Na jednej strane Kamala Harrisová, kandidátka woke krídla demokratov a establishmentu, ktorá symbolizuje kompletné prevzatie Demokratickej strany liberálnym progresivizmom a je prísľubom pokračovania úpadku Ameriky. Na druhej strane Donald Trump, ktorý premenil Republikánsku stranu na národno-konzervatívnu, antiestablishmentovú stranu a jeho víťazstvo môže priniesť natoľko potrebný obrat v mnohých zásadných oblastiach americkej politiky aj potvrdiť novú podobu Republikánskej strany. Jeho víťazstvo je tak zásadné pre Ameriku aj pre západnú národno-konzervatívnu pravicu.
Boj s imigráciou
Je hneď niekoľko oblasti, ktoré treba vyzdvihnúť. Prvá je imigrácia. Trump hovorí o invázii a má de facto pravdu. Počas vlády Bidena sa do Spojených štátov dostal rekordný počet nelegálnych imigrantov. Podľa odhadov až desať miliónov ľudí prišlo do USA bez snahy federálnej vlády zastaviť ich alebo následne deportovať.
Kamala Harrisová sa dnes tvári, že chce nelegálnu imigráciu obmedziť, ale túto úlohu mala zverenú už v súčasnej administratíve a neurobila doslova nič. Naopak, dlhodobo prezentovala extrémne proimigračné postoje ako dekriminalizáciu nelegálnej imigrácie, de facto zrušenie imigračnej polície (ICE), ukončenie detencií zadržaných ilegálnych imigrantov alebo bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre ilegálnych imigrantov vrátane transgender operácií.
Pre Trumpa je boj s imigráciou ústrednou volebnou témou. Chce okamžite po zvolení uzavrieť hranice, dostavať múr [na hraniciach s Mexikom, pozn. red.], sprísniť podmienky pre udeľovanie azylu a predovšetkým začať masové deportácie nelegálnych imigrantov v rozsahu, ktorý sa v Amerike konal naposledy za prezidenta Eisenhowera. Ak by sa také deportácie naozaj uskutočnili, bol by to skutočný prelom v debate o imigrácii a veľká inšpirácia pre Európu, kde stále panuje konsenzus, že rozsiahle deportácie nie sú možné.
Kultúrne vojny
Druhou oblasťou je tvrdý postup v kultúrnych vojnách. Trump ponúka totálnu dewokizáciu – nielen zastavenie, ale odstránenie extrémne progresivistickej agendy, ktorá sa stala ústredným programom demokratov a postupne prerastá Amerikou v štátnej správe, biznise, školách a univerzitách aj v kultúre.
Ide o šírenie kritickej rasovej teórie (CRT), podľa ktorej je Amerika štrukturálne rasistická krajina a biela väčšina dedične rasistická, a agendy DEI (diverzita, rovnosť a inklúzia) a afirmatívnych akcií, ktoré znamenajú preferenčný prístup k vybraným menšinám a obyčajne diskrimináciu bielych, ale v niektorých prípadoch aj Aziatov a Židov. Ide o všetky tie DEI záležitosti, white privilege školenia, diversity statement na pracoviskách, návrhy na reparácie černochov, volanie po defund police, dekolonizáciu osnov a prepisovanie histórie, ktoré do spoločnosti zasievajú rasovú nenávisť a vedú k barbarizácii spoločnosti.
Ďalej ide o presadzovanie rodovej ideológie, ktorá popiera relevanciu biologického pohlavia a spoločnosť sa snaží usporiadať okolo fluidného, voliteľného rodu. Okrem iného vedie k mužom v ženskom športe, šatniach a na záchodoch, ale aj k nevratným transgenderovým operáciám predpubertálnych detí, a to aj bez súhlasu rodičov (tak to presadil demokratický kandidát na viceprezidenta Tim Walz ako guvernér v Minnesote). A, samozrejme, ide o obmedzovanie slobody slova a vládnu cenzúru prostredníctvom sociálnych sietí v mene boja s hate speech a dezinformáciami.
Proti tejto woke agende rastie odpor už teraz: zo strany ľudí (bojkot woke spoločností ako Budweiser či Disney), biznisu (rušenie DEI oddelení), republikánskych guvernérov (antiwoke legislatíva) alebo osobností (Elon Musk). Formálny aj neformálny postup prezidenta proti woke je však stále nevyhnutný pre finálny úspech. Proti woke agende je potrebné nasadiť plnú moc štátu (exekutívnu, legislatívnu aj byrokratickú) – všetky priame opatrenia tam, kde federálna vláda dosiahne, a aspoň tlak tam, kde priamo nedosiahne. A Trump sa na to chystá.
