáciu po úkolovaní, teda príslušník ho viedol k tomu, aby získaval z tohto prostredia informácie. Uvádzajú Babiša ako seriózny prameň, ktorý sa popisovanej udalosti priamo zúčastnil. Je tam popis, kde a kedy sa agent Bureš stretol s pracovníkom zahraničného podniku z Viedne, ktorý mu popisoval uplácanie pracovníkov videorekordérmi v konkrétnej hodnote v tuzexových bonoch. Sú tam rôzne iné detaily z tohto stretnutia, ktoré príslušník nemal odkiaľ poznať. Do záznamu napísal to, o čom ho informoval agent a čo považoval za dôležité.
Následne príslušníci ŠtB vyhodnotili informácie ako relevantné a s ohľadom na možnú korupciu a presadzovanie záujmov kapitalistickej firmy založili na zástupcu viedenského Chemapolu spis preverovanej osoby. Jedným z prvých dokumentov v tomto spise je práve agentúrny záznam od „TS Bureš“. Veľmi podobné je to aj so spisom preverovanej osoby Turek, ktorý nechcel splatiť pohľadávku.
Jestvujú zaznamenané aj stretnutia Bureša s príslušníkmi?
Áno, spoluprácu dokumentujú aj záznamy, podľa ktorých dochádzal na utajené stretnutia s príslušníkom ŠtB do prepožičaného bytu na Medzilaboreckú ulicu. Podľa záznamov v spise sa tu s príslušníkmi ŠtB stretával od februára do októbra 1984. Vo zväzku je návrh aj na zavedenie ďalších agentov do tohto bytu, ale pri niekoľkých je záznam, že do bytu nakoniec nechodili, pretože bol po krátkom čase zrušený. Tieto záznamy potvrdzujú, že z viacerých agentov, ktorí mali do tohto bytu chodiť, tam niekoľkí dochádzali a niekoľkí napokon nie.
Ďalší paradox je, že ak by mal Babiš pravdu, tak by mal vlastne stíhať týchto „svojich“ terajších svedkov a vtedajších spolupracovníkov, keďže oni boli zodpovední za tú krivdu, ktorá bola podľa neho spáchaná na ňom. Nemal by radšej stíhať ich?
Ten vami spomínaný čin je dávno premlčaný, pracovnoprávny postih im nehrozí a myslím, že z toho vychádzali pri svojom konaní. Nevnímali pri tom ani spoločenské opovrhnutie, ktorým si prešli dávno predtým. Každopádne, jeho žaloba je postavená na špekulácii, ktorá sa nemohla stať. Systém kontroly ŠtB mal niekoľko úrovní a bol veľmi prísny. Napokon, podľa svedectva Jána Budaja keď ho ako "agenta“ vyšetrovali za „pašovanie“ zakázanej literatúry, prišli z Prahy na kontrolu českí vyšetrovatelia a tí slovenskí sa zrazu prudko zmenšili, keď na nich zrúkli, ako je možné, že im „agent“ „pašuje“ zakázanú literatúru.
Minister Šutaj Eštok svoj kontroverzný krok obhajuje tým, že chcel ušetriť peniaze štátu pre riziko prehratého súdneho sporu. Dajme teraz na chvíľu bokom ten principiálny rozmer, prečo je zlyhaním štátu ustupovať v takomto spore s hlbokými následkami na integrite štátu, ale pokiaľ ide o samotný výsledok súdneho sporu, vy ste sa cítili byť silní v kramflekoch, že by ste to to ustáli a spor vyhrali?
Cítili sme sa byť istí v tom, že naše argumenty, priame i nepriame dôkazy, sú jednoznačné. O našich záveroch neexistuje pochybnosť. Z pohľadu riadneho uzavretia prípadu, vysporiadania sa s komunistickou minulosťou a aj vzhľadom na jeho obete mal ten proces prebehnúť.
Vy ste koncom minulého týždňa vydali stanovisko, v ktorom ste opísali svoju staršiu komunikáciu s ministerstvom vnútra, teda v tomto spore so žalovaným, ktorému ste v tomto právnom spore ponúkli súčinnosť. Ako to prebiehalo?
Iniciatíva vychádzala od ministerstva vnútra, ešte v období úradníckej vlády v septembri 2023. Na žiadosť o spoluprácu sme v pomerne krátkom čase poskytli všetky dokumenty a analýzy, ktoré sme mali k dispozícii. Uviedli sme tiež, že sme k dispozícii na konzultácie. Predpokladali sme, že keď si spisy a rozsudky vyhodnotia, následne nás oslovia a budeme spolu riešiť konkrétne parciálne odborné záležitosti.
