Ktorá forma postdemokracie je tá vaša

Fenomén, ktorý sa v posledných rokoch vznáša nad americkou politikou, je Donald Trump. Trumpove svojrázne vlastnosti sa akýmsi zvláštnym spôsobom „stretli“ so súčasnou dobou. Tento fenomén má jednoducho svoj polčas rozpadu a mechanickými zásahmi zvonka, ako sú voľby, ho možno ovplyvniť len v obmedzenej miere. 

K moci sa dostal, keď porazil mimoriadne nepopulárnu demokratickú kandidátku Hillary Clintonovú, ale o štyri roky neskôr ho porazil Joe Biden, politik, ktorý síce nebol toľkým ľuďom taký nepríjemný ako Clintonová, ale ani vo vlastnej strane ho nikdy nepovažovali za zvláštneho lumena.

To malo Amerike priniesť upokojenie, návrat k normálnosti. Lenže Donald Trump ovládol americkú politiku aj z opozície. Dva pokusy o ústavnú sťažnosť mu teoreticky mohli zabrániť v ďalšej politickej kariére, ale neuspeli. Potom čelil sérii občianskoprávnych žalôb a trestných – federálnych aj štátnych – vyšetrovaní, z ktorých niektoré boli úspešné. Nezničilo ho to, práve naopak.

Séria obvinení v roku 2019 bola hlavným faktorom, ktorý upevnil jeho podporu v republikánskych primárkach, a žiadny jeho vyzývateľ, či už Trump-lite alebo antitrumpovský tradičný konzervatívec, ho neohrozil. Jeho podporou by pravdepodobne neotriaslo ani keby ho odsúdili do väzenia – aj odtiaľ sa dá kandidovať.

Akty sebapoškodzovania

Už počas Trumpovho prvého vládnutia, ale najmä počas nedávnej kampane, boli dlhé obdobia, keď bola jeho podpora (na dnešné pomery) pomerne vysoká a dokonca stúpala. A potom si Trump nedokázal odpustiť nejakú tú typickú výtržnosť, akt „sebapoškodzovania“, a jeho podpora prudko klesla.

V mesiacoch pred voľbami to napríklad spôsobilo jeho tvrdenie, že imigranti v meste Springfield jedia psy a mačky, a vystúpenie komika na mítingu v newyorskej Madison Square Garden, ktorý označil Portoriko za plávajúcu hromadu odpadkov. Z toho, čo zatiaľ vieme, možno oba prešľapy priamo či nepriamo pripísať tomu, že Trumpa začal nudiť jeho dobre fungujúci volebný tím a narúšal ho intrigami.

Dokonca aj solídnejší mainstreamoví novinári vo svojich reportážach akceptujú, že Trump je za určitých okolností celkom populárny aj medzi časťou normálnych voličov. Pretože práve ich znechutenie sa prejavuje v poklese podpory, ktorý zaznamenali po niektorých Trumpových vylomeninách. 

Takže prvá Trumpova vláda, hoci jej neodmysliteľnou súčasťou bol neustály chaos, dráma a porušovanie noriem, bola pre nich celkom znesiteľná a niečo na nej oceňovali. Alebo im to možno prekážalo natoľko, aby ich lákala perspektíva ďalších štyroch rokov Joea Bidena alebo jeho viceprezidentky. Čo to bolo?

Posilniť domácu ekonomiku

V oblasti hospodárskej politiky bolo zďaleka najdôležitejším faktorom masívne zníženie nelegálnej imigrácie, ktoré sa Trumpovi postupne podarilo dosiahnuť. Nedostatok lacnej nelegálnej pracovnej sily prinútil zamestnávateľov preferovať určité skupiny dovtedy zanedbávaných pracovníkov a zlepšovať ich podmienky. Štatistiky sa tento jav ťažko zachytia. Isté je, že nespôsobil nárast inflácie, ako teoreticky hrozilo, ale zlepšil vnímanie stavu ekonomiky u veľkej časti obyvateľstva.

Popri tom mali jeho ďalšie hospodárske iniciatívy, najmä voči Číne, menej priamy dosah. Prispeli však k zmene myslenia. A Bidenova administratíva na ne nadviazala praktickými krokmi. Ich cieľom je posilniť priemyselnú kapacitu a strategickú hospodársku bezpečnosť Ameriky. Patria do oblasti priemyselnej politiky, ktorá má v moderných demokraciách problematické výsledky.

Bidenove opatrenia sa uberali rôznymi cestami - iniciatívy na podporu vysokorýchlostného internetu vo vidieckych oblastiach alebo na zriadenie nabíjacích staníc pre elektromobily sú typickými učebnicovými prepadákmi. Podpora výroby čipov v rámci zákona Chips Act má zatiaľ sľubné výsledky.

Bidenova administratíva si za pokles ekonomického sentimentu v posledných rokoch môže sama. Po prvé tým, že umožnila masové nelegálne prisťahovalectvo, a po druhé tým, že spôsobila infláciu svojimi štedrými, ak nie populistickými záchrannými opatreniami v čase končiaceho covidu. 

Keď Trump viedol kampaň na základe toho, že ich pripomínal, išiel nahor. Harrisová ich nikdy nebola schopná pomenovať. Chýbali jej odpovede na úplne logickú otázku – pre ženu, ktorá bola tri roky Bidenovou viceprezidentkou –, čo by dnes urobila inak. Preto nikdy nebola schopná získať na svoju stranu jasnú väčšinu voličov.

