Trump, démon nemeckých médií

V pravidelnom prieskume verejnej mienky ARD-Deutschlandtrend, ktorý uskutočňuje štátna televízia ARD, sa nedávno drvivých 77 percent z 1 300 respondentov vyjadrilo, že sympatizuje s prezidentskou kandidátkou Kamalou Harrisovou.

V nemeckých médiách panuje okolo Kamaly skutočná hystéria. Týždenník Stern nedávno uverejnil nasledujúci titulok k fotografii Harrisovej, oblečenej ako Socha slobody: „Spasiteľka?“ No a kým týždenník Zeit sa ešte trochu krotí s otázkou „Môže zachrániť Ameriku?“, Süddeutsche Zeitung sa už rozhodol, keď sa na titulke pýta "Zachráni svet?". Pretože v to údajne dúfajú ľudia na celom svete.

Aspoň politický magazín Spiegel sa uspokojil s trochu jednoduchšou otázkou na titulke: „Pani prezidentka?“ Viac si nedovolili zrejme preto, že jeho novinári sa museli najprv zmieriť s tým, že Nadácia Billa Gatesa už tento časopis so sídlom v Hamburgu nepomáha financovať.

Od roku 2019 totiž investovala do finančne slabého časopisu 5,4 milióna dolárov, ale to je už minulosť. Možno sa Billovi Gatesovi táto investícia už jednoducho neoplatí: v roku 2023 sa obrat mediálnej skupiny Spiegel znížil o osem percent.

Kamala nehovorí nič podstatné

Človek sa pýta, či nemeckí novinári v poslednom čase sledovali prejavy a vystúpenia Kamaly Harrisovej, v ktorých nehovorí nič, absolútne nič podstatné. Ak áno, museli by súhlasiť s hercom Melom Gibsonom, ktorý má aspoň geograficky ku Kamale Harrisovej a jej predvolebným vystúpeniam o čosi bližšie ako nemecká tlač, a ktorý bez servítky konštatuje: „Má IQ stĺpika v plote.“

A skutočne, v porovnaní so svojimi štyrmi predchodcami v úrade bola zďaleka najnepopulárnejšou viceprezidentkou USA, za čo môže aj jej zodpovednosť za migračnú politiku. V júni 2021 poskytla Kamala Harrisová rozhovor televízii NBC News o migrantoch z Mexika, ktorí sa po tisíckach snažili prekročiť hranice do Spojených štátov. Na otázku, prečo tam ešte necestovala ako vyslankyňa pre migráciu z Južnej Ameriky, sa Harrisová zasmiala a povedala: „Nikdy som nebola ani v Európe.“ Aká arogancia.

Nechuť médií k Trumpovi

Nie, náklonnosť nemeckých médií ku Kamale Harrisovej nie je spôsobená jej osobnosťou, ba dokonca ani jej programom. Je poháňaná výlučne ich nechuťou k jej rivalovi Donaldovi Trumpovi. Nemecké médiá sú v tom vynikajúce.

V posledných rokoch bol Donald Trump na obálke časopisu Spiegel celkom 28-krát: raz ako žiariaci meteor rútiaci sa k zemi s titulkom „Koniec sveta“. Potom ako niekto, kto odrezal hlavu Soche slobody pred mestom New York. Vyskytli sa aj varianty Trumpa ako revúcej Godzilly, ohnivého diabla, nebezpečenstva pre svet („5 minút pred Trumpom“), všepohlcujúcej cunami, nepriateľa Európy, squattera v Oválnej pracovni a člena Ku Klux Klanu.

V roku 2017 dal Stern na obálku Trumpa zaodetého do americkej vlajky a dvíhajúceho ruku k nebu v hitlerovskom pozdrave. Titulok: „Jeho boj - neonacisti, Ku Klux Klan, rasizmus: Ako Donald Trump podnecuje nenávisť v Amerike“.

Podľa štúdie Harvardskej univerzity z roku 2017 zameranej na globálne spravodajstvo o Trumpovom prezidentovaní bolo 98 percent všetkých hodnotiacich správ o ňom po prvých 100 dňoch v úrade negatívnych. Z výsledkov prieskumu vyplynulo, že hlavný spravodajský program nemeckej verejnoprávnej televízie bol vo svojom spravodajstve o Trumpovi dokonca negatívnejší ako americké médiá.

