Pri pomyslení na Nemecko sa niektorým možno stále vybaví CDU, strana Konrada Adenauera a Helmuta Kohla. A obzvlášť pozorní pozorovatelia nemeckej politiky si pamätajú SPD, napokon, veď v súčasnosti práve sociálni demokrati majú postaviť spolkového kancelára. No a len veľmi málo zahraničných pozorovateľov myslí na slobodných demokratov (FDP).
Táto nevšímavosť voči FDP je však v podstate neopodstatnená, neprimeraná a aj nebezpečná. Ide predsa o vládnu stranu. Mala tiež trvalý vplyv na históriu Nemecka po vojne. Predovšetkým je však v kríze. Najlepší výsledok posledných krajinských volieb dosiahla v Sasku - 1,1 percenta.
V celonemeckých volebných prieskumoch sa pohybuje medzi tromi a štyrmi percentami, čo je alarmujúce, keďže pre podmienku získania 5-percentnej hranice sa už do ďalšieho nemeckého Bundestagu nedostane.
Aby ste pochopili, ako k tomu došlo, musíte sa vrátiť do histórie Západného Nemecka.
Profitujúca z konštelácie troch strán
Obrovský vplyv, ktorý dlhodobo mala FDP na politiku v Spolkovej republike, tkvie v jej kurióznosti v prostredí nemeckých strán. Kým v roku 1949 bolo v prvom západonemeckom parlamente zastúpených jedenásť strán, v roku 1961 už len tri - CDU, SPD a FDP. A presne v tejto konštelácii zotrvali dve desaťročia. Až v roku 1983 sa do nemeckého Bundestagu po prvý raz dostala štvrtá strana - Zelení. Hrozilo, že podkope nudný, ale stabilný systém troch strán.
Profitujúcou z konštelácie troch strán bola práve FDP. Keďže CDU ani SPD sa pravidelne nedarilo dosiahnuť nadpolovičnú väčšinu aspoň vo voľbách do Bundestagu, boli závislé od podpory slobodných demokratov. Každý, kto chcel vládnuť a menovať spolkového kancelára, musel obsahovo vyhovieť FDP, a preto bol otvorený vydieraniu.
Pre FDP sa toto postavenie však javilo ako Danajský dar – inými slovami, obdarovanému skôr prináša problémy než úžitok. Na jednej strane to síce prakticky zaručovalo dlhodobú účasť na moci, no na druhej tým značne utrpel jej imidž.
Čoskoro boli slobodní demokrati vnímaní ako bezzásadoví a posadnutí mocou. Zdalo sa, že FDP je stranou, ktorá je ochotná vytvoriť koalíciu niekedy s ľavicou a niekedy s pravicou, pokiaľ zostane pri moci.
Strana zubárov a majiteľov Porsche
Takáto strana môže byť pre krajinu požehnaním, pretože bráni tomu, aby sa politika príliš kývala doprava alebo doľava. Ale nemusí ju to nevyhnutne urobiť populárnou, pretože vždy pôsobí ako odporca a výtržník. Mnoho voličov v Nemecku považovalo FDP za stranu bez vlastného programu, lipnúcu na moci, ktorá nepredkladá takmer žiadne vlastné návrhy, ale bráni politickým projektom iných. To sa mi nezdá sympatické.
Okrem toho má FDP dodnes auru strany zubárov, golfistov a majiteľov Porsche. V niektorých prípadoch toto obvinenie ani nebolo neopodstatnené, keďže členovia FDP v skutočnosti väčšinou patria k bohatej strednej vrstve. Často ide o vysoko zarábajúcich lekárov, daňových poradcov či právnikov, ale aj podnikateľov.
Takáto strana je, samozrejme, rovnako legitímna ako strany pracujúcich, zamestnancov alebo dôchodcov. Kvôli svojej členskej štruktúre však bola FDP opakovane podozrievaná z presadzovania chladnokrvnej politiky pre bohatých. A proti tomuto imidžu združenia asociálnych zbohatlíkov dodnes neúspešne bojuje.
Tomu zodpovedá malé jadro voličov, teda počet presvedčených podporovateľov, ktorí dávajú svoj hlas strane, nech robí čokoľvek. FDP tradične získava väčšinu svojich hlasov od taktických voličov, čiže tých, ktorí volia liberálov, aby zabránili konkrétnej koalícii alebo umožnili vznik inej.
Napríklad v 70. rokoch 20. storočia veľa ľudí volilo FDP, aby sa Helmut Schmidt udržal vo funkcii kancelára, a zároveň sa zabránilo prílišným excesom sociálnodemokratickej hospodárskej a sociálnej politiky.
V 80. rokoch však FDP dostávala hlasy predovšetkým od tých, ktorí v zásade schvaľovali vládu kancelára CDU Helmuta Kohla, no chceli zabrániť príliš konzervatívnej sociálnej politike.
Úpadok a vzkriesenie
FDP stratila vymoženosť „misiek váh“ po veľkej koalícii s CDU pod vedením Angely Merkelovej z roku 2013 otvorením sa červeno-zeleným pozíciám. Po koalícii v rokoch 2009 až 2013, ktorá sa FDP stala osudnou, sa slobodným demokratom nepodarilo splniť päťpercentnú hranicu platnú v Nemecku a do Bundestagu sa nedostali prvýkrát v histórii.