Mimoriadny fenomén

Donald Trump je mimoriadny fenomén, či už ho považujete za postavu bez charakteru, alebo naopak za vodcu, ktorý sa teší mimoriadnej priazni šťasteny (a atentát z 13. júla, ktorý Trump tesne prežil, ľudí k takýmto úvahám celkom ľahko nasmeroval). Po celý čas však v americkej spoločnosti prebiehali procesy, ktoré sa dajú opísať tradičnými nástrojmi a bez zázrakov. 

Proces zmeny volebných koalícií, ktorý sa začal ešte za Billa Clintona, sa blíži k svojmu vrcholu. Hlavná deliaca čiara už nie je medzi bohatými a chudobnými, ako to bolo po mnoho desaťročí. Nevedie ani pozdĺž žiadnej geografickej línie a význam rasy, hoci je dôležitá, tiež skôr klesá.

Najdôležitejšou deliacou čiarou je dnes vzdelanie. Voliči demokratov sú v priemere bohatší ako voliči republikánov, ale človek bez vysokoškolského vzdelania, ktorý vybudoval úspešnú malú firmu, bude často republikánom a postgraduálny študent, ktorý roky živorí bez vyhliadky na stabilné miesto na univerzite, bude často demokratom.

To má vplyv na charakter politických strán. Ako to pred časom niekto (autor tohto komentára si je istý, že to bol Elon Musk, ale nedokáže to vystopovať) stručne vyjadril, „ľavica je šialená a pravica je retardovaná“. Pravica sa skladá z ľudí slabého rozumu, ktorí ľahko podliehajú najprimitívnejším konšpiračným teóriám, napríklad že pristátie na Mesiaci sa nikdy nestalo, a nevedia prakticky nič o okolitom svete ani o histórii. Ľudia na ľavici sú vzdelanejší, ale ľahko podľahnú davovej mánii, ako sú „zámená“ a genderové šialenstvo.

Exponované správanie

Autorita univerzít a ďalších inštitúcií „produkujúcich vedomosti“ v posledných rokoch klesla. Do veľkej miery za to môže exponované správanie týchto vrstiev počas pandémie covidu, a rasových nepokojov po smrti Georgea Floyda. Bol to rok, keď ľudia na sociálnych sieťach odsudzovali niekoho za to, že sa prechádzal po pláži bez rúška, a epidemiológovia trvali na tom, že školy a kostoly by mali byť zatvorené a nemali by ste vychádzať z domu, pokiaľ nedemonštrujete za Black Lives Matter. 

Televízne stanice informovali o „väčšinou pokojných“ demonštráciách s horiacimi budovami v pozadí a ubezpečovali, že Antifa neexistuje. Ľavicové krídlo Demokratickej strany celkom vážne presadzovalo zrušenie polície a aktivistická úderka v redakcii New York Times bola na nože pre uverejnenie komentára republikánskeho senátora, čo ich vraj osobne fyzicky ohrozilo. 

Lekári a aktivisti trvali na tom, že nepovolenie chirurgickej zmeny pohlavia neplnoletým je doslova vraždou. Nielen demokratickí politici by dnes najradšej zabudli na tú bláznivú dobu, je to prirodzená ľudská reakcia. Ale dôsledky v podobe poklesu dôvery v inštitúcie sú trvalé.

Z vrstvy bohatých podnikateľov, ktorá bola dosiaľ celkom monolitne demokratická, sa odlúpila skupina podnikateľov, najmä zo Silicon Valley, a začala otvorene podporovať Trumpa. Ekonóm Tyler Cowen, ktorý sa zriedkavo púšťa do komentovania politiky, to v júli demokratom všetko vyčítal – woke šialenstvo, úpadok autority univerzít, chaos na hraniciach, zvaľovanie volieb 2016 na Facebook, pocit „ja som lepší ako ty“, ktorý demokrati vzbudzujú.

Ale možno aj to, že „trumpovská pravica, či už s ňou súhlasíte alebo nie, je intelektuálne živšia a vitálnejšia ako progresívna ľavica“. To je spoločenský pohyb, ktorého tvárami už nie sú len Peter Thiel, ale napríklad aj Marc Andreessen a, samozrejme, Elon Musk, ktorý svoj profil na Twitteri a stovky miliónov dolárov otvorene poskytol do Trumpovej kampane. Na Muska nesmieme zabúdať tiež preto, že jeho prevzatie Twitteru, hoci sa tým táto platforma stala pre mnohých ľudí menej pohodlnou a dôveryhodnou, skoncovalo s predstavou plne riadeného „informačného režimu“. Ide o historickú udalosť.

Hospodárske odtrhnutie od Európy

Pri všetkých správach o epidémii „úmrtí zo zúfalstva“, náraste kriminality, politickom chaose, deindustrializácii a americkom strachu z Číny je tiež ľahké (a pohodlné) zabudnúť, že USA sa za posledných pätnásť rokov hospodársky odtrhli od Európy (a Kanady).

Rozvíjajúca sa revolúcia v oblasti umelej inteligencie zrejme nadobro spečatila zaostávanie Európy. Americká požiadavka, aby sa Európa viac starala sama o svoju bezpečnosť, prichádza pre starý kontinent v nevhodnom čase.

Boli tieto voľby oslavou demokracie alebo jej smrtiacim ortieľom? Dajú sa nájsť argumenty pre oboje. Američanom ponúkali jasnú voľbu v štýle nikto sa nemôže sťažovať, že „politici sú aj tak všetci rovnakí“. V oboch stranách však bolo možno nájsť zárodky postdemokracie. Na jednej strane stáli politici vyvolávajúci dojem, že ste zase v škole. Na druhej strane to bola politika ako bezohľadná reality šou, čo bol koniec koncov Trumpov najväