Poľsku dochádza trpezlivosť s Ukrajinou. A tá sa môže prikloniť k Rusku

Napriek oficiálnej rétorike je v posledných mesiacoch z Varšavy aj od ukrajinských spojencov cítiť únavu z vojny. Nasvedčujú tomu ako prieskumy verejnej mienky, tak aj kroky ministra zahraničných vecí Sikorského, ktorého legendárne rusobijectvo sa dopĺňa so silným zmyslom pre politickú realitu a ktorého podpora Ukrajiny sa začína krížiť s vlastnými ambíciami.

Aj Kyjev dáva najavo únavu z Poľska. Môžeme to chápať ako predzvesť hlbších posunov, ktoré Ukrajinu čakajú vo svetle nevyhnutnej porážky a nutného sklamania zo Západu.

Poľské záujmy pri podpore Ukrajiny

Medzi podporovateľov ukrajinskej vojny patrí Poľsko od samého začiatku k tým najvehementnejším, či už za vlády proúnijného Tuska, alebo euroskeptického Kaczynského. Vzhľadom na pragmatizmus, ktorý Poľsko obvykle prejavuje v zahraničnopolitických otázkach, je zrejmé, že tento postoj nevychádza z nejakých proukrajinských sympatií. Vzťahy s Ukrajinou sú historicky rovnako zaťažené ako tie s Ruskom či s Nemeckom; aj keď s každým trochu inak.

Spolupráci tiež nesvedčalo, že Ukrajinci nedokázali po roku 1990 vybudovať akcieschopný štát. V deväťdesiatych rokoch preto Varšava rada spolupracovala s Ruskom na Jamalskom plynovode, ktorý Ukrajinu obchádzal cez Bielorusko; poľský odpor voči Nordstreamu bol daný tým, že vznikol na úkor pôvodne plánovaného rozšírenia Jamalského plynovodu a obchádzal Poľsko.

Únik plynu na mori z plynovodu Nord Stream. Foto: Twitter

Vojna na Ukrajine však Poľsku dovolila uskutočniť niekoľko geopolitických priorít. Predovšetkým narušila partnerstvo medzi Nemeckom a Ruskom, dvoma historickými nepriateľmi Poľska. V tejto priorite sa stretáva racionálny geopolitický kalkul s autenticky poľskou rusofóbiou a germanofóbiou.

Očakávané oslabenie Ruska z vyčerpávajúcej vojny tiež prichádzalo vhod.

Vojna takisto posilnila poľské vzťahy s USA a umožnila poľskej vláde, aby verejnosti vnútila ambiciózny program zbrojenia, ktorý má z Poľska urobiť jednu z hlavných vojenských mocností kontinentálnej Európy. Romantické predstavy o návrate západnej Ukrajiny Poľsku zostávali skôr na okraji, bolo ich počuť častejšie z Moskvy ako z Varšavy.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. Foto: TASR/AP

No nádej, že by sa Ukrajina stala juniorným partnerom silného Poľska, iste hrala svoju rolu. Kyjevský Churchill potreboval varšavského Roosevelta. Poliaci do tejto nádeje investovali. Prezident Duda hovorí o celkovej pomoci vo výške 3,3 percenta poľského HDP, minister obrany Kosiniak-Kamysz vyčísľuje len vojenskú pomoc na 15 miliárd zlotých, počty poľských „dobrovoľníkov“ a tajne nasadených vojakov sa odhadujú na tisíce.

Varšava stráca trpezlivosť s Kyjevom

Dnes, keď sa legenda o kyjevskom Churchillovi rúca spolu s ukrajinskou obranou a Rusko nevykazuje známky väčšieho vyčerpania, začínajú vo Varšave strácať trpezlivosť.

Poľská verejná mienka je v otázke ďalšieho pokračovania vojny rozdelená. Menej ako polovica (46 percent) si myslí, že Ukrajinci by mali ďalej bojovať. Že by sa Ukrajina mala vzdať územia za mier je presvedčených 39 percent a 44 percent sa domnieva, že to tak aj dopadne. Dve tretiny by najradšej poslali utečencov v brannom veku späť na Ukrajinu. Podľa ministra obrany vadí daňovým poplatníkom, keď vidia ako ukrajinská zlatá mládež preháňa drahé autá a okupuje luxusné hotely.

Na snímke utečenci z Ukrajiny. Foto: Jakub Kotian/TASR

Silnejú hlasy, ktoré vyčítajú nevďak ako ukrajinským utečencom, tak aj kyjevskej vláde. K najvýraznejším patrí minister zahraničných vecí Radek Sikorski. Tento protiruský jastrab sa v lete pohádal v Kyjeve kvôli ukrajinskej neochote dôstojne pochovať stotisíc poľských obetí banderovských masakrov na Volyni počas druhej svetovej vojny.