V rámci strany došlo k zemetraseniu. V dôsledku tohto neúspechu odstúpil na jeseň 2013 výkonný výbor strany. Novým predsedom sa stal vtedy 34-ročný bývalý generálny tajomník strany a súčasný podpredseda Christian Lindner.
Lindner je asertívny a rétoricky brilantný. Už o pár rokov dokázal otlčeným liberálom opäť dodať sebavedomie. Predovšetkým však vyvodil dôsledky z predchádzajúcej dilemy strany a snažil sa jej dať nezávislý profil. Odteraz treba FDP vnímať ako výraznú, silnú a nekompromisnú liberálnu silu, ktorá nehľadí na koalície, ale výlučne na svoj liberálny program.
Prvý test novej FDP pod vedením Lindnera prišiel na jeseň 2017. Strana sa vrátila do Bundestagu s vyše 10 percentami. Začali sa koaličné rokovania medzi CDU, Zelenými a FDP – nazývané „Jamajská koalícia“ podľa farieb zainteresovaných strán.
Po troch týždňoch prieskumných rozhovorov to však Lindner vzdal. „Je lepšie nevládnuť, ako vládnuť zle,“ vysvetlil vtedy svoje veľkolepé rozhodnutie, ktoré nebolo veľmi pozitívne prijaté v popredných nemeckých médiách.
No a keďže „Jamajka“ bola obľúbeným projektom prevažne ľavicovo-liberálnych novinárov, bol Christian Lindner za svoje rozhodnutie adekvátne tomu aj kritizovaný.
V roku 2021 už nebolo možné uniknúť vládnej zodpovednosti. Na zostavenie vlády bola opäť potrebná FDP. Len na koalíciu s CDU to nestačilo. SPD a Zelení tiež nemali dostatok hlasov. Zostávala len jedna možnosť - „koalícia semaforov“ zložená z červenej, zelenej a žltej (farba FDP), pomenovaná podľa farieb semaforov v Nemecku.
Christian Lindner nemohol túto koalíciu ignorovať. Ak by FDP odmietla zostaviť vládu, pôsobila by nezodpovedne a následné nevyhnutné nové voľby by jej určite priniesli straty.
Späť na pozíciu toho, kto zabezpečí väčšinu
Lindner sa teda ocitol v situácii, do ktorej sa FDP už nikdy nechcela dostať - obstarať väčšinu pre ostatných bez toho, aby si mohla veci sama formovať, pretože bola najmenší koaličný partner v konštelácii troch strán.
A tak sa vlastne ocitla v starej úlohe - bez moci realizovať vlastné politické projekty, čo bolo prekážkou pre množstvo zeleno-ľavicových politických projektov. To je síce záslužné, ale kvety či voličské hlasy za takúto nevďačnú úlohu dostanete len zriedka.
V konečnom dôsledku stojí FDP v súčasnosti pred skutočnou dilemou. Nedokázala v roku 2021 presadiť obsah, pre ktorý bola zvolená najmä mladými voličmi – menej názorových obmedzení, menej regulácií, viac slobody – vo vláde s SPD a Zelenými.
Naopak, mnohí priaznivci SPD a Zelených považujú FDP za večnú brzdu, ktorá blokuje sociálnu a ekologickú reštrukturalizáciu Nemecka. Liberáli sú teda vyhladzovaní v čoraz agresívnejšom a polarizovanom prostredí medzi ľavicou a pravicou.
Podceňovaná úloha liberálov
Z tejto ťažkej situácie nie je možné uniknúť. Je to aj preto, že liberalizmus nemá v Nemecku veľkú tradíciu. Revolucionári z roku 1848 sa považovali za liberálov. Ale skutočne veľké liberálne hnutie sa v Nemecku nikdy nepresadilo.
Obyvatelia v Nemecku vždy inklinovali k tým, ktorí boli pri moci a boli lojálni k štátu. V súlade s tým boli ľudia v Impériu prevažne konzervatívni a po kultúrnej revolúcii na konci 60. rokov čoraz viac ľavicoví. Nemecký občan vždy chcel disciplínu, sponzorovať a vychovávať svojich blížnych k lepšiemu. K slobode a sebaurčeniu bol vždy skeptický.
Politicky organizovaný liberalizmus v podobe FDP napriek tomu v Nemecku zohrával dôležitú úlohu už desaťročia, keďže dva hlavné politické tábory – ľavicový a konzervatívny – boli väčšinou závislé od liberálov, ktorí poskytli väčšinu.
Ale ten čas je už preč, aj preto, že CDU už nemá žiadne zábrany spolupracovať so Zelenými či bývalými komunistami. Hrozí, že tento posun doľava sa stane pre FDP existenčnou hrozbou. Jedinou šancou strany by bola radikálna úvaha o liberálnych hodnotách, o rozklade štátu, menších verejných rozpočtoch, podstatne menšom počte regulácií, zmene zákonov a zákazov a obrane slobôd občanov. Zásadnou otázkou bude, či má FDP na to silu.