Následne sa zmenila vláda. Potom už komunikácia neprebiehala?
V decembri 2023 ešte prišla požiadavka, aby sme sa vyjadrili k žalobe. Zotrvali sme na našom stanovisku, že Babiš je evidovaný oprávnene. K ďalšej komunikácii už nedošlo. Až 21. októbra 2024 sme sa z médií dozvedeli o zmieri.
Váš predchodca Ondrej Krajňák pre Denník N povedal, že keď začali pribúdať dôkazy o Babišovej eštebáckej minulosti, o kauzu sa začal osobne zaujímať aj Robert Fico. Už vtedy mal priznať, že je to citlivá záležitosť, keďže Babiš raz môže byť premiérom. Dal teda najavo, že to môže mať vplyv aj na podobu jeho politického vyvažovania smerom k českým partnerom. Myslíte si, že krok ministra za Hlas Šutaja Eštoka je vyvrcholením tohto, už vtedy nastaveného vzorca, ako sa v tejto veci bude vláda správať?
Na to neviem odpovedať. Môžem však povedať, že pri mojej výskumnej práci na túto tému ma nikto neovplyvňoval. Samozrejme, po náleze Ústavného súdu z roku 2017 a potvrdení o tom, že ÚPN nemôže byť žalovanou stranou, to bolo aj bezpredmetné.
Ničmenej, váš ústav sa teraz prirodzene dostáva do tvrdého sporu s vládou, od ktorej však v nemalej miere závisí. Obávate sa toho, či to môže zasiahnuť fungovanie inštitúcie?
ÚPN bol zriadený na to, aby serióznym, odborným a zrozumiteľným spôsobom komunikoval verejnosti výsledky svojej činnosti, informácie o dobe neslobody, o našej nedávnej minulosti. To ústav robí a robí to skutočne na profesionálnej úrovni. Ukázalo sa to aj v januári tohto roka, keď sa objavili vykonštruované dokumenty ŠtB na jedného z prezidentských kandidátov [na Ivana Korčoka, pozn. red.]. Keďže išlo o verejný záujem, ústav svoje zistenia komunikoval verejne, rovnako naše zistenia komunikujeme aj teraz. Systematicky bádame, skúmame, prichádzame k odborným záverom a nemeníme ich ani neupravujeme podľa toho, ako sa mení vláda.
Osobne som spracoval obsiahlu analýzu tohto prípadu, pretože výklad histórie sa od ÚPN očakáva. S ministerstvom vnútra by mala prebiehať inštitucionalizovaná spolupráca, aby sme dôsledne zastupovali oprávnené záujmy občanov Slovenska.
V Česku má vaša partnerská organizácia samostatnú sekciu pre potenciálne živé stíhania zločinov z čias komunizmu, ktorá spolupracuje s prokuratúrou…
Ide o Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu, ktorý funguje ako súčasť polície. V Česku ešte v 90. rokoch rozbehli vyšetrovania množstva prípadov, premlčateľnosť týchto zločinov je upravená v Trestnom zákone. Preto aj pomerne nedávno mohla verejnosť počuť o odsúdení príslušníkov ŠtB za zákroky proti českému disentu. U nás sa to nemôže stať, muselo by ísť o zločiny proti ľudskosti, ktoré sú nepremlčateľné.
Pred niekoľkými rokmi takto stíhali aj dnes už nebohého Miloša Jakeša a ďalších komunistických pohlavárov za rozkazy strieľať na vlastných občanov na hraniciach. Viete si predstaviť, že by sme aj my mali na polícii sekciu historikov, ktorá pracuje na trestných kauzách bývalého režimu?
Keď sa to nestalo v 90. rokoch alebo po roku 2000, tak dnes už je príliš neskoro. Tie prípady sú ojedinelé, keďže väčšina zodpovedných už nežije. Stíhať bývalých funkcionárov, ktorý majú dnes 90 a viac rokov, nie je jednoduché ani v Českej republike. Darí sa im často unikať procesu z dôvodu argumentácie o zlom zdravotnom stave.
Nemyslím si, že by u nás bola vôľa na takúto zmenu. U nás neprešlo ani krátenie dôchodkov príslušníkov ŠtB. Ale som rád, že sa podarilo aspoň zvýšiť príplatky k starobným dôchodkom pre veteránov protikomunistického odboja či iných druhov dôchodkov ich pozostalých, a rozšíriť okruh prijímateľov. Mnohí majú vysoký vek, potrebujú kúpeľnú liečbu a bolo by adekvátne, aby im ju štát vo väčšej miere poskytoval.