Aktuálne Ukrajine vysvetlil, že ak budú chcieť od Poľska vojenské vybavenie, dnes konkrétne stíhačky Mig, musia zaplatiť a navyše nemôžu čakať, že im Poliaci dajú niečo, čo sami potrebujú. Kyjevu tiež odkázal, že Poľsko je pripravené zostreľovať ruské rakety útočiace na Ukrajinu, ale to by museli istiť Američania, čo sa nestane. Z Varšavy doteraz zaznievali skôr ubezpečenia o neobmedzenej a ničím nepodmienenej pomoci.

Sikorského verejný obrat k zdravému rozumu možno vysvetliť dvoma súvislosťami: realistickým pohľadom na svet, ktorý občas prebleskne z rôznych mediálnych únikov (pozri môj článok o Sikorskom), a snahou osloviť voličov, keďže by rád čoskoro vystriedal Dudu v prezidentskom úrade.

Kyjev stráca trpezlivosť s Varšavou

Trpezlivosť dochádza aj Ukrajine. Poľské požiadavky na dôstojné uctenie si banderovských obetí považuje za vydieranie a svojho západného suseda obviňuje zo zadržiavania vojenskej pomoci.

Svoju nevraživosť voči Poľsku dala najavo aj spôsobom, akým v októbri oboznamovala spojencov so Zelenského „víťazným plánom“. O jeho utajených dodatkoch sa Ukrajinci zhovárali len s hŕstkou najbližších, do ktorej zahrnuli USA, Veľkú Britániu, Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Poľsko vynechali.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj a americký prezident Joe Biden počas stretnutia v Oválnej pracovni Bieleho domu. Foto: TASR/AP

Nejde o to, že by sa Poliaci ich obsah nedozvedeli a nechajme bokom, že celý plán je jeden veľký nezmysel postavený na blúznení o víťazstve nad Ruskom. Kyjev však Poľsko verejne ponížil, keď dal najavo, že skôr ako s Poliakmi sa o budúcnosti bude zhovárať trebárs aj s Talianmi, ktorí pritom k žiadnym pilierom podpory Ukrajiny nikdy nepatrili. 

Keď sa Ukrajinci budú cítiť zradení Západom

Je však len otázkou času, kedy sa ukrajinská nevraživosť rozšíri aj na ďalších predstaviteľov politického Západu. Precitnutie príde, keď si kritická časť kyjevských elít a vojakov uvedomí, že vojna, do ktorej ich Západ nabádal, je prehratá a že to, čo Západ sľuboval, nebude.

Ukrajinský vojak kráča v meste Bachmut v Doneckej oblasti na východe Ukrajiny v stredu 15. marca 2023. Foto: TASR/AP

Ukrajinci nielenže skončia bez Krymu, Donbasu a možno ešte ďalších území, ale tiež bez členstva v NATO, ktoré si vložili do ústavy, pretože Západ nechce priamu vojnu s Ruskom, bez členstva v EÚ, ktoré im sľubujú v Bruseli, pretože na to v EÚ nebudú mať ani vôľu, ani peniaze, za to však so zničenou ekonomikou a infraštruktúrou, brutálnym úbytkom obyvateľov, kopcom dlhov a so státisícmi demobilizovaných nespokojencov.

Budú môcť označiť konanie Západu inak ako zradu?

V takýchto pomeroch sa ťažko bude rodiť demokracia, pre ktorú Ukrajina nemá historické základy, a ešte ťažšie demokracia, ktorá by sa orientovala na zradný a slabnúci Západ, ktorého progresivistická ideológia väčšinu Ukrajincov aj tak odpudzuje.

Ukrajina sa môže prikloniť k Rusku

Aj keď sa dnes nezdá, že by sa nová Ukrajina mohla prikláňať k Rusku, z dlhodobého hľadiska je to skôr ten pravdepodobnejší variant. Z histórie vieme, že vzájomná vojna nebýva prekážkou budúcej spolupráce. Dobrým príkladom je fínsko-sovietsky vzťah počas studenej vojny, ktorému predchádzala sovietska agresia a zábor Karélie, alebo americké vzťahy s obeťami ich minulých agresií.

Ruský prezident Vladimir Putin a generálny tajomník OSN António Guterres pred summitom skupiny BRICS v ruskej Kazani 24. októbra 2024. Foto: TASR/AP

V prípade Ukrajiny môže byť tento príklon navyše moderovaný širším geopolitickým rámcom. Ukrajinského nacionalistu ohrozuje ako Rusko z východu, tak aj Poľsko zo západu; ak je poľský faktor dnes moderovaný západnými štruktúrami EÚ a NATO, ruský faktor môže byť do budúcnosti podobne zmierňovaný spoločenstvom BRICS; zatiaľ čo USA, Veľká Británia a Poľsko viedli Ukrajinu včera do vojny, Čína, India a Brazília ju dnes presviedčajú o mieri.

Nech sa už Kyjev vydá kamkoľvek, bude dobré, ak to dokáže na základe vlastného úsudku v prospech obyvateľov Ukrajiny. To samé by bolo prelomom.