O tom, že tieto rozpočty idú na ubytovanie utečencov, sa však pre politickú korektnosť v ľavicovom umeleckom prostredí nesmie hovoriť.
V mnohých nemeckých médiách existuje osobitný typ textu – redakčné správy, ktoré sa nemajú dávať do súvislosti s inými článkami. Samozrejme, aj tak nie je ťažké navliecť ich do kauzálneho reťazca. Ale to musí urobiť každý sám, pretože autori týchto textov sa bežne vyhýbajú odpovedi na otázku, prečo sa určité veci dejú.
Odpoveď sa niekedy nachádza v tom istom plátku alebo na tej istej webovej stránke, len o niečo ďalej. Napríklad nedávno sa celá séria článkov v médiách zaoberala finančnými škrtmi v berlínskom kultúrnom sektore.
V budúcom roku majú všetky druhy divadiel a iných kultúrnych inštitúcií dostať ročne o 120 až 150 miliónov eur menej od daňových poplatníkov ako doteraz. Ďalšie podobné zníženie sa plánuje aj na rok 2026.
Obzvlášť tvrdo bude vraj zasiahnutá takzvaná „nezávislá scéna“, teda oblasť kultúry a umenia, o ktorej sa predpokladá, že ju financujú len amatéri, a to úplne bez štátu alebo dokonca prostredníctvom vlastnej tvorby.
Protest je nateraz istý
V protestnom manifeste všetkých oblastí kultúry v Berlíne sa uvádza, že tento škrt, ktorý sa týka približne desiatich percent kultúrneho rozpočtu mesta, zasadí pestrému šoubiznisu smrteľnú ranu. Z okrúhlej miliardy, ktorá by ešte zostala, by kultúra metropoly podľa neho nemohla prežiť.
Výzva na protest, ktorú mnohé nemecké médiá radi opakujú, obsahuje aj vetu: „Nenecháme sa zahnať do distribučných bojov.“
Z „experimentálneho laboratória Berlína“ prichádzajú aj ďalšie nesúvisiace správy. Napríklad, že mestská samospráva už nebude až do odvolania vyplácať žiadne finančné dotácie na školské výlety pre viac ako 400-tisíc žiakov mesta.
Ďalšia podrobná správa v štátnom rozhlase RBB Berlín zasa nedávno opisovala ťažkú situáciu študentov, ktorí sa na začiatku semestra snažia nájsť si izbu na bývanie v Berlíne alebo v susednom Postupime.
V otázke kauzality notoricky prázdnych pokladníc sa však názory rôznia, pričom obľúbeným reflexom v tomto "uvedomelom" prostredí je preventívne varovať ostatných: „Nechcete predsa povedať, že…“, no zároveň občas hovoriť aj štýlom „veď už viete“.
Nikto pritom nepopiera súvislosť medzi napätou rozpočtovou situáciou spolkovej krajiny Berlín a mizériou tamojšieho kultúrneho sektora. Aj v roku 2024 budú štyrmi najväčšími zamestnávateľmi v meste Deutsche Bahn, berlínska univerzitná nemocnica Charité, veľký prevádzkovateľ nemocníc Vivantes a berlínsky dopravný podnik, teda výlučne podniky vo verejnom vlastníctve.
Súkromný sektor zahŕňa aj veľmi, veľmi veľký počet sociálno-politických nadácií, korporátnych spoločností a iných podnikov, ktoré sú tiež viac či menej závislé od štátu, ale zvyčajne viac.
Hospodársky rast Berlína v prvom polroku 2024 dosiahol 0,3 percenta v cenovo upravenom vyjadrení, čo je menej ako štvrtina v porovnaní s predchádzajúcim rokom. Absurdná stratégia nemeckého ministra hospodárstva Roberta Habecka, ktorý najprv vyčistil starý model prosperity, aby uvoľnil miesto hypotetickému, ale, bohužiaľ, nikdy nerealizovanému novému modelu, teda funguje aj tu.
Absencia vlastného priemyslu je pre Berlín v tomto období dokonca výhodná, pretože nemôže skolabovať alebo sa presunúť do zahraničia, ako hrozí vo zvyšku krajiny.
Početné domáce problémy
Okrem toho do Berlína takmer vôbec neprichádzajú ľudia z iných provincií krajiny. Dlhý čas bol napríklad prílev dobre situovaných ľudí zo zvyšku Nemecka jedným z odvetví rozmachu metropoly. Často prichádzali takí, ktorí disponovali dedičstvom a vďaka nemu si niekde vo Friedrichshaine otvorili pop-up obchody, galérie alebo jednoducho podniky charakteristické posedávaním mladých ľudí za obrazovkami vlastných MacBookov Air.
