Myšlienky človeka, ktorý bojuje o život a nemieni sa vzdať

Po napísaní knihy sa začala venovať háčkovaniu a vo svojej skupine, ktorú založila na sociálnej sieti, sa už nie iba ona, ale aj viac ako tisíc chorých aj zdravých ľudí snaží vzájomne podporovať a inšpirovať tvorbou. Ivana si v týchto dňoch prechádza ďalšou životnou etapou, lebo ochorenie sa jej vrátilo. No tentoraz sa dejú doslova zázraky.

Pamätáte si ešte na deň, keď ste sa prvýkrát dozvedeli výsledky vyšetrení?

Ten deň si pamätám veľmi dobre, aj keď to bolo už pred tromi rokmi. Bol to pre mňa obrovský šok. Nechcela som veriť tomu, čo mi pán doktor v tej chvíli hovoril, pravdupovediac som mu nerozumela ani slovo, pretože sa mi úplne vyplo vnímanie. Mala som 35 rokov a ani vo sne som nepredpokladala,  že sa mi stane niečo takéto. Môj svet sa zrútil ako domček z karát v deň, keď mi prišli výsledky z histológie po operácii nádoru, ktorý mi našli na vaječníku. Predpokladalo sa však, že bude nezhubný. Následne som po tomto všetkom musela podstúpiť ďalšiu operáciu, pretože sa zistilo, že nešlo iba o vaječník, ale nádor sa už rozšíril aj ďalej. Museli mi teda vyoperovať aj druhý vaječník, maternicu, niekoľko centimetrov hrubého čreva a tiež nejaké uzliny. Po tejto operácii zároveň zistili, že práve v čreve sa nachádzal pôvodný nádor a všetko to ostatné boli metastázy. O tomto nádore sa tiež vedelo už pred operáciou, no v dôsledku negatívneho výsledku biopsie bol takisto ako ten na vaječníku považovaný za nezhubný. 

Čo vás podnietilo napísať o tomto svojom boji knihu? 

Po spomínaných dvoch operáciách som absolvovala vyše pol roka chemoterapie. Počas nej som bola prvýkrát v živote doma, bez práce, cítila som sa osamelá a odtrhnutá od vonkajšieho sveta. A to nie iba od kolektívu v práci, ale aj od svojich priateľov. Jeden môj známy mi počas telefonického rozhovoru poradil,  aby som si svoje pocity skúsila písať na papier. Že mi to pomôže nie iba v danej chvíli, ale že sa to ešte možno raz mne alebo niekomu inému zíde. Neboli to však myšlienky pochmúrne a smutné, ale skôr myšlienky človeka, ktorý bojuje o život a nemieni sa vzdať. Myšlienky, ktorými som sa každú svoju životnú situáciu snažila obrátiť na niečo dobré, alebo sa nimi skúšala nejako povzbudiť. Riešila som takto bežné problémy všedného dňa, svoju novoobjavenú radosť zo života a tiež svoje plány do budúcnosti. To, že išlo o skutočný boj o život, mi prezrádzali zhrozené výrazy a prognózy lekárov, ktoré naozaj nenaznačovali v môj prospech veľa pozitívneho. Bolo mi totiž povedané, že dostanem chemoterapiu, no nie je isté, že mi to pomôže. A keby aj pomohla, s najväčšou pravdepodobnosťou sa mi choroba vráti a udrie v ešte väčšej sile a to už bude nezlúčiteľné so životom. Ja som tomu jednoducho nedokázala uveriť. Nežiaduce účinky chemoterapie mi síce dávali zabrať, ale aj vďaka môjmu snúbencovi, ktorý mi vždy tvrdil, že ma stále vníma ako zdravú, som sa snažila celé si to nepripúšťať. Občas to išlo iba veľmi ťažko. Po napísaní niekoľkých básní som si zaumienila, že ak toto prežijem, vydám z nich knihu, aby bola motiváciou pre mňa a zároveň aj pre iných. Chcela som mať pred sebou nejaký cieľ, odmenu, ktorú si darujem, keď sa uzdravím.  Zároveň som chcela mať v rukách niečo, čo dodá aj ostatným chorým nádej, že sa TO prežiť dá. A z tohto dôvodu teda dostala názov Prežila som TO.

Ako reagovali na váš životný boj vaši priatelia a rodina?

Bol to pre nich tiež veľký šok, no snažili sa mi pomôcť a uľahčiť mi to, ako len najlepšie vedeli. Musím však priznať, že niektorí sa mi aj dosť odcudzili. Možno tým, že nevedeli, čo mi majú povedať, alebo možno nevedeli, ako sa majú predo mnou správať. Z vlastnej skúsenosti viem, že človek sa niekedy bojí chorému povedať čokoľvek, aby sa ho náhodou niečím nedotkol, a tak sa občas stane, že radšej nepovie nič. 

