Myslíme cez ruky

Od 90. rokov minulého storočia sa snažíme čoraz väčšiu časť spoločnosti previesť od manuálnych činností k intelektuálnym. Vzniklo množstvo súkromných škôl s maturitou, nárok na minimálne bakalársky titul sa objavuje v čoraz väčšom počte pracovných miest. V dôsledku toho sa v 90. rokoch 20. storočia a čiastočne aj v nultých rokoch tohto storočia prudko znížil počet mladých ľudí, ktorí sa učia remeslu.

To sa pomaly mení. V posledných rokoch záujem o remeslo rastie, teraz už aj medzi dievčatami, ako povedal pre český týždenník Echo Miloslav Janeček, riaditeľ Strednej odbornej školy Jarov, jednej z najväčších odborných škôl v Českej republike. Škola ponúka desiatky učňovských odborov, od záhradníka cez stolára až po podlahára. Zároveň však upozorňuje, že výpadok z prelomu rokov sa pri súčasnom odchode starších generácií do dôchodku nedá nahradiť. Z tohto dôvodu budeme aj v nasledujúcich rokoch zúfalo hľadať remeselníka, čo bude mať, prirodzene, vplyv aj na ekonomiku.

Tento stav má jednu výhodu: aj tí z nás, ktorí pracujeme so slovom, si budeme musieť uvedomiť, že o remeslách, respektíve o myslení, sme neuvažovali správnym spôsobom, že sme sa nechali uniesť fascináciou svojím odborom. Niežeby znevažovanie fyzickej práce nemalo svoju tradíciu, a to úctyhodnú. Dokonca aj medzi antickými filozofmi sa fyzickej práci darilo horšie ako čisto intelektuálnej práci.

Myslenie je vraj dôstojnejšie ako telesná drina, ktorá vytvára použiteľný predmet. Činnosť, ktorá má ťažisko v sebe, je hodnotnejšia ako činnosť, ktorá je zameraná mimo seba. Hovorí sa, že nemá zmysel pýtať sa: „Prečo myslíš?“. Má však zmysel pýtať sa, aký je cieľ konkrétnej remeselnej činnosti, ktorá môže byť na rozdiel od procesu myslenia napríklad zbytočná.

Ale bez ohľadu na to už aj Aristoteles videl, že ruka je „nástrojom všetkých nástrojov“. Žiadny iný tvor sa nemôže pochváliť takým jemným a presným úchopom. Ruka je svedectvom toho, že myslíme. V mnohých európskych jazykoch je pojem, vyslovene myšlienkový akt, odvodený od uchopenia alebo uchopenia ruky.

Neskôr napríklad Immanuel Kant poznamenáva, že ruke – a tvári – sa priznáva osobitné postavenie. Oboje používame na komunikáciu, ale oboje má aj estetický rozmer.

V prípade ruky je spojenie s intelektom bezprostredné. Už dlho je známe, že manuálna práca rozvíja inteligenciu a že intelekt trpí, keď sa rozmanité činnosti redukujú na stereotypné ťukanie do klávesnice.

Zatiaľ čo pri písaní rukou, keď píšeme každé písmeno inak, bombardujeme mozog podnetmi, keď píšeme na klávesnici, ukolíšeme myseľ. V skutočnosti mnohí ľudia vyjadrujú intuíciu, že sa im lepšie rozmýšľa, keď píšu rukou. Táto intuícia je správna. Naozaj sa im lepšie rozmýšľa.

V tejto súvislosti sa zdá byť čoraz ťažšie popierať alebo relativizovať negatívny vplyv digitálnych médií. Už na základe štúdie z roku 2019 hlavný autor John S. Hutton, popredný odborník na vývoj mozgu, hovorí o tom, že u detí, ktoré používajú digitálne technológie viac ako hodinu denne, možno zistiť menej vyvinutú bielu hmotu mozgu.

To je oblasť kľúčová pre rozvoj jazykových a kognitívnych zručností. Rôzne praktické činnosti rozvíjajú myslenie a najmä v mladom veku sú základom inteligencie. To, čo sa nerozvíja v čase, keď je mozog najplastickejší, sa môže navždy stratiť.

A videli ste niekedy kladivo?

„Niekedy sa stáva, že žiaci držia kladivo v rukách prvýkrát až v našej škole,“ poznamenáva Miloslav Janeček. Niet divu. Remeslo sa vytratilo z rodín a domácností, ale aj zo základných škôl. Pôvodné dielne nahradili počítačové učebne. Najneskôr teraz sa to zdá byť nerozumné: deti majú doma počítače, ale často nemajú prístup k náradiu.

Janeček zároveň potvrdzuje, že mladí ľudia a ich rodičia znovu objavujú remeslá. Hľadať dôvody len vo finančnom ohodnotení je elementárne. Vedieť niečo vyrobiť vlastnými rukami sa v čase, keď všetci hovoria, stáva nielen zdrojom financií, ale, povedané na rovinu - aj zmyslu.

V roku 2013 antropológ David Graeber upozornil, že v spoločnosti rastie podiel ľudí, ktorí svoju prácu vnímajú ako nezmyselnú, ak nie škodlivú. Ide o typy zamestnaní, ktoré dávajú ľuďom prácu bez toho, aby niečo riešili. Graeber sem zaraďuje administrátorov všetkých druhov, ale aj pozície stredného manažmentu. Ľudia považujú svoju prácu za vyslovene škodlivú, ak pracujú napríklad v telemarketingu.