Z času na čas použili peniaze, ktoré si priniesli so sebou na kúpu bytu v meste, ktoré malo imidž lacného Londýna. Odtiaľ pochádza nemecké motto: Čo má južný Nemec a Berlínčan nie? Vlastníctvo nehnuteľností v Berlíne.
Ako som povedal, tento typ migrácie sa teraz obracia. V minulom roku sa nemecká populácia mesta znížila o 0,2 percenta, čo bolo ľahko kompenzované 2,7-percentným nárastom prisťahovalectva zo zahraničia.
Celkovo sa populácia od januára do júna 2024 zvýšila o 15 576 duší, čo znamená, že do Berlína sa za šesť mesiacov presťahovalo stredne veľké mestečko. Žiaľ, a o tom bude reč nižšie, noví prišelci z Afganistanu, Sýrie, Iraku a ďalších krajín, ktorí teraz zabezpečujú plnú obsadenosť niektorých hotelov na náklady mesta, si so sebou neprinášajú rodinné bohatstvo, ale skôr nové kultúrne dedičstvo.
V neposlednom rade to už dobre nefunguje ani v berlínskom „náhradnom priemysle“, konkrétne v cestovnom ruchu. Berlínsky senátor pre hospodárstvo hovorí o zvyšujúcich sa číslach, ale nárast sa týka len porovnania s hlbokým prepadom rokov covidu.
V prvej polovici roku 2024 dokonca došlo vďaka majstrovstvám Európy vo futbale k malému a neopakovateľnému špeciálnemu efektu. Rok predtým však boli počty turistov celkovo pod úrovňou spred covidu. Berlín zaznamenal v roku 2023 dva milióny návštevníkov a o štyri milióny prenocovaní menej ako v roku 2019. Aj to má niekoľko dôvodov.
Na jednej strane sa v zahraničí šíria správy o stave berlínskych verejných parkov a miestnych dopravných staníc. A nepríťažlivo pôsobí aj stojedenásť hromadných znásilnení len v roku 2023. Príbeh študenta Lahava Shapiru, ktorého pre jeho židovskú identitu zmlátil spolužiak arabského pôvodu, tiež nepomohol prilákať cestovateľov.
Početné správy o stave mesta si cez internet totiž nájdu cestu k medzinárodnému publiku, ktoré je napokon zdržanlivé.
Rastúce náklady na bývanie pre utečencov
Súvaha na strane príjmov Berlína ukazuje, že v meste, v ktorom hospodárstvo aj tak priamo alebo nepriamo závisí od štátu, neexistuje takmer žiadny hospodársky rast. Odchádzajú ľudia, ktorí by v lepších časoch priniesli do daňovej kasy peniaze, a prichádzajú tí, ktorí z nej veľa vyberajú.
Ubytovanie žiadateľa o azyl alebo vojnového utečenca z Ukrajiny totiž stojí Berlín v priemere okolo 6-tisíc eur mesačne – len pre jednu osobu!
A to aj preto, že mesto nedisponuje takým životným priestorom, aký mali mnohí obyvatelia centrálnych štvrtí ešte pred dvomi či tromi rokmi. Berlínska administratíva preto v poslednom čase ubytováva migrantov v hoteloch, ktoré si na tento účel priamo a dlhodobo prenajíma.
Napríklad Dormero na Kurfürstendamm, najznámejšej nákupnej ulici v Berlíne, je dom, v ktorom izba, keď bola ešte dostupná na trhu, stála okolo 100 eur za noc. Mesto v súčasnosti prerába hotelový komplex v mestskej časti Lichtenberg na ubytovanie pre ďalších 1 200 žiadateľov o azyl, a to za 140 miliónov eur.
V berlínskom parlamente v súčasnosti prebiehajú diskusie o zmene využívania študentských domovov a ich prestavbe na utečenecké ubytovanie. Veľká kontajnerová osada na mieste bývalého berlínskeho letiska Tegel pre viac ako 6-tisíc žiadateľov o azyl a Ukrajincov, ktorá je oveľa horšia ako hotely, stojí 1,17 milióna eur na deň, teda 35 miliónov eur mesačne!
Senátorka pre sociálne veci Cansel Kiziltepeová z SPD preto v auguste vyzvala na vyhlásenie rozpočtového provizória, aby sa prostredníctvom núdzových úverov financovali azylové náklady mesta, ktoré teraz dosahujú viac ako miliardu eur ročne.