Ako veľmi sa zmenil váš život po prvej liečbe?

Začala som si svoj život oveľa viac vážiť a dokázala som sa tešiť z každého pekného okamihu a to už hneď počas liečby. Bola som predtým dosť psychicky vyťažený človek a musela som toho veľa zvládať. Dá sa povedať, že som bola permanentne v strese a neustále som prekonávala veľmi náročné životné skúšky. No počas liečby som sa dokázala upokojiť a zastaviť. Začala som sa na svet pozerať úplne inak. Dokázala som si oveľa viac vychutnať jedlo, posedenie na kávičke, každý výlet do prírody, vôňu a farby kvetov, no aj obyčajný ranný spev vtáčikov. 

Keď ste boli opäť hospitalizovaná, nevnímali ste to ako prehru? Čo sa vtedy dialo a ako ste to prežívali?

Po prvom uzdravení a návrate do bežného života – ani neviem ako, no viem, že to bolo veľmi rýchlo – som sa znovu ocitla v náročnom kolotoči plnom neľahkých situácií, s ktorými som sa iba veľmi ťažko vyrovnávala. A choroba sa teda vrátila. Vrátila sa ešte minulý rok v lete, po deviatich mesiacoch bez liečby. Odvtedy som už absolvovala ďalšie dve operácie a ďalších šesť mesiacov chemoterapie. Operovali mi pečeň, konečník a oblasť v brušnej dutine v blízkosti hrubého čreva. Nádor v blízkosti konečníka mi bezprostredne po operácii znovu narástol na tom istom mieste a podávaná chemoterapia mi prvé tri mesiace absolútne nezaberala. Metastázy sa šírili ďalej a môj stav sa aj napriek trápeniam s liečbou stále zhoršoval. Túto situáciu som skutočne začala vnímať ako veľkú prehru a bola som veľmi sklamaná aj napriek tomu, že prognózy lekárov ma na ňu vopred upozornili. Odmietala som sa s ňou, rovnako ako predtým, zmieriť, hľadala som východisko a zároveň som sa snažila tvoriť, nevzdávať sa, tešiť sa zo života a prírody. Snažila som sa tiež motivovať aj všetkých mojich sledovateľov a členov našej skupiny na sociálnej sieti s názvom Prežila som TO. Povzbudzovala som ich k tomu, aby sa tiež snažili užívať si život napriek všetkým náročným životným skúškam, ktoré ich postretli. 

A presne v týchto pre mňa psychicky aj fyzicky najnáročnejších chvíľach sa mi dostal do ruky svätý ruženec. Daroval mi ho jeden známy, ktorý mi povedal: “Keď už nič nepomáha, tak skús ešte toto.” Vôbec som netušila, ako sa mám modliť. Nikdy som totiž nebola veriaca a v kostole som bola asi raz v živote ešte so starkou a potom už iba na pár svadbách. Niekde som ale našla článok, že keď nevieme ako ďalej, máme skúsiť poprosiť o pomoc Pána Boha. A že keď sa pomodlíme naozaj zo srdca, Pán Boh naše modlitby vypočuje. Rozhodla som sa teda pomodliť za jeden problém, ktorý som už roky nevedela vyriešiť. No keďže som neovládala žiadnu oficiálnu modlitbu, svoju prosbu o pomoc som zopakovala toľkokrát, koľko bolo na ruženci guľôčok. Táto vec sa skutočne veľmi rýchlo vyriešila. Keď ma potom kontaktovala moja priateľka Katka so svedectvom, ako jej viera pomohla v liečbe depresie, nemala som už o čom premýšľať a Pána Ježiša som prijala do svojho srdca okamžite. Musela mi o tom síce povedať dvakrát, raz ešte pred rokmi a teraz znova, ale som naozaj šťastná, že to so mnou po prvom pokuse nevzdala.

Čo to presne znamená, že ste prijali Pána Ježiša do svojho srdca? 

Bola to veľmi silná modlitba, ktorou ma previedla jedna známa tejto mojej priateľky, ktorá s tým má skúsenosti. Počas tejto modlitby som svoje prijate Pána Ježiša do srdca vyslovila nahlas a odvtedy som začala študovať Bibliu. Potom som telefonicky komunikovala s bratmi, ktorí mi vysvetlili, že musím oľutovať svoje hriechy a naučili ma modlitby, ktoré si odvtedy denne opakujem. A tiež som začala na YouTube počúvať rôzne kázne a stretávať sa online s ľuďmi, ktorí majú množstvo svedectiev o tom, ako sa im vďaka viere v Pána Boha a Ježiša Krista zmenil ich život.

Poďme späť k vašej liečbe. Vaše nádory začali následne miznúť, doslova sa rozpadávať či zmenšovať. Môže za to nejaká špeciálna liečba? Odkedy vnímate tieto zlepšenia? 