Remeselník je podobných obáv ušetrený. Okrem toho sú remeslá pozoruhodné svojou nedochvíľnosťou. V deväťdesiatych rokoch sme sa ich tak ľahko zbavili aj preto, že sa veľmi spoliehalo na inovácie a kreativitu, ktoré sa mylne spájali výlučne s intelektuálnou činnosťou. Fráza „Think outside the box“ bola heslom dňa najmenej tridsať rokov. Think outside the box. Všetci teda otrocky myslia mimo škatule, ale kto dokáže vytvoriť škatuľu?

Dokonca aj nové technológie nám ukazujú, že zručnosť môže byť podvratnejšia ako inteligencia. Nahradiť inteligenciu strojmi nie je také ťažké ako nahradiť zručnosti. Pozoruhodné sú aj rôzne rytmy remeselnej zručnosti vrátane cností s ňou spojených.

V dobe, v ktorej slovo tradícia znie pre niektorých ako nadávka, remeslo odhaľuje svoju dôstojnosť. V remesle nikto nezačína od nuly, ale nasleduje majstra, od ktorého sa učí starým zručnostiam novým spôsobom, samozrejme, s podporou nových technológií.

Zatiaľ čo v moderných komunikačných technológiách majú navrch mladí ľudia, ktorí učia starších, v remeslách to tak nie je. Nejde však len o nové technológie. Ak sa zameriame len na oblasť myslenia, zistíme, že mnohí filozofi napísali prelomové knihy už v mladosti. Nepotrebovali vedenie, vystačili si s genialitou. Iste, študent, ktorý sa učí za stolára, môže byť mimoriadne zručný, ale akonáhle do výkonu vstúpi telo a práca s materiálmi, skúsenosti získané v priebehu času sa zdajú byť jedným zo stavebných kameňov.

Remeslo tak môže osvetliť podstatný rozmer väčšiny zručností. Či už ide o hudobného skladateľa, tenistu alebo stolára, hovorí sa, že je potrebných desaťtisíc hodín tréningu. Až potom si človek vybuduje základ, na ktorom môže postaviť niečo pozoruhodné. Tých desaťtisíc hodín je prinajmenšom čas na to, aby sa človek vzdal svojej originality a nápadov, podriadil sa disciplíne a bol trpezlivý.

Logika „remeselnej“ pozornosti je tiež iná. Učitelia, dokonca aj na vysokej škole, majú sklon myslieť si, že si musia „získať pozornosť“ študentov a žiakov, čo niekedy vedie k ťažko znesiteľnému kupčeniu. Hovorí sa, že len keď učitelia získajú pozornosť, nasleduje vášeň, odhodlanie a práca.

Americký sociológ Richard Sennett ponúka v knihe Remeselník (2008) iný pohľad. Urobil rozhovory s desiatkami remeselníkov, ktorí sa zhodli na tom, že fyzická práca získava duševnú pozornosť pri výkone opakovaním. Ľudia opakujú jeden pohyb alebo ťah stále dokola a samotná fyzická činnosť ich núti sústrediť sa. Znie to ako čaro – nie je to tak. Nemusí ísť o zatĺkanie klincov, maľovanie alebo háčkovanie. Aj keď človek dlho pláva, s trochou pozornosti ho opakovaný pohyb môže vtiahnuť do zvláštneho stavu koncentrácie.

Remeslo nás vyzýva, aby sme o opakovaní premýšľali nanovo. Či už Adam Smith, alebo Karol Marx, obaja cítili, že opakovaním človek chradne, možno stráca zmysel ľudského bytia.

Remeslo nám umožňuje byť vnímavý voči opakovaniu, ktoré je veľmi podnetné a tvorivé.

Neznevažovať slovo prehliadaním skutočnosti

Dlho sa myslelo, že intelektuálna práca si zaslúži vyššie ohodnotenie, pretože je kvalifikovanejšia. Môžeme sa na vec pozrieť inak: remeselná práca je náročnejšia, pretože človek pracuje telom aj rozumom. Dokazuje to aj súčasný technologický pokrok. Digitálne technológie bez problémov prevzali rutinnú duševnú prácu, ako je vypĺňanie tabuliek alebo generovanie súhrnných článkov.

Ťažšie je nahradiť stolárov, záhradníkov alebo kaderníkov. Tí dokážu kombinovať nespočetné množstvo drobných fyzických, mentálnych a kreatívnych zručností. Na takéto výkony zatiaľ nemajú stroje a predpokladá sa, že ešte dlho mať nebudú.

Samozrejme, tým nechceme povedať, že inteligencia je bezcenná, ale možno si musíme opäť ujasniť pojem inteligencia. Možno zistíme, že súvisí so všestrannosťou viac, ako sme si mysleli.

Navyše, návrat záujmu o remeslo ukazuje, že slovo, ktoré nám západná kultúra posvätila, vystavujeme posmechu, keď ho nedokážeme uzemniť. V situácii, keď sa zakrývajú telá a s nimi aj mozgy a keď nevieme, čo s klincom, sa reči o myslení pre myslenie môžu stať skôr výsmechom než svedectvom ľudskej veľkosti. A takéto zakončenie si toto slovo nezaslúži. Veď bolo na počiatku.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.