Marek Maďarič

Ak sa táto jednoduchá rovnica nedodrží, prichádzajú nielen osobné sklamania a nezhody, ale niekedy aj ďalekosiahle politické následky. Mohli by o tom hovoriť bývalí súdruhovia z SDĽ, keď po voľbách v roku 1998 nedokázali najúspešnejšieho spomedzi seba, mladého Roberta Fica, odmeniť, keď už nie vytúženou funkciou generálneho prokurátora, tak aspoň nejakým tým ministerstvom. Nedali mu, odišiel, založil Smer a o pár rokov zhltol samotnú SDĽ.

Rudolf Huliak nie je síce ani zďaleka formát Roberta Fica, ale kupecké počty zvláda a zdá sa, že aj základnú mocenskú logiku. Dokonca ho podozrievam z toho, že ju aktuálne ovláda lepšie ako Andrej Danko, ktorý akoby sa pomiatol a čím je politicky slabší, tým viac si pre seba žiada, momentálne dokonca ministerstvo vnútra, napriek tomu, že fakticky už nevládne ani s vlastným poslaneckým klubom. 

Ale späť k Huliakovi. Po voľbách si skúsení koaliční politici zrejme uvedomovali, že volebný zisk predsedu Národnej koalície musí mať odraz v jeho mocenskom postavení, a tak sa stal kandidátom na ministra životného prostredia. Prezidentka Čaputová však hodila vidly do tohto zámeru a odmietla ho vymenovať. Huliak síce dostal ako bolestné nejaké parlamentné a rezortné omrvinky a treba mu veriť, že medzi iným aj prísľub od Danka, že SNS sa zlúči s Národnou koalíciou.

Danko však vo svojom velikášstve a tiež z obavy, že noví ľudia v SNS by mohli ohroziť jeho stranícke šéfovanie, zabudol na sľuby aj na Huliakove práva. Premiér Fico zase, pestujúc si Danka na hrudi, uveril, že v koalícii má všetko pekne upratané. A možno by aj mal, keby Huliakov srdcový eko rezort neviedol rozpínavý Taraba, ktorý nepochybne neprejavil ani milimeter dobrej vôle nechať si hovoriť Huliakom a jeho ľuďmi do „svojho“ rezortu. Naopak, okamžitým vyhodením Huliakovho nominanta zo Štátnej ochrany prírody, pomery v koalícii zhoršil.