Ľahostajne o atentáte

Naopak, pokus o atentát na Trumpa v júli 2024 na predvolebnom podujatí v Butleri, ktorý našťastie prežil, komentovali skôr ľahostajne. Denník Tagesschau vo svojej prvej správe o tejto udalosti hovoril o „incidente“ na predvolebnom podujatí. Ozvali sa „praskajúce zvuky“.

Americký korešpondent stanice označil útok za „podozrivý“ a následne dospel k záveru, že by mohol k násiliu motivovať Trumpových priaznivcov. Slovám ako atentát, streľba či pokus o vraždu sa všetci až úzkostlivo vyhýbali.

Vyzerá to, že si za tento útok akosi mohol sám, keďže bol podľa politika Zelených Antona Hofreitera, poslanca nemeckého Bundestagu a predsedu Výboru pre záležitosti Európskej únie, jednou z hlavných príčin polarizácie.

Medzitým známy redaktor štátneho rozhlasu Radio Berlin-Brandenburg na Twitteri napísal, že Donalda Trumpa a jeho autobus „bohužiaľ práve minuli“, a dodal, že podľa neho je fantastické, keď „fašisti umierajú“. Po istom pobúrení verejnosti s ním však následne spoluprácu ukončili.

Niektorí ľudia na nemeckých sociálnych sieťach si dokonca mysleli, že útok bol republikánskou senzáciou. Zarážajúcejšie však bolo, že tajná služba pridelila na ochranu Donalda Trumpa aj ženy – agentky, ktoré zjavne neboli schopné účinne chrániť 1,90 metra vysokého muža. Stalo sa tak za vlády a zodpovednosti Joea Bidena, úradujúceho demokratického prezidenta.

Fotografia zhotovená bezprostredne po pokuse o atentát zostane v pamäti. Ochrankári nedokázali zabrániť tomu, aby sa Trump postavil a so zakrvavenou tvárou zdvihol päsť a zakričal: „Bojujte! Bojujte! Bojujte!“ Nie každý má v takejto riskantnej situácii toľko duchaprítomnosti, snímka sa preto právom nazýva ikonickou.

Každý, kto v Nemecku ešte číta noviny alebo pozerá televíziu, má väčšinou naservírované opovrhnutie Donaldom Trumpom. Ten účes! Tá farba tváre! Určite vyzerá úplne inak ako lídri, na akých sme v Nemecku zvyknutí.

Chcú Nemci oslnivých vodcov?

Napríklad Angela Merkelová, dlhoročná nudná kancelárka. „Poznáte ma,“ povedala raz v jednom rozhovore. Presne tak. Angela Merkelová bola symbolom nedostatku alternatív, nedostatku prekvapení.
Alebo porovnajte Trumpa s Olafom Scholzom.

Takmer neexistuje prejav nejakého spolkového kancelára, ktorý by vás neuspával, dokonca ani vtedy, keď ohlasuje politický „boom“ alebo „dvojitý boom“ s „bazukou“ ako programom – čo vtedy ohlasovalo štátnu pomoc po kríze koronavírusu, ako aj finančnú podporu dodávok energie.

Medzi obyvateľstvom to nevyvolalo veľké nadšenie, rovnako ako jeho trochu strnulo prezentované heslo: „Nikdy nebudeš kráčať sám“ (You‘ll never walk alone), hymna FC Liverpool v piesňovej verzii. Blížiť sa ľudu totiž vyzerá inak.

Ale chcú vôbec Nemci oslnivých vodcov? Nemajú historicky veľa zlých skúseností? Možno by radšej mali niekoho ako Baracka Obamu, ktorému verili, že chodí po vode. Ako boli vtedy ľudia v Nemecku nadšení týmto elegantným pánom a jeho nádejným „Áno, môžeme!“.

Treba si naňho zvyknúť

To je presne to, čo Trump nie je. Nie je noblesný, nie je elegantný, nie je súčasťou americkej nomenklatúry. Nikdy nepatril k tým znamenitým kruhom v politike, keď si myslíte, že na moc máte nárok už od narodenia.