Zdôvodnili to tak, že bez týchto dodatočných dlhov, s ktorými sa v rozpočtových pravidlách v skutočnosti nepočítalo, by mestská samospráva, žiaľ, musela znížiť náklady inde, ale v skutočnosti by tieto výdavky nemali vytláčať ostatné. Toto je otázka spravodlivosti. No núdzové pôžičky zatiaľ nevznikli.
Namiesto toho SPD a "zelená" CDU prišli na to, že mestská kasa cíti finančné dôsledky, ak v hoteli na Kurfürstendamme nie sú ubytovaní turisti, ktorí sem-tam prinesú peniaze do ekonomického cyklu, ale skôr mladí Sýrčania a Afganci, a to po celý rok, čo štát plne financuje.
Mesto teda teraz robí škrty, nie však s utečencami, ale všade inde – na dotáciách kultúrnych podujatí či školských výletov. Šetrí sa aj na bezpečnosti berlínskych škôl, kde sú už dlhodobo potrební uniformovaní strážcovia.
Prosím, nešetrite na nás!
Už je vidieť, prečo tak často zaznieva, že sa veci nemajú porovnávať, konfrontovať či vytvárať medzi nimi súvislosti, pretože by to bola voda na mlyn politických oponentov z pravice. Doteraz sa považovalo za samozrejmosť, že ak by skutočne došlo k nedostatku v štátnej pokladnici, peniaze by sa našli niekde inde.
Buď cez špeciálne fondy, cez nové úvery, prípadne nové dane vlastníkov nehnuteľností alebo „vysoko zarábajúcich“, alebo cez úspory niekde inde, no nikdy nie na umeleckej a ľavicovo-zelenej klientele, ktorá na začiatku migračnej krízy v roku 2015 nadšene stála na ulici s transparentmi „Máme miesto“ a „Utečenci vitajte“.
Veľká väčšina kultúrnych pracovníkov, ktorí teraz bojujú o svoje dotačné peniaze, si zrejme stále myslí, že zelená politika je úplne správna. Ich prvý bojový pokrik je tak či tak „Peniaze!“, ale najnovšie aj „Na toto sme nestavili!“. Nie na naše náklady. V Nemecku nie je žiadny iný biotop taký vhodný pre toto schizofrenické myslenie ako Berlín.
Všetci, ktorí boli roky zapojení do operácie No Nations No Borders, nemôžu a nechcú teraz krvácať, keď sa škaredé distribučné bitky preniesli na ich vlastné územie. To, že pred mnohými školami v Berlíne už nie je bezpečne, nebol pre týchto ľudí škandál, pretože nikto z obyvateľov z lepších štvrtí tam svoje deti aj tak neposiela.
Ale len jedna miliarda pre štátny kultúrny sektor namiesto doterajších 1,2 miliardy eur – to už je pre všetkých škandál. V konečnom dôsledku to vidia ako útok na ctený životný štýl, ktorý bol založený na tom, že každý rok aj poslednému nebinárnemu rodovému kolektívu bolo umožnené strčiť si do vrecka peniaze z berlínskej kasy, a to bez otravných otázok.
Takže, pokiaľ ide o spravodlivé rozdelenie bremena, tieto kruhy teraz opakujú legendárnu frázu hollywoodskeho producenta Sama Goldwyna "Include me out". Samozrejme, Goldwyn však ako arcikapitalista a tvorca krásnych aforizmov myslel, hovoril a žil úplne inak, ako oni.
Predpoveď do budúcnosti je pochmúrna
Distribučné boje sa už dávno preniesli do privilégií tých „dobrých“. A mnohí z nich stále reagujú obranou proti realite. Dosah by mohol byť miernejší, ak by tí, ktorých sa to týka, aspoň v poslednej chvíli prerušili kauzálny reťazec medzi migračnou politikou a vyprázdnením pokladníc, ktorý ich momentálne ťahá dole.
Pretože, ako si teraz niektorí potichu uvedomujú, nejde o fiktívnu špekuláciu, ale o skutočné a pevné spojenie. Budúci rok to totiž bude v pokladni vyzerať zrejme oveľa horšie, a to nielen v nemeckej metropole. A výdavková strana sa nafúkne ešte o niečo viac, pokiaľ do Berlína každý rok dorazia davy ľudí z dvoch malých miest.
Potom nevyhnutne nastanú kanibalizujúce vnútorné distribučné boje. Pretože po Goldwynovi ďalší bonmot od kanadskej aktivistky za práva žien Charlotte Whittonovej znie: "Človek nežije len z nekompetentnosti."