Mýtus mladosti, krása staroby

Kultúra mladosti ruší všetky bariéry, ako sú vzdelanie, odbornosť, rozhľad, mravná disciplína. Je to zdetinštenie spoločnosti, kde je mladosť dominantnou hodnotou životného štýlu naprieč generáciami. Aj keby sme si nechceli až takto čierne názory pripustiť, niečo predsa vidíme a počujeme. Mnoho dospelých ľudí stále viac hovorí, oblieka sa a koná ako prestarnuté deti. Slovník redaktorov a moderátorov sa čoraz viac podobá infantilnému žvatlaniu adolescentov. Stačí počúvať mladé posily v umeleckom rádiu. Kde zmizla kritická spätná väzba? Počúva to okrem nás, úbohých poslucháčov aj pán riaditeľ? Mnohé relácie s veľkorysým vysielacím časom (napr. tvorba v priamom prenose) nedosahujú úroveň vysielania internátneho rozhlasu. Mladosť sa stala nekritizovateľnou výsadou. V literatúre sa ešte zachovala kategória pre deti, ale inde sú hranice nerozlíšiteľné. Dokonca aj vážna hudba, donedávna hradba medzi detstvom a dospelosťou, poškuľuje po všadeprítomných spôsoboch infantilizácie. Hudba je len jedna, znie sladký spev sirén dneška. Na festivaloch vážnej hudby sa vytvárajú z jednoduchej hudby, napr. Beatles, pásma, ktoré sú hrané s doprovodom symfonického orchestra. Pokora pred infantilnosťou sa stupňuje. Názvy galérií to len potvrdzujú, včera ešte slabomyseľné názvy začínajú prevažovať. Inštitúcie so statusom serióznosti preberajú názvoslovie adolescentov: Holé baby, Lovu zdar, Jesť sa musí… Billboard na spropagovanie umeleckých výstav obsahuje ohryzený pagáč s vyznaním: „Milujem vernisáže“ alebo „Padaj do galérie“ – znie prívetivé pozvanie.

Mýtus mladosti a jeho zneužívanie nie je však ničím novým. Zvyčajne to boli totalitné režimy, ktoré ho vystupňovali až k fanatizmu. Stalinskí komsomolci, nemecká Hitlerjugend, zväzáci v komunistickom Československu: „My sme mládež nová, mládež Gottwaldova; Kamarádi, je to mládí, kterému dnes patří svět; Mládež vede Brno“ a tak ďalej. Mladý Axman, budúci socrealista, vypočúva starého profesora, ktorý sa nedávno vrátil z koncentráku: „Soudruhu Fillo, proč má ten šuhaj tak krátkou ruku?“ Ale i neskôr študentská revolta vo Francúzsku zaštiťovaná intelektuálmi mala onú infantilnú príchuť. Čínska „kultúrna revolúcia“ vedená mladými maoistami a teroristická vláda Červených Khmérov v Kambodži už nebrali ohľad na nič. V umení stereotyp mladého génia, ktorý je milovaný bohmi a zomiera mladý, patril medzi obľúbené emblémy romantizmu. Predstava „mladých“, vymetajúcich zo scény starých, zakotvila v dobovej teórii umenia a pevne kotví dodnes. Príbeh božského chlapca z Urbina, Raffaela, bol v dejinách umenia známy oddávna, ale mýtus dvadsaťročných revolucionárov v umení sa naplno ujal až začiatkom 20. storočia. Mladí tvorcovia, nezaťažení „maniermi predchádzajúcich epoch“ (t.j. dlhoročným školením), nesú vpred neskalený ideál umeleckej pravdy. Tak sa to vtedy zdalo.

Tento romantizujúci kult mladých revolucionárov je rýchlo v koncoch, keď si pripomenieme, že mnohokrát revolucionovali umenie umelci v rokoch. Pre nové formy sa odhodlávali vo veku, keď im ich hlbokú vnútornú pravdu nenarušili žiadne vonkajšie ohľady, keď pre nich pôžitky tohto sveta stratili takmer zmysel. Dobrým príkladom je Rembrandt, ktorý bol najskôr módnym portrétistom a až v starobe, keď v sebe prekonal lákadlá, akými sú peniaze, sláva, úspech, vtedy sa odvážil vyjadriť niečo, čo môžeme nazvať vnútorné dianie. Michelangelo dospel k baroku, prekonávajúc renesanciu, až vo svojej starobe. Návrh kupoly Baziliky svätého Petra v Ríme vytvára ako 83-ročný. Napokon Mojžiš sa stretáva s Bohom v osemdesiatke.

Niekedy aj spoločenská odpísanosť v starobe môže mať prekvapujúce následky: koncentráciu na slobodnú prácu, riadenú vlastnou fantáziou a svojimi plánmi (robí si, čo chce). Ako napríklad Cézanne. Keď už väčšina maliarov z impresionistickej skupiny vyhráva, ich obrazy sú kupované a zaraďované do zbierok, jedine Cézanne je považovaný za nulu. Je neznámy, niektorými vyhlasovaný za dávno mŕtveho alebo proste za mýtus. Pritom ešte v roku svojej smrti, ako šesťdesiatsedemročný, dokončuje veľké Kúpajúce sa ženy, obraz s klasicky prísne organizovanou kompozíciou, tak odlišnou od kompozícií súputníkov impresionistov. Naviac, vyúsťujúcou do zvláštneho napätia. Niečo podobné možno vypozorovať u starého majstra El Greca. Osamotený umelec, ktorý sa maľbe venoval s pokojnou tvrdohlavosťou ako reholi, bol pre súčasníkov takmer cudzincom. Jeho vplyv sa však ukázal ako trvalý a rozsiahly. Na Cézanna sa odvolávali fauvisti, rovnako ako kubisti. Väčšinu veľkých umeleckých smerov napokon jeho dielo živilo. Poznamenalo nielen množstvo maliarov, ale z jeho príkladu bolo odvodené i množstvo, často až protichodného, poučenia. Dielo, ktoré vytvoril v mladosti, by to nedokázalo.

Na záver, pre spestrenie, pokúsme sa o malú exkurziu do dejín umenia. Priblížme si v skratke, čo niektorí umelci robili v šesťdesiatke.

Josef Šíma, 60 r., 1951: Po desaťročnej odmlke začína sústavne maľovať a chytá „druhý dych“. Vzdáva sa svojho miesta na československom veľvyslanectve v Paríži, pevne rozhodnutý, že bude zas len maliarom. Po šesťdesiatke vytvorí nové dielo, pripomínajúce krajiny maľované svetlom, bez ktorého si Josefa Šímu nevieme predstaviť.

František Kupka, 60 r., 1931: Naplno rozvinie abstraktnú polohu svojho diela. Obrazy ako: Plány diagonálne, Zakrivené, Kruhovité, Vertikálne, Pohyblivé predstavujú čisté formy a syntézu záveru Kupkovej tvorby.

Henri Rousseau, 60 r., 1904: Práve maľuje jeden zo série veľkých pralesných obrazov: Hliadku napadnutú tigrom. Čaká ho Zaklínačka hadov a Sen (alebo ináč Spiaca Jadviga).

Paul Cézanne, 60 r., 1899: Maľuje veľké Jablká a pomaranče, Dámu v modrom, Muža s fajkou. Čakajú ho vrcholné obrazy s Horou Sainte-Victorie.

William Turner, 60 r., 1835: Je na vrchole tvorby. Maľuje Požiar londýnskeho parlamentu. Čakajú ho Dážď, Para, Rýchlosť a Posledná plavba. Všetko obrazy, na ktorých je predmetná realita rozpustená vo farbe, mimochodom verejnosťou vtedy nepochopené.

Rembrandt, 60 r., 1666: Dokončuje obraz Jakub požehnáva svojich synov a rok po šesťdesiatke maľuje fascinujúce dielo Návrat márnotratného syna.

Arcinboldo, 60 r., 1587: Opúšťa Prahu s honorárom 1 550 guldenov od cisára. Štyri ročné obdobia sú už namaľované, ale majestátny Portrét Rudolfa II. zložený z kvetov a plodov naň čaká.

Tizian, 60 r., 1548: Slávnu Venušu urbinskú už má za sebou. Čakajú ho však obrazy maľované odvážne uvoľneným, moderným rukopisom: Diana a Aktaion, Korunovanie tŕním a Pieta. Paradoxne Giorgio Vasari, praotec všetkého kunsthistorického klišé a stereotypu, hovoril o tomto období veľkého Benátčana s nepochopením a dešpektom: „Bol by urobil dobre, keby si nekazil nie vždy najlepšími prácami povesť, ktorú získal v lepších rokoch.“

Leonardo, 60 r., 1512: Mona Lisa je už na svete, práve dokončuje Svätú Annu samotretiu. Čaká ho Ján Krstiteľ, obraz minimálne rovnako majstrovský ako slávnejšia Mona Lisa.

Mimochodom, notoricky známy príklad Picassa som zámerne nepoužil. Ako šesťdesiatnik dožíval s Dorou Maarovou a všeličo už mal za sebou, vrátane kubizmu. O dva roky zaútočí na mladú Gillotovú, s ktorou splodí ďalšie deti. Možno je menej známy príklad hudobného génia Leoša Janáčka: Diela vyznačujúce sa osobitným komorným štýlom, ako Líška Bystrouška, Vec Makropulos, Z mŕtveho domu, Glagolská mše, Symfonieta vzniknú až po skladateľovej šesťdesiatke. Janáčkov príklad však prekročil vymedzený rámec textu, lebo nájsť mnohé dôkazy o vzniku vrcholných umeleckých diel v starobe by asi nebol veľký problém. Malý problém je v tom, že tento príspevok nepísal rozhorčený mladík, ale senior, ročník 1946, ktorý môže byť obvinený zo stretu záujmov.

Text vychádza v spolupráci s revue Impulz.