Ako som sa vraj zmenil. O ľudskej pamäti

Budem hovoriť o veciach, ktoré sa týkajú mňa osobne, avšak súvisí to so vzťahmi medzi voličskými skupinami.

Politik potrebuje, aby voliči poznali jeho postoje

Politik robí politické rozhodnutia, vyhlásenia, hovorí o nich, médiá to tlmočia voličom. A politik je spokojný, že voliči vedia o jeho postojoch. A dúfa, že si ich vari aj pamätajú.

Niekedy však politik prekvapene zistí, že si nepamätajú. Alebo že si v mysli vyformovali inú minulosť. Občas to vídam v diskusiách pod mojimi mediálnymi výstupmi. Na Štandarde ani tak nie, tu si čitatelia moju politickú minulosť pamätajú viac, ale v iných médiách áno.

Vraj, ak by som bol ministrom, hovoril by som inak

Posledné dva-tri roky sa všade diskutuje najviac o vojne na Ukrajine. Opakovane sa mi stáva, že občan napíše, že OK, Palko dobre povedal, ale ak by bol teraz ministrom, tak by tak nehovoril.

Alebo: no dobre hovorí, ale čím to je, že niektorí politici zmúdrejú, až keď z politiky odídu. A tak podobne.

Niektorí to hovoria s určitou neľúbosťou, iní mi to zase povedia bez akejkoľvek výčitky, len konštatujú zmenu mojich názorov ako fakt, bez toho, že by mi niečo vyčítali.

Asi pred rokom som bol na prechádzke, idú oproti mne dve ženy, jedna z nich druhej prehodila, nevediac, že mám dobrý sluch, aha, to je Palko, ten úplne otočil.

Pred pár týždňami po zhromaždení pri Hlinkovom pamätníku príde za mnou mladý muž a hovorí, že mám dobré názory, že je to také prekvapujúce oproti minulosti. A hovoril to úplne priateľsky.

Povedal som si, že už musím o tomto fenoméne napísať.

Lebo veď som vôbec neotočil.

Ja že som sa zmenil?

Ja že som zmenil názor? Ak moji kritici majú na mysli napríklad to, že ako minister by som podporoval všetky návrhy Washingtonu, tak im musím pripomenúť, že ministrom som predsa v rokoch 2002-2006 bol, ale názory Washingtonu som vo vážnych veciach vojny a mieru nepodporoval.

Veď vtedy, v roku 2003, sa konala americká invázia do Iraku a Amerika stála o to, aby tam s ňou išlo čo najviac krajín.

Ešte koncom roka 2002 som publikoval článok o tom, že invázia do Iraku nie je dobrý nápad. Veď to teraz bude už 22 rokov. A ako minister som hlasoval vo vláde proti účasti slovenskej jednotky na invázii. A o mojom nesúhlase som predsa verejne hovoril v médiách. A môj názor nebol nevýznamný pri presviedčaní poslancov KDH, aby tiež inváziu nepodporili.

Paradox ešte väčší

Ono je to vlastne ešte absurdnejšie. Pre chýbajúce hlasy KDH vtedy Dzurindova vládna koalícia nemala dosť hlasov na schválenie vyslania slovenskej jednotky do Iraku. Za vyslanie však zahlasovalo vtedy opozičné Mečiarovo HZDS.

Istotne niektorí moji kritici, čo veria, že som otočil, zvykli v minulosti voliť HZDS, a nevedia, že ja som neotočil, ale že otočila strana, ktorú volili.

Myslím si, že keby sa dnes urobil prieskum s otázkou, kto podporil v roku 2003 vyslanie jednotky do Iraku, či HZDS alebo KDH, tak asi väčšina by povedala, že KDH, nie HZDS.

Ale bolo to naopak.

Podobne je to s EÚ

Podobne som sa stretol s názorom, že som zmenil aj svoj postoj k EÚ. To je už úplne popletené.

V roku 2000 som na sneme KDH navrhol, aby KDH v parlamente presadzovalo deklaráciu o tom, že členské krajiny v EÚ by mali byť zvrchované v kultúrno-etických otázkach ako ochrana života a inštitúcie manželstva a podobne. V roku 2001 som ju napísal a v roku 2002 bola v NR SR schválená.

Po objavení sa návrhu Ústavnej zmluvy EÚ, predchodkyni Lisabonskej zmluvy, som zohral určitú úlohu v tom, že KDH sa postavilo proti týmto zmluvám, pretože boli významným krokom na zmene EÚ zo spoločenstva suverénnych štátov na superštát, ktorý sa v prípade potreby začína obracať proti niektorým členským štátom.

A v roku 2008 som bol jedným z piatich poslancov NRSR, ktorí hlasovali proti Lisabonskej zmluve, z toho štyria sme boli bývalými členmi KDH.

Čarnogurského odkaz

Formovaním týchto politík smerom k americkej globálnej politike a smerom k EÚ som nadväzoval na Jána Čarnogurského, ktorý mnohé problémy predvídal jasnozrivo ešte v polovici 90. rokov.