Už od tejto prvej modlitby sa kompletne začali meniť pocity v mojej duši a dokonca sa pre mňa ako zázrakom po niekoľkých dňoch od tejto veľkej udalosti našiel nový druh chemoterapie. Zároveň mi bola nasadená bioliečba. Dva týždne po prvej dávke tejto novej liečby sa zastavil prudký nárast mojich onkomarkerov, ktoré boli predtým jasnými ukazovateľmi, že sa mi choroba zhoršuje. Dokonca tieto ukazovatele postupne po každej dávke klesali až na dnešné normálne hodnoty. Stále som však nemala vyhraté, pretože to vyzeralo, že sa liečby chemoterapiou už nikdy nezbavím. Napriek tomu som sa neprestávala modliť a venovať sa štúdiu Božieho slova čo najčastejšie. Neskôr, po absolvovaní šiestej dávky tohto silného mixu chemošky, ma moja pani doktorka poslala na kontrolné CT, kde výsledky preukázali, že sa mi všetky nádory nielen zmenšili, ale dokonca sa rozpadávajú. Čo teda znamená, že môžem podstúpiť operáciu a keď sa podarí, môže všetko zmeniť. Po nej by ma už čakala iba jediná chemoterapia a mohla by som byť uzdravená.

Nemohlo ísť iba o zhodu okolností?

V mojom prípade nejde o nejaké ťažko uveriteľné okamžité zázračné uzdravenie, ktoré sa tiež vraj občas stávajú, ale o postupnú zmenu myslenia, ktorá k uzdraveniu vedie. Do môjho života totiž vďaka prijatiu Pána Ježiša prišla nie iba nezanedbateľná nová nádej na uzdravenie vďaka modlitbám, ale tiež som dokázala pochopiť, prečo sa mi niektoré veci v živote diali. Vďaka tejto udalosti sa môžem učiť, ako by sa v rôznych životných situáciách, ktoré denne zažívame, správal Pán Ježiš. Učiť sa, ako ísť v jeho šľapajách a ako chápať dobro aj zlo v našich životoch. Dokázala som si predstaviť, akú nespravodlivosť prežíval on na kríži. Ako neskutočne sa za nás obetoval a aké veľké zlo si za svoju pomoc ľuďom vyslúžil. Vďaka jeho učeniu som sa naučila odpúšťať, čo mi predtým išlo len veľmi ťažko a niekedy dokonca vôbec. Zistila som totiž, že práve neodpustenie je obrovský hriech. A žitím v hriechu sa častokrát otvárame chorobám, strachom a strácame pokoj v duši. Skutočne som modlitbami, počúvaním Božieho slova, sledovaním kázní či komunikáciou so svojimi novými veriacimi priateľmi našla taký pokoj v duši, aký som doteraz nikdy nepocítila. Som si úplne istá, že mi práve toto všetko v liečbe pomáha. Myslím si, že mi k tejto veľkej zmene v liečbe pomohlo moje nové nastavenie mysle. To by mohol byť ochotný pripustiť úplne každý lekár. Častokrát som od lekárov totiž počula, že keď je človek v strese, pod tlakom, ak ho trápia nejaké nepríjemnosti v jeho živote alebo nevidí nádej na svoje uzdravenie, lieči sa oveľa ťažšie ako človek, ktorý vo svoje uzdravenie verí, snaží sa liečiť zo všetkých síl a popri tom robí veci, ktoré ho napĺňajú. 

Čo by ste odkázali našim čitateľom, ktorí tiež možno vo svojom živote prechádzajú ťažkou skúškou? 

Aby sa nikdy za žiadnych okolností nevzdávali. Aby verili, že aj keď ich situácia vyzerá nezvratne, šanca je tu vždy. Viem, nie vždy a nie každému sa tento náročný boj podarí vyhrať, no skutočne dôležité je nastavenie mysle a to až do poslednej chvíle. Ani ja sama neviem zaručiť, že sa už nikdy nepošmyknem a nespadnem a dokonca ani to, že tu budem navždy. Pretože to tu nebude nikto. Nikto z nás netuší, kedy sa skončí jeho cesta. A kým som toto pochopila, stratila som v jednom okamihu jedného z mojich zdravých priateľov, ktorý sa mi snažil byť veľkou oporou a pomáhal mi v liečbe zo všetkých síl. Nikoho vrátane mňa by ani vo sne nenapadlo, že tento skvelý človek odíde skôr, ako odídem ja. Nikdy nevieme dopredu povedať, ako to celé skutočne dopadne a aké má Pán Boh s nami plány. No jedno, čo viem so stopercentou istotou povedať už teraz, je, že s vierou sa mi nesie môj kríž oveľa ľahšie. Pretože to, že som svoj život mohla odovzdať Pánu Ježišovi, mi vnímanie všetkých mojich starostí neskutočne odľahčilo.