Zatiaľ čo Burhán má za sebou štandardnú vojenskú kariéru Bašírovho dôstojníka, Hemedti a jeho jednotky vyrástli z dárfúrskych milícií, ktoré za Bašíra potláčali miestne povstanie. Správali sa tak kruto, že to prezidenta stálo odsúdenie Medzinárodným trestným súdom za zločiny proti ľudskosti. Prvýkrát, keď v Haagu odsúdili úradujúcu hlavu štátu, druhýkrát išlo o prezidenta Putina.

Zatiaľ čo Bašír podporoval islamistické skupiny v zahraničí vrátane Hamasu, obaja generáli urobili obrat o 180 stupňov a nastolili pragmatický kurz dohody s USA a Izraelom. Ich rozpory nemajú ideologický charakter, skôr sa nevedia zhodnúť na rozdelení mocenských pozícií a výnosov z ťažby sudánskych zdrojov, najmä zlata a ropy. Najviac sa bojuje v Dárfúre, ale ťažké boje sa vedú aj v okolí hlavného mesta Chartúm; Burhán radšej úraduje v Port Sudan.

Dôsledky sú katastrofálne, ekonomika sa zrútila a takmer štvrtina obyvateľov stratila domov. No mier však dnes nie je len otázkou dohody medzi dvoma generálmi, nezaobíde sa bez podpory islamistov, vedených bývalým Bašírovým ministrom zahraničných vecí Kártím.   

Kto s kým a proti komu

Každá strana konfliktu má svojich zahraničných sponzorov a podporovateľov. Najsilnejšia koalícia stojí za Burhánom, ktorý je oficiálne uznávaný ako legitímny sudánsky predstaviteľ. Zahŕňa krajiny, ktoré si inak spolu príliš nerozumejú: USA, Irán, Egypt, Turecko a Saudskú Arábiu.

Najvýraznejším podporovateľom Hemedtiho sú práve Spojené arabské emiráty, ale tiež Čad susediaci s Dárfúrom a najsilnejší líbyjský hráč, generál Haftar, ktorý je sám inak podporovaný USA a Tureckom. Okrem dodávok zbraní Emiráty pomáhajú Hemedtimu aj so zahraničnými kontaktmi. Tým si pravdepodobne vyslúžili letecký útok na veľvyslaneckú rezidenciu v Chartúme, z ktorého obvinili sudánsku vládu, tá však svoju účasť popiera.

Pripomeňme, že Saudská Arábia aj Emiráty sú americkými spojencami, Emiráty boli dokonca povýšené na „hlavného obranného partnera“ USA po tohtoročnej návšteve prezidenta Muhammada ibn Zajda v Bielom dome. Dodajme ešte, že americkým spojencom je aj Katar, kde v exile sídli spolu s islamistickými radikálmi z celého sveta aj vodca sudánskych islamistov Kártí.

Zahraniční hráči tiež často hrajú na obe strany. Rusko spočiatku podporovalo Hemedtího kvôli exportu zlata a možnosti zriadiť námornú základňu v Port Sudan; Ukrajinci zasa dodávali drony Burhánovi.

Po tom, čo túto oblasť prevzal Burhán a potvrdil, že chce základňu, ruská vláda sa postavila zaňho, no wagnerovci vraj naďalej podporujú Hemedtiho. Izraelské ministerstvo zahraničných vecí podporuje oficiálnu vládu, ale Mosad pomáha opozícii. A napokon, hlavná banka Burhánovej vlády je zase v Emirátoch.

Emiráty v somálskom ohnisku napätia

Emiráty vstupujú aj do somálskeho ohniska napätia. Somálsko síce formálne existuje ako jednotný štát, ale v skutočnosti ide o tri politické celky: vlastné Somálsko s hlavným mestom Mogadišo a potom úplne samostatné, ale medzinárodne neuznané regióny Somaliland a Puntland.

V tomto roku vypukla kríza medzi Somálskom a Etiópiou, keď sa vnútrozemská Etiópia v snahe poistiť si prístup k moru dohodla so Somalilandom a sľúbila mu medzinárodné uznanie. Somálsko zareagovalo diplomaticky prerušením vzťahov a hrozbou zrušenia leteckého spojenia.

Zároveň získalo priazeň Egypta, ktorý má s Etiópiou dlhodobý spor o Níl; Káhire vadí etiópska priehrada na Níle. Egypt posiela Somálsku po štyridsiatich rokoch vojenskú pomoc a dáva podnet na trojstranný samit so Somálskom a Eritreou v eritrejskej Asmare na zbrzdenie etiópskych ambícií.

Obe nílske mocnosti sú pritom novými krajinami BRICS, rovnako ako Emiráty, ktoré sa v tomto spore stavajú na stranu Etiópie. K nevôli Mogadiša aj v Abú Zabí rokujú so Somalilandom o využití prístavu Berbera, ktorý si Emiráty vybrali ako oporný bod svojho vplyvu v oblasti Afrického rohu.

Zahraničnopolitické motivácie Emirátov

Emiráty v ich zahraničnej angažovanosti motivujú dva faktory: geopolitika a potláčanie islamizmu. Z geopolitického hľadiska majú záujem o kontrolu nad oblasťou Červeného mora, kadiaľ prechádza väčšia časť ich tovaru. Nachádza sa tu šesť z ich ôsmich základní. V Jemene, Egypte, Eritrei, Somálsku, Somalilande a Puntlande.

Ďalšie dve nájdeme v Líbyi a Čade, kde pomáha silám bojujúcim proti islamským radikálom. Šejk Muhammad ibn Zajd je priaznivcom sekulárnej monarchie a za hlavnú hrozbu považuje radikálnych islamistov, najmä Moslimských bratov. To mu otvára dvere do USA a stavia do konfliktu s Iránom, Tureckom a Katarom.

So Saudskou Arábiou si väčšinou rozumejú, spoločne pred rokmi sprostredkovali mier medzi Etiópiou a Eritreou, ale nie vždy je to tak. V boji proti húsíom v Jemene podporujú odlišné skupiny a inak vyhodnocujú aj situáciu v Sudáne.

Zjavne nejde o fatálne rozpory, podobne ako nezhody okolo Somálska pravdepodobne nenarušia spoluprácu s Egyptom; tento rok posilnenú 35-miliardovou dolárovou investíciou šejkov v krajine faraónov.

Odsek Kazaňskej deklarácie odsudzujúci útok na záujmy Emirátov v Sudáne podporili nielen Saudi a Egypťania, ale aj Irán a Rusko, akokoľvek v tomto konflikte stoja všetci na opačnej strane než Emiráty.