Hovorí inak, pohybuje sa inak, a mimochodom, v roku 2004, keď moderoval americkú komediálnu šou „Saturday Night Live“, bol celkom presvedčivý. Okrem toho ho všetky americké hviezdy, ktoré vtedy do šou prišli, milovali. A teraz sa od neho dištancujú.

Ukrajinskému prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému sa pritom v tejto krajine jeho herecká a komediálna minulosť odpúšťa. Na druhej strane humor Donalda Trumpa si nemecká tlač takmer nevšíma.

Áno, na Trumpa si treba zvyknúť. Nie je súčasťou politickej triedy, je to búrlivák, niekto, kto hádže piesok do dobre naolejovaného stroja dobre naolejovaného politického establišmentu. To ho robí vzrušujúcim – aj za cenu jeho nepredvídateľnosti. A bol a je obchodník, takže sa nepresadzuje morálnym postojom v rámci hodnôt, ale vyjednávaním záujmov.

To je to, čo je potrebné vo svete, v ktorom moralizovanie vedie k nezlučiteľnosti, keď sú „dobrí chlapci“ postavení proti tým „zlým“, s ktorými sa nesmie vyjednávať. V ktorom stále nové „firewally“ medzi politickými tábormi bránia objektívnemu zvažovaniu záujmov a kompromisov.

Hlavný sociálny rozdiel ostáva

Hlavný sociálny rozdiel medzi oboma kandidátmi zostáva: Kamala Harrisová pózuje na obálke Vogue, módneho časopisu pre vyššie vrstvy, ktorý inzeruje kabelky. Tie môžu stáť toľko, koľko stojí dom pre šesťčlennú rodinu v americkom hrdzavom páse, priemyselnej ruine rozpadajúcich sa prázdnych tovární medzi Michiganom, Ohiom a Pensylvániou.

Na druhej strane vysmáža Donald Trump hranolčeky v McDonalde a dá sa povedať, že si to vychutnáva. Jeden z najbohatších mužov v USA má slabosť pre „obyčajných ľudí“. A tí mu budú vďační, že s nimi nezaobchádza s opovrhnutím, ako to kedysi urobila Hillary Clintonová ako prezidentská kandidátka, ktorá Trumpových voličov označila za „poľutovaniahodných“.

Jeho predvolebná kampaň pravdepodobne už dávno prevalcovala Kamalu Harrisovú, o čom svedčí aj polhodina, počas ktorej ho televízny moderátor Tucker Carlson vychválil do nebies, alebo tri hodiny, počas ktorých sa rozprával s Joeom Roganom, jedným z najznámejších svetových podcasterov.

Trump sa k týmto rozhovorom stavia čelom, zatiaľ čo Harrisová sa nepripraveným rozhovorom vyhýba.
Aj jeho kolegovia z kampane dokazujú, že srdce mu nebije pre elitu, ale pre bežných Američanov, že sa zasadzuje za slobodu a „amerického ducha“.

Platí to predovšetkým pre šikovného a výrečného JD Vancea, jeho „running mate“, v tomto prípade viceprezidenta, ktorý pochádza z najchudobnejších pomerov. Robert F. Kennedy ml. je, samozrejme, iný príbeh. Pre Trumpa prekvapivo porušil desaťročia trvajúcu tradíciu Kennedyovcov: vždy to boli demokrati.

Najväčším prínosom je však určite spojenectvo medzi Donaldom Trumpom a Elonom Muskom. Musk tiež pochádza zo skromných pomerov, je rovnako maverick, stal sa boháčom vďaka svojim inžinierskym znalostiam, vynaliezavosti a vyjednávacím schopnostiam.

A bez ohľadu na to, či dobyje Mars, veľké sny sú dôležitým impulzom pre krajinu, ktorá sa pod Trumpovým vedením už nebude zameriavať na nákladnú zmenu režimu v iných krajinách, ale na blaho vlastných ľudí. Amerika je predsa na prvom mieste.

Čo by prípadné Trumpovo víťazstvo znamenalo pre Nemecko, ktoré bolo doteraz verným vazalom USA? Možno – Nemecko na prvom mieste? Ale len vtedy, ak naša (nemecká) vláda ešte pozná nemecké záujmy.