Odpojenie Ruska od platobného systému SWIFT by znamenalo ohromné škody nielen pre jeho ekonomiku, ale aj pre americké a európske hospodárstvo a obchod. Radikálne riešenie je preto pomerne málo pravdepodobné, napriek tomu sa naň Moskva aktívne pripravuje.
Koncom apríla prijal Európsky parlament uznesenie, že v prípade ruského útoku na Ukrajinu by mal Brusel vylúčiť Moskvu z platobného systému SWIFT. Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov túto možnosť označil za reálnu hrozbu, ktorá nemožno vylúčiť.
SWIFT je skratka pre Spoločnosť pre celosvetovú medzibankovú finančnú telekomunikáciu, táto inštitúcia prevádzkuje celosvetovú sieť pre elektronickú výmenu správ o finančných transakciách medzi bankami a ďalšími finančnými inštitúciami. Spoločnosť založili v roku 1973 banky z pätnástich štátov v Bruseli. Vytvorili jednotný rámec pre finančné transakcie a systémy spracúvajúce zdieľané finančné údaje. Jeho základy boli položené v roku 1975, pričom prvá správa bola odoslaná v roku 1977.
Stará, no stále dvojsečná zbraň
Ako pre moskovské centrum Carnegie upozornila Maria Šaginová, hlasy volajúce po odpojení Ruska od SWIFT nie sú nové. Po prvý raz k zváženiu takéhoto kroku vyzvalo Spojené kráľovstvo v roku 2014 v súvislosti s konfliktom na Ukrajine. Únia vtedy návrh zamietla, keďže sa obávala, že by priniesol zásadnú eskaláciu. Slovami vtedajšieho ruského premiéra Dmitrija Medvedeva – bol by to „ekvivalent vyhlásenia vojny“. Druhým faktorom je pretrvávajúca vysoká miera previazanosti so Západom. Takýto krok by silno zasiahol aj Spojené štáty a Nemecko, dva štáty, ktorých banky využívajú SWIFT pre komunikáciu s ruskými náprotivkami najviac.
Bývalý ruský minister financií Alexej Kudrin v roku 2014 odhadoval, že takýto krok by okamžite spôsobil prepad ruského HDP o päť percent. Mementom pre Moskvu je v tomto smere Irán. Keď boli iránske banky odpojené od SWIFT, prišiel Teherán o takmer polovicu príjmov z ropy a 30 percent objemu medzinárodného obchodu.
Dosah na ruskú ekonomiku, ktorá je závislá od exportu nerastných surovín, by bol minimálne v krátkodobom horizonte rovnako ničivý. Odpojenie od SWIFT by prerušilo všetky medzinárodné transakcie, destabilizovalo by rubeľ a vyvolalo by ohromný odliv kapitálu.
Ruské protiopatrenia
Už v roku 2014 dali Spojené štáty na čierny zoznam niekoľko ruských bánk, ktorým následne odopreli svoje služby spoločnosti Visa aj MasterCard. O mesiac neskôr schválil ruský parlament zákon o národnom systéme platobných kariet (MIR). Daný systém platobných kariet je plne vo vlastníctve ruskej centrálnej banky a funguje ako klíringové centrum pre spracovávanie kartových transakcií v Rusku.
Od roku 2014 stúpol podiel MIR-u na domácich kartových transakciách na 24 percent, využíva ho 73 miliónov platobných kariet. Vo veľkej miere za to môžu ruskí zamestnávatelia, vydávajúci karty. MIR sa stal štandardnou platobnou kartou štátnych zamestnancov a dôchodcov. Hoci na domácom trhu sa MIR osvedčil, platby v zahraničí sú stále problémom. Plne funguje len v Arménsku a gruzínskych separatistických regiónoch Abcházsko a Južné Osetsko. V obmedzenej miere fungujú karty MIR ešte v Kazachstane, Uzbekistane, Kirgizsku a Turecku. Aj napriek ich pomenovaniu [mir znamená po rusky svet, pozn. red.] sa tak nejedná o celosvetové karty.
Čo sa týka služby SWIFT, Moskva by ju mohla v strednodobom horizonte nahradiť ruským ekvivalentom takzvaným Systémom pre posielanie finančných správ (SPFS). Vytvorila ho ruská centrálna banka, rovnako v roku 2014, s cieľom replikovať funkcie medzibankového prevodu od spoločnosti SWIFT.
Hoci sa v roku 2020 prevádzka SPFS zdvojnásobila na takmer 13 miliónov správ, v porovnaní so SWIFT je to zanedbateľné množstvo. K ruskej alternatíve sa nateraz pripojilo viac než 400 finančných inštitúcií, prevažne ruských bánk. Netýka sa to však pobočiek veľkých zahraničných bánk, ako sú UniCredit, Deutsche Bank a Raiffeisen Bank, alebo veľkých domácich bánk Tinkoff a Vostočnoj.
Nových členov sa ruská centrálna banka snaží podľa Šaginovej nalákať metódou cukru a biča. Na jednej strane znížila tarify SPFS na polovicu tarifov SWIFT a na strane druhej sa objavujú návrhy, aby bola spolupráca s ruskou alternatívou na území štátu povinná. Nateraz je v Rusku cez SPFS uskutočňovaných približne 20 percent prevodov, pričom cieľom Kremľa je zvýšiť tento podiel na 30 percent do roku 2023.
Na to, aby sa služba stala skutočne atraktívnou alternatívou, však bude musieť vyriešiť viaceré technické problémy. Na rozdiel od SWIFT napríklad funguje len cez týždeň počas pracovných hodín. Okrem toho ruský systém limituje veľkosť jednej správy na 20 kilobajtov. Súperiť na medzinárodnej aréne so spoločnosťou SWIFT, ktorá má dlhoročné renomé a viac než 11-tisíc členov, sa aj preto ruskému systému zatiaľ nedarí.
Dodatočnú alternatívu, ako vzdorovať prípadným ďalším západným sankciám, navrhol ruský oligarcha Oleg Deripaska, ktorý sa v minulosti sám stal terčom amerických sankcií. Ruskú vládu vyzval, aby urýchlila zavádzanie digitálneho rubľa. Ten ruská centrálna banka schválila ešte v októbri 2020. Prvý prototyp digitálneho rubľa by mal byť spustený na konci tohto roku na Ruskom anektovanom polostrove Krym. Hoci majú o vytvorenie vlastnej digitálnej meny záujem viaceré centrálne banky, Rusko dodatočne motivuje aj snaha o zníženie závislosti od amerického doláru a posilnenie globálneho postavenia rubľa.
Je však otázne, do akej miery môžu digitálne meny kontrolované centrálnou bankou pomôcť znížiť hegemóniu dolára a zmierniť riziko sankcií. Digitálny rubeľ bude v prípade sankcií rovnako toxický ako jeho analógová verzia a mimo krajiny ho nebude možné ľahko prijať ako platobný prostriedok. Digitálne platby medzi konkurentami a protivníkmi Spojených štátov, ako sú Rusko, Irán a Turecko budú možné, no zostanú v regionálnom meradle.