Cheney bol prominentným hlásateľom úplne ničím nepodloženej teórie, že osnovateľ útokov Muhammad Atta sa v Prahe zišiel s Iračanmi. Len v Iraku a iba priamo v bojoch nasledujúcich po invázii zahynulo 200-tisíc civilistov, nepočítajúc doslova milióny predčasne ukončených životov na Blízkom východe ako následok „vojny proti teroru“.

K následkom musíme počítať aj vznik Islamského štátu a do značnej miery aj migračnú krízu, ktorá otriasala Európou v rokoch 2015 až 2016, ale vlastne odvtedy ani úplne neprestala. Historici možno raz budú konštatovať, že rok 2003 stál na začiatku veľkej demografickej zmeny Európy, ktorá tým natrvalo zmenila svoje zloženie.

Amerických voličov Európa príliš nezaujíma, ale aj oni časom došli k názoru, že Bushova a Cheneyho invázia, ktorá stojí na začiatku nekonečných vojen vedených Amerikou na Blízkom a Strednom východe, bola chyba. Ale ani Cheney, ani nikto ďalší za ňu nebol akýmkoľvek spôsobom potrestaný. Až teraz, nepriamo, v zastúpení Kamaly Harrisovej.

Pretože Donald Trump a ľudia okolo neho vynášali protivojnovú kartu, a to vo väčšom rozsahu, než by sme mohli súdiť podľa tradičných médií, a rozhodne viac ako pred poslednými prezidentskými voľbami. Už vtedy to bola pre republikánske prostredie malá revolúcia, keď prezident Trump verejne označil Irak za „najhoršie rozhodnutie vôbec“, a dokonca sa posmieval spravodajským poznatkom, na základe ktorých sa rozhodnutie urobilo.

Tento rok Trump práve na manko Liz Cheneyovej hovoril aj takéto vety: „Je to vyšinutá osoba. Mňa nemá rada preto, že chcela zostať v Iraku. (...) Ja nechcem rozpútavať vojny. To ona chcela. Chcela, aby sme zostali v Sýrii. Ja som odtiaľ vojakov odvelil. Chcela byť ďalej v Iraku. Ja som ich [amerických vojakov – pozn. red.] vyviedol. Keby to malo byť podľa nej, boli by sme v päťdesiatich rôznych štátoch. To je po prvé veľmi nebezpečné, po druhé by sa pri tom zabilo mnoho ľudí. A po tretie je to veľmi drahé.“

Osobne je to neohrabané, v detailoch nepresné (v Sýrii a Iraku americké okupačné jednotky zostávajú, hoci v malých počtoch), ale svojou podstatou nespochybniteľné.

Vojensko-priemyselný komplex

Rozhodujúcimi témami týchto volieb boli nezvládnutá migrácia a hospodárska situácia, no protivojnový postoj – u nás je zvykom karikovať ho výrazom „izolacionizmus“ – má medzi americkými voličmi odozvu. Takí spojenci Trumpa ako Robert F. Kennedy Jr., Elon Musk, bývalá demokratka a veteránka z Iraku Tulsi Gabbardová, budúci viceprezident JD Vance a, samozrejme, aj sám Trump, sa v kampani vymedzovali proti „vojensko-priemyselnému komplexu“.

Tento obrat nevynašli komunistické noviny Rudé právo, ako sa v Česku doteraz občas predpokladá, ale v roku 1961 iný republikán v Bielom dome, Dwight Eisenhower, keď už na odchode varoval pred tým, aby záujmy zbrojárov ovplyvňovali zahraničnú politiku.

Popredným žijúcim reprezentantom tohto komplexu je dodnes práve Dick Cheney, a dynastia Cheneyovcov sa tak pre Kamalu Harrisovú stala ďalšou guľou na nohe. Ochota bojovať, teda teraz zástupne bojovať s Ruskom na Ukrajine, nie je medzi americkými voličmi populárna. S ukrajinskou politikou Bieleho domu podľa nedávneho prieskumu súhlasí 38 percent, s Trumpovým názorom na rusko-ukrajinskú vojnu 50 percent Američanov.

Ono aj tú nešťastnú Ukrajinu možno prepojiť s prisťahovalectvom a infláciou. Kongres na pomoc Ukrajine za dva a pol roka od ruskej invázie uvoľnil 175 miliárd dolárov. Ale hranica s Mexikom, kadiaľ do USA prúdia milióny migrantov z celého sveta a tiež drogy, zostáva naďalej nechránená. A na údržbu infraštruktúry v americkom vnútrozemí chronicky chýbajú peniaze.

Odtrhnutá elita vo Washingtone, ktorá zahraničnou politikou vytvára odbyt pre zbrojné firmy, do ktorých dozorných rád, prípadne do think-tankov zbrojármi financovaných, sa potom sama uchyľuje, to je mocná súčasť Trumpovej propagandy. Mocná preto, že je v zásade pravdivá. Riaditeľkou aj u nás známeho Inštitútu pre štúdium vojny nie je nikto iný ako švagriná Victorie Nulandovej, ktorá na ministerstve zahraničia viedla politiku Spojených štátov na Ukrajine a voči Rusku.

