Ak sa táto jednoduchá rovnica nedodrží, prichádzajú nielen osobné sklamania a nezhody, ale niekedy aj ďalekosiahle politické následky. Mohli by o tom hovoriť bývalí súdruhovia z SDĽ, keď po voľbách v roku 1998 nedokázali najúspešnejšieho spomedzi seba, mladého Roberta Fica, odmeniť, keď už nie vytúženou funkciou generálneho prokurátora, tak aspoň nejakým tým ministerstvom. Nedali mu, odišiel, založil Smer a o pár rokov zhltol samotnú SDĽ.
Rudolf Huliak nie je síce ani zďaleka formát Roberta Fica, ale kupecké počty zvláda a zdá sa, že aj základnú mocenskú logiku. Dokonca ho podozrievam z toho, že ju aktuálne ovláda lepšie ako Andrej Danko, ktorý akoby sa pomiatol a čím je politicky slabší, tým viac si pre seba žiada, momentálne dokonca ministerstvo vnútra, napriek tomu, že fakticky už nevládne ani s vlastným poslaneckým klubom.
Ale späť k Huliakovi. Po voľbách si skúsení koaliční politici zrejme uvedomovali, že volebný zisk predsedu Národnej koalície musí mať odraz v jeho mocenskom postavení, a tak sa stal kandidátom na ministra životného prostredia. Prezidentka Čaputová však hodila vidly do tohto zámeru a odmietla ho vymenovať. Huliak síce dostal ako bolestné nejaké parlamentné a rezortné omrvinky a treba mu veriť, že medzi iným aj prísľub od Danka, že SNS sa zlúči s Národnou koalíciou.
Danko však vo svojom velikášstve a tiež z obavy, že noví ľudia v SNS by mohli ohroziť jeho stranícke šéfovanie, zabudol na sľuby aj na Huliakove práva. Premiér Fico zase, pestujúc si Danka na hrudi, uveril, že v koalícii má všetko pekne upratané. A možno by aj mal, keby Huliakov srdcový eko rezort neviedol rozpínavý Taraba, ktorý nepochybne neprejavil ani milimeter dobrej vôle nechať si hovoriť Huliakom a jeho ľuďmi do „svojho“ rezortu. Naopak, okamžitým vyhodením Huliakovho nominanta zo Štátnej ochrany prírody, pomery v koalícii zhoršil.
Dnes je vidno, že problémy v koalícii zákonite museli prísť a azda ich urýchlila aj neochota podržať poslanca Huliaka vo chvíli, keď čelil zaslúženému opovrhnutiu za neslušné vyjadrenie na adresu poslankyne Plavákovej. Len čo sa z tejto kauzy trochu otrepal, rozpútal zápas za spravodlivú deľbu moci a za svoju politickú budúcnosť.
Treba uznať, že v tejto súvislosti sa pred nami vynára už nielen írečitá postavička z Očovej, ale pomerne racionálne zmýšľajúci politik, ktorý šikovne dávkuje svoj nátlak a jeho nástroje (hlasovanie len za to, čo je v programovom vyhlásení) a požiadavky má logicky zargumentované. Kým Danko, ktorý má tri ministerstvá za sedem poslaneckých žetónov (nehovoriac o štátnych tajomníkoch), tri Huliakove žetóny sú dnes bez akejkoľvek štátnej funkcie. Istá miera spravodlivosti sa prejavuje aspoň v tom, že Dankove politické akcie iste aj vďaka tomu, že situáciu vo svojom klube nezvládol, už budú len nezadržateľne klesať.
Nech sa teda krehká vládna väčšina (76 + 3) tvári akokoľvek konsolidovane, jej problémy nadobúdajú taký rozmer a tempo, že ich riešenie už nie je možné bez zásahu premiéra. Aj Robert Fico má však limitované možnosti, pretože minimálne v osobe Danka má čo dočinenia s iracionálnou politickou chamtivosťou a v prípade Tarabu, určite s veľkou nechuťou vzdať sa rezortu životného prostredia, ktorý si nárokuje Národná koalícia.
Na druhej strane sa nezdá, že by sa Rudolf Huliak nechal zastrašiť premiérovými nehoráznymi vyhrážkami o nasadení všetkých spravodajských služieb, ak začnú chodiť informácie o kupčení. Proti komu ich nasadí? Proti poslancom? To azda nie. Takže nech spor Huliaka so zvyškom koalície pôsobí akokoľvek bizarne, nie je to v tejto chvíli starosta z Očovej, kto ťahá za najkratší koniec.