Tieto voľby sú súčasťou širšieho boja o to, či sa Amerika vráti k hodnotám ako objektivita a racionalita, excelencia, meritokracia, sloboda slova, colorblindness a patriotizmus a úcta k tradičným kolektívnym aj individuálnym identitám, alebo bude ďalej prerastať spoločnosťou dôraz na subjektivitu, pocity, posudzovanie. človeka primárne na základe rasy, pohlavia a sexuality, rovnosť výsledkov a obmedzovania slobody slova.
Kultúrne vojny nevyhrávajú voľby, preto sú často zo strany mnohých konzervatívcov zľahčované. Rozhodujú však o charaktere a hodnotovej sústave spoločnosti, preto sú nakoniec najdôležitejšie. Posledným republikánskym prezidentom, ktorý si to uvedomoval a o niečo sa snažil, bol Ronald Reagan. A po tridsiatich rokoch od neho Trump.
Drill, baby, drill
Treťou oblasťou je obrat v energetickej politike a odmietanie hysterickej klimatickej politiky. Trumpovým cieľom je totálna energetická dominancia, Amerika sa má stať energetickou veľmocou. Hlavnou úlohou bude podpora hospodárskeho rastu, nízke ceny energiu pre spotrebiteľov a priemysel a energetická nezávislosť a export, nie uhlíková neutralita a prevencia klimatickej zmeny.
Hodlá preto zastaviť Bidenov program ekologickej transformácie a s tým spojené dotácie, daňové úľavy a programy, zredukovať Bidenom zavedené regulácie, obmedzenia (na ťažbu ropy a plynu) a štandardy energetickej efektivity (emisné normy), odstúpiť od Parížskej klimatickej politiky, zrušiť podporu na elektromobily a obmedziť podporu veternej a solárnej energetike, pretože ju považuje za nespoľahlivú a drahú. Naopak, chce masívne zvýšiť ťažbu ropy a plynu (nové vrty, rozširovanie rafinérií, nové ropovody) a naďalej podporovať rozvoj jadrovej energetiky.
Spomínané opatrenia nemajú pomôcť len spotrebiteľom a priemyslu, energetická dominancia sa má stať aj nástrojom zahraničnej politiky. Katie McFarlandová (zástupkyňa poradcu pre národnú bezpečnosť za Trumpa, ktorá slúžila aj pod Reaganom) pripomína, že Sovietsky zväz skolaboval aj vďaka tomu, že Reagan prinútil Saudov masívne zvýšiť ťažbu ropy, čím „poslal“ ceny dole a zásadne podsekol príjmy Sovietov. Dnes je Amerika teoreticky schopná ceny ropy stlačiť sama a Trump chce túto páku používať nielen na Rusko, ale aj na Irán, ktorý je tiež ťažko závislý od týchto príjmov.
Koniec neoliberalizmu
Štvrtou oblasťou je ekonomika. Trump a jeho ľudia odmietajú neoliberálny ekonomický konsenzus, ktorý so sebou priniesol hyperglobalizáciu, offshoring, dovoz lacnej pracovnej sily, financializáciu ekonomiky preferujúcej špekuláciu nad investíciami do reálnej ekonomiky a free trade dogmatizmus. Najlepšie vystihol neoliberálnu doktrínu poradcu prezidenta Busha staršieho Michael Boskin výrokom Computer chips, potato chips – what's the difference? Alebo, je jedno, kto čo vyrába, hlavne, že to vyrába lacno. Zvlášť v prípade čipov to dnes znie ako absurdný výrok, ale práve toto myslenie dlho predstavovalo nespochybniteľný ekonomický konsenzus naprieč Západom.
Neoliberalizmus s dôrazom na efektivitu ako najvyššie kritérium oslabil priemyselnú moc Ameriky a naopak z Číny vďaka prijatiu do WTO a americkým investíciám v rekordne krátkom čase vyrobil superveľmoc a seriózneho vyzývateľa americkej hegemónie. Ako hovorí JD Vance, Amerika vymenila lacné výrobky z Číny za vlastnú deindustrializáciu, vzostup Číny a rozklad sociálnej stability pracujúcej triedy, na úkor ktorej sa v dôsledku globalizácie a financializácie obohatili americké elity.
Nový konsenzus vychádza z presvedčenia, že Amerika musí vyrábať, musí mať priemyselnú základňu, musí sa reindustrializovať. Nejde len o efektivitu, ale aj o bezpečnosť, nezávislosť a odolnosť. Štruktúra ekonomiky je dôležitá, nejde len o celkový rast HDP, ale aj z čoho sa tento rast skladá a ako je rozložený. Symbolicky ide o „návrat ekonomiky do spoločnosti“ po tom, čo neoliberalizmus podriadil spoločnosť globálnej ekonomike.
V praxi pôjde o neortodoxnú ekonomickú politiku kombinujúcu tradičné pravicové inštinkty (nízke dane, viera v osobnú iniciatívu a biznis, redukcia regulácií a dôraz na efektivitu verejnej správy) so silným štátom, ktorý napĺňa hospodársku politiku chrániacu strategické sektory, smerujúcu k posilňovaniu amerických pracovných miest aj zamestnancov.
Príkladom sú Trumpom navrhované vysoké tarify a znižovanie daní. K tomu treba spomenúť aj posun v sociálnych otázkach, keď Trump opustil dlhoročný republikánsky sen o privatizácii Social Security (medzi voličmi je veľmi nepopulárny), naopak chce podporiť rodiny s novorodencami priamou finančnou asistenciou.
Zahraničná politika
Piatou oblasťou je zahraničná politika, ktorá sa nesie v duchu odmietnutia neokonzervatívneho prístupu, ktorý dlho u republikánov dominoval, ale Amerike ani svetu nič dobré nepriniesol. Trumpova zahraničná politika sa dá zhrnúť do štyroch bodov. Po prvé, je to skepsa k zahraničným intervenciám kombinovaná s veľmi silovým a agresívnym postojom, ak sa už k intervencii odhodlá – „nebúchať často, ale keď už, tak nech je to poriadna rana“.
Po druhé, je to presvedčenie, že v nastupujúcom multipolárnom svete Amerika nemôže byť svetovým žandárom, nemôže riešiť všetko a už vôbec nie za ostatných, Amerika musí prioritizovať. Trump teda nie je izolacionista, je to zástanca reálpolitiky.
Po tretie, hlavnou prioritou je Čína, ktorá predstavuje výrazne najväčšieho vyzývateľa americkej hegemónie. Naopak Rusko pre Ameriku nie je hrozba a musí sa s ním vysporiadať hlavne Európa – Amerika nepovedie vojnu na Ukrajine za Európanov, aby si oni mohli fantazírovať o klimatickej neutralite, namiesto toho, aby dostatočne zbrojili.
A po štvrté, Trumpov prístup k zahraničnej politike je rýdzo transakčný a základná metóda je variácia na Nixonovu madman stratégiu kombinujúcu určitú nepredvídateľnosť a nejednoznačnosť s vôľou a schopnosťou robiť drastické kroky, čo drží spojencov na uzde a odstrašuje nepriateľov.
Tu stojí za zmienku, že Trumpovo prvé prezidentské obdobie bolo obdobím pozoruhodného pokoja a stability vo svete. Rusko na nikoho nezaútočilo. Čína sa nevyhrážala obsadením Taiwanu. Irán sa bál. Blízky východ pod Trumpovým vedením smeroval k historickej dohode medzi Izraelom a Saudskou Arábiou. A to všetko bez toho, aby Trump začal akúkoľvek vojnu.
A čo Európa?
Čo bude Trump znamenať pre Európu? Čo sa týka NATO, Trump Ameriku z NATO nevyvedie, ale bude na Európanov brutálne tlačiť na zvyšovanie výdavkov na obranu, čo je len dobre.
Čo sa týka Ukrajiny, Trump často funguje ako bleskozvod frustrácie pre tých podporovateľov Ukrajiny, ktorí si odmietajú pripustiť, že Západ nemá vôľu Ukrajine pomôcť tak, aby porazila Rusko. To sa preukazuje od prvých dní vojny a Trump s tým nijako nesúvisí. Západ konzistentne postupuje tak, že nenechá Ukrajinu padnúť, ale nenechá ju ani úplne vyhrať.
Je zrejmé, že vojna na Ukrajine smeruje k rokovaniu o mieri alebo aspoň prímerí, či už bude americkým prezidentom ktokoľvek, pretože ani jedna strana nie je schopná dosiahnuť víťazstvo. Rokovanie o mieri však neznamená, že Trump Ukrajinu predhodí Putinovi.
Trumpovi príliš nezáleží na Ukrajine, záleží mu však na postavení Ameriky, a mier, ktorý by bol vo výsledku pre Ameriku ponižujúci a dal by sa interpretovať ako prehra Ameriky, nepodporí. Ak sa Trump vloží do mierových rokovaní, pravdepodobne použije americkú pomoc Ukrajine ako páku na obe strany, aby dosiahol svoje ciele. Možno si tak predstaviť aj situáciu, že Trump bude hroziť vystupňovaním pomoci Ukrajine, pokiaľ sa Rusi budú zdráhať konať.
V každom prípade platí, že Trump nie je proruský, ako sa nám snažia nahovoriť liberálne médiá. Neexistujú pre to žiadne dôkazy. Celá Russiagate údajne dokazujúca Trumpovo napojenie na Rusko bola v podstate hoax zo strany demokratov výdatne živený médiami. Trump inicioval sankcie proti Rusku za Nordstream 2 a stojí za pripomenutie, že Rusko na Ukrajinu nezaútočilo za domnelo proruského Trumpa, ale najprv počas vlády Obamu a potom za Bidena.
Prvoplánovo teda môže Trumpov ekonomický nacionalizmus aj jeho presvedčenie, že Ukrajina je predovšetkým európsky problém, spôsobiť Európe problémy. Ak však Trump donúti Európu opustiť samovražednú klimatickú a energetickú politiku a začať investovať do vlastnej obrany, z dlhodobého hľadiska jej len prospeje. Pokiaľ ju privedie k rozumu, bude to pre ňu nakoniec ten najlepší americký prezident od Reagana. Európa potrebuje liečbu Trumpom.
Pre európskych národných konzervatívcov bude prípadné Trumpovo víťazstvo obrovská vzpruha a inšpirácia. Získajú mocného ideového spojenca, ktorý môže ukázať, že liberálneho molocha možno poraziť, že je možné zvrátiť pochod inštitúciami, že možno vyhrať kultúrne vojny, že možno vykonávať rozsiahle deportácie, že možno mať energetickú politiku, ktorá nelikviduje domáci priemysel.
Nová Republikánska strana
Nakoniec Trumpovo víťazstvo potvrdí prerod Republikánskej strany z neokonzervatívnej, libertariánskej a plutokratickej strany, ktorá obhajuje záujmy elít vyhýbajúcich sa kultúrnym vojnám, zmierených s masovou imigráciou a posadnutých nekonečnými zahraničnými intervenciami, na národno-konzervatívnu, populistickú working class stranu, ktorá sa neštíti kultúrnych vojen, vystupuje tvrdo proti imigrácii, je realistická v zahraničnej politike a celkovo vystupuje proti liberálnemu establishmentu a jeho konsenzu, ktorý je ekonomicky neoliberálny a spoločensky progresivistický.
Trump v roku 2016 odštartoval národno-konzervatívnu revolúciu, ktorá chce zásadne prekopať podobu americkej pravice, Republikánskej strany a neskôr Ameriky ako takej. Z počiatku išlo o skôr inštinktívny útok na skrachované dogmy republikánov a zúfalé tieňovanie demokratov vo väčšine kultúrnych otázok, s ktorým republikáni smerovali k marginalizácii. Trump uskutočnil realignment voličov a priviedol k republikánom nových voličov, nielen zo strany tradičnej belošskej working class, ale aj zo strany menšín, najmä Hispáncov. Z Republikánskej strany urobil alternatívu demokratom, nie ich slabý odvar.
Trump je však len začiatok veľkého intelektuálneho prerodu, ku ktorému dochádza na americkej pravici. Pod jeho krídlami v vyrástla v jeho strane nová národno-konzervatívna elita (Vance, Hawley, Rubio, DeSantis a ďalší), ktorá Trumpovmu inštinktívnemu ťaženiu dodáva intelektuálne a inštitucionálne zázemie a systém.
Ľudia ako Vance presne vedia, čo chcú a čo robia. Konzervatívnej pravici chcú dať nový obsah a vracajú sa pritom pred liberálno-konzervatívnu fúziu. Prinavracajú sa ku koreňom konzervatizmu, pre ktorý býval hlavným súperom liberalizmus. Intelektuálne ich ovplyvnil skôr Patrick Deneen, Rod Dreher a katolícka sociálna náuka, ako Ayn Rand, Milton Friedman a globálny neoliberalizmus, ich politickým vzormi sú skôr Theodore Roosevelt, De Gaulle alebo Eisenhower skôr než, pri všetkej úcte k nim, Reagan alebo Thatcherová.
Pochod inštitúciami
Zostáva teda otázka, či Trump dokáže v prípade svojho víťazstva pretaviť svoj program do reality. Ono totiž dnes nie je na Západe všeobecne až taký problém vyhrať s národno-konzervatívnym programom, ten dopyt je veľký, problém je reálne ho presadiť.
Pretože keď sa národní konzervatívci dostanú do úradu, zistia, že sú opradení ťažko preraziteľnou sieťou inštitúcií (a ľuďoch v nich), ktorú okolo volených úradov upriadli liberáli. Celé toto súkolie potom proti nim začne pracovať, pokiaľ sa pokúsia o niečo zásadné. Preto sa konzervatívci delia na tých, ktorí to odhalili a zariadili sa podľa toho, a na tých, ktorí to nepochopili a nechávajú sa unášať prúdom liberálneho mainstreamu.
Trump je jedným z tých, ktorý na to prišiel. Priznáva, že najväčšou slabinou jeho prvého mandátu boli personálne kapacity. Nemal pripravených ľudí do inštitúcií, ktorí by napĺňali jeho program, a nemal pod kontrolou vlastnú stranu, ktorú stále ovládala stará neokonzervatívna garda, ktorá Trumpa považovala za nepríjemný, ale prechodný jav.
Republikánsku stranu má dnes Trump plne pod kontrolou. Rovnako sa pripravujú personálne kapacity pre Trumpovo prevzatie moci. V rámci Projektu 2025 ide o tisíce ľudí pripravovaných na prevzatie pozície v štátnej správe, ktoré Trump nepochybne využije (od programovej časti Projektu 2025 sa však Trump dištancoval, pretože v niektorých ohľadoch ide proti jeho programu). Nejde o žiadny prevrat, ako strašia Trumpovi kritici. Ide o prirodzenú vec, ak chce presadiť svoj program, musí mať v štátnej správe ľudí, ktorí ho budú realizovať, a nie aktívne mariť.
Trump nie je ohrozenie demokracie, ale liberálneho establishmentu
Trumpa mnohí ľudia stále považujú za anomáliu, klauna, ktorý nevie, čo robí, alebo naopak za nebezpečného autoritára, ohrozenie demokracie. Oboje je úplne mimo. Oba tábory v hodnotení Trumpa robia chybu, ktorú najlepšie vystihol Sohrab Ahmari výrokom, že ľudia Trumpa stále neberú vážne, ale stále ho berú doslova, pritom by to mali robiť presne naopak.
Trump je najväčšia politická osobnosť republikánov od Reagana. Má neuveriteľný politický inštinkt, obrovskú charizmu a nevídanú húževnatosť. Vie, čo robí, aj keď to často vyzerá, že nevie. Svojím uvažovaním v jednoduchých kupeckých počtoch pochopil rad procesov lepšie ako liberálny establishment a jeho experti.
Pochopil, že liberálny konsenzus a neokonzervatívne intervencie fungujú proti záujmom veľkej časti Američanov. Mal pravdu, keď kritizoval Nemecko za jeho závislosť na ruskom plyne. Správne odhadol Čínu, že je najväčším vyzývateľom americkej moci v čase, keď stále prevládali hlasy, že Čína môže byť americký partner.
Ustál enormný tlak proti vymenovaniu konzervatívnych sudcov Najvyššieho súdu, aj keď mu mnoho „konzervatívcov“ radilo, nech zvolí kompromisnejších kandidátov, čím pre inštitucionálnu silu konzervativizmu urobil viac, než ktokoľvek za posledných tridsať rokov.
Rovnako tak Trump nie je žiadnym ohrozením demokracie. Je ohrozením liberálneho establishmentu a jeho dominancie nad americkou demokraciou, je ohrozením jeho politického konsenzu a ich rebríčka hodnôt, ale to je len dobre. Trumpovo víťazstvo je najväčšou nádejou v boji proti liberálnemu progresivizmu, rovnako ako by bolo potvrdenie národno-konzervatívneho smerovania Republikánskej strany. Oboje je nesmierne dôležité.
Trump musí vyhrať.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.