Trump a jeho kandidát na viceprezidenta JD Vance sa k Ukrajine pred voľbami vyjadrovali jasne: Tá vojna sa musí skončiť, v konečnom dôsledku nie je problém Ameriky, o akú časť svojho územia Ukrajina príde (Vance), keď sa prezident Zelenskyj nebude pokúšať o mierové rokovania s Putinom, okamžite zastavíme pomoc (Trump).

Obaja v zásade súhlasia s hypotézou, že posledných dvadsať rokov Washington svojím zasahovaním do ukrajinskej politiky, lákaním Kyjeva do NATO v čase, keď na to na Ukrajine nebola ľudová podpora, a neskôr úzkou vojenskou spoluprácou s Ukrajinou túto vojnu vyprovokoval. V Českej republike bol takýto názor doteraz spoločensky trestný, uvidíme, čo bude, ak sa z neho stane oficiálny názor nášho najmocnejšieho spojenca.

Uniparty

Trumpovci používajú na popis protivníka niektoré kódy, ktoré potrebujú ďalšie vysvetlenie. „Neokon“ je označenie pre stúpencov takej zahraničnej politiky, ktorá už v zárodku zabraňuje tomu, aby v nejakej časti sveta vyrástla Spojeným štátom konkurenčná sila. Tak to v dávnom roku 1991 na ministerstve obrany formuloval Paul Wolfowitz vo svojej doktríne, ktorú dosluhujúci prezident George Bush starší ešte stačil zmierniť. Wolfowitz sa za vlády Busha mladšieho podieľal s Cheneym na invázii do Iraku.

Výraz uniparty znamená jedna strana, je to niečo ako unisex v politike. Myslí sa tým, že Demokratická a Republikánska strana vytvárajú uniparty vždy, keď je potrebné pomôcť veľkým korporáciám, odsúhlasiť rozpočtové výdavky na nejakú vojnu, pre armádu a pre tajné služby (najlepšie uniparty funguje voči Izraelu, tomu však Trump sľubuje rovnakú nekritickú podporu ako Biden s Harrisovou).

Harrisová bola lojálnou viceprezidentkou demokratického, ale po väčšinu svojej kariéry objektívne „neokonského“ Bidena. Nenaznačila, že by s ňou v zahraničnej politike prišla zmena kurzu. A tak mohol Trump ešte v utorok 4. novembra jedným z posledných tvítov pred uzavretím volebných miestností napísať, že arabskí voliči v Michigane majú voliť jeho, pretože vedia, „že Kamala a jej bojovnícky kabinet povedú ďalšie invázie na Strednom východe, pri ktorých zabijú milióny moslimov a spustia tretiu svetovú vojnu“. „Voľte Trumpa, a postarajte sa tak o návrat mieru!“

Ocitá sa teraz neokonzervatizmus skutočne v ohrození? Každopádne si to myslí mnoho washingtonských jastrabov. Bolo až neuveriteľné sledovať, ako sa neokonzervatívci v posledných rokoch takmer kompletne nasťahovali k demokratom. Mená ako Bill Kristol, Robert Kagan (manžel spomínanej Victorie Nulandovej), Anne Applebaumová, autor Bushovho súslovia „os zla“ David Frum a mnohí ďalší republikáni teraz podporovali Harrisovú, predstaviteľku ľavicového krídla Demokratickej strany. Pre špičkových neokonov je jednoducho dôležitejší intervencionizmus do zahraničia ako masívna migrácia, keynesiánska hospodárska politika a štátny dlh či blokátory puberty pre deti...

Možnosť bodky

Môže teda Trump zmeniť spôsob, akým Amerika robí zahraničnú a bezpečnostnú politiku? Predsa len je dnes starší ako v čase prvého víťazstva, je na ňom badať zoslabnutie vekom, ako je známe, je roztržitý. Ale snaha, s ktorou sa „liberálny“ tábor, od politikov cez novinárov po prokurátorov, pokúšal Trumpa vyradiť z volieb, či už niekoľkonásobným trestným stíhaním, alebo napríklad likvidačnou pokutou vo výške viac ako 330 miliárd dolárov (pre nadhodnocovanie majetku firmy) na súde v New Yorku, ukazuje, že možnosť zvratu v zahraničnej politike sa berie vážne. Ale aj keby staronový prezident pri ťažení proti takzvanému hlbokému štátu poľavil, je tu mladík Vance, ktorý má kritiku deep state zažitú.

V našom prostredí sa to nepristane hovoriť, ale spôsob, akým Spojené štáty posledných dvadsať rokov uskutočňovali hegemóniu vo svete, sa mierne povedané, neosvedčil. Na neokonzervatizmus sa možno budú historici pozerať ako katastrofu biblických rozmerov. S Trumpom II. sa aspoň otvára možnosť bodky.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.