Po odchode nás štyroch (Palko, Mikloško, Bauer, Minárik) z KDH, sa v KDH táto línia politiky začala vytrácať.

Prečo sa niektorým zdá o akejsi mojej „zmene“?

Keď som teda v zahranično-politických otázkach bol konzistentný takmer štvrťstoročie, prečo sa stretávam s názorom, že som sa „zmenil“?

Mimochodom, to isté niekedy v internetových diskusiách čítam aj o Jánovi Čarnogurskom, čo je už úplne absurdné. Ján Čarnogurský je praotcom suverenistických zahranično-politických princípov v slovenskej politike. 

Príčin tohto javu môže byť viacero.

Možno slabšia pamäť

Prvou môže byť jednoducho slabá pamäť. Niektorí si ma pamätajú z vlády Mikuláša Dzurindu, ktorý úporne podporoval americkú politiku, vrátane jej omylov, a nenapadne ich, že som v niektorých zahranično-politických otázkach zastával úplne iné názory ako premiér.

Možno sme proste predbehli dobu

Druhou príčinou môže byť to, že sme pred dvadsiatimi rokmi jednoducho predbehli dobu. Spomínam si, ako som bol udivený mizivou pozornosťou, akú médiá venovali niektorým problematickým aspektom integrácie, tej európskej i tej transatlantickej. A preto bola znížená i pozornosť verejnosti.

Dnes už je to inak.

Čo sa babe chcelo, to sa jej snívalo

Treťou príčinou môže byť princíp „Čo sa babe chcelo, to sa jej snívalo“.

Dnes je to Ficov Smer, ktorý prebral témy, pôvodne rozvíjané v niekdajšom KDH. Fico hovorí o tom, že právo veta má byť zachované a ohľadne vojny na Ukrajine pevne uchopil protivojnovú agendu.

Viem si predstaviť i to, že niektorí niekdajší voliči HZDS, ktorí sa neskôr priklonili k Smeru, pamätliví napätého vzťahu ku KDH, by mňa alebo Čarnogurského radi videli v horšom svetle a moje postoje z minulosti si proste pamätať nechcú. Čo sa babe chcelo, to sa jej snívalo.

To by sa dalo nazvať samo-indukovaným pokrivením vnímania minulosti.

Zlom v KDH

Štvrtou príčinou môže byť zlom v KDH, ktorý nastal po našom odchode. KDH sa síce formálne nedištancovalo od pôvodnej zahraničnej politiky, ale ona jednoducho postupne odumrela. Vyjadrením toho odumretia bol Ivan Štefanec ako líder KDH vo voľbách do Európskeho parlamentu a podpora členstva Ukrajiny v NATO.

Niekto si dnes môže pomyslieť, že KDH také bolo vždy. A že i ja som bol kedysi taký, ako je KDH dnes. Nuž, nebolo to tak.

Pri tomto jave sa treba pristaviť.

Vyprázdnený priestor pre Smer

Spôsob, ako sa KDH vzdalo suverenistickej politiky, je nebývalý. Tým totiž KDH vyprázdnilo určitý politický priestor, ktorý zostal dlho neobsadený. SNS alebo Kotlebovci nemali na to, aby ten priestor vyplnili.

A napokon ho začal obsadzovať Ficov Smer.

A to teda bol riadny kotrmelec. Bol to Robert Fico (spolu s SNS a HZDS), ktorý až nabubrelo presadzoval v roku 2008 Lisabonskú zmluvu. Tá nás pripravila o právo veta v desiatkach oblastí politík.

Keď budeme v budúcnosti platiť poplatok za každého migranta, ktorého nebudeme chcieť prijať, bude to z dôvodu schválenia Lisabonskej zmluvy, ktorou sme prišli o právo veta v oblasti azylu a migrácie.

Fico ešte v roku 2017 v krátkej európskej diskusii o budúcnosti EÚ, v ktorej sa objavil variant viac integrovaného jadra EÚ a akéhosi menej integrovaného zvyšku krajín EÚ, tvrdil, že v takom prípade musí byť Slovensko v jadre. Na Martina Šimečku, otca terajšieho lídra PS, to urobilo taký dojem, že prehlásil Fica za prijateľnejšieho politika, ako je Richard Sulík.

Teraz ten istý Fico začína otvárať tému zachovania práva veta v poslednej oblasti, kde ho ešte máme. Je ňou Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika.  

Samozrejme, tento posun Fica k suverenistickej politike vítam. Len či si niektorí moji kritici všimli, že zmenil sa on, nie ja. 

Tento obrat by Fico nemohol len tak ľahko urobiť, ak by mu KDH takú príležitosť nepripravilo.

Toto prebratie agendy Ficom, ktorá bola pôvodne agendou KDH, je pozoruhodným javom.

Tak toto bolo krátke zamyslenie nad tým, čo prekvapujúce sa politik dozvie od voličov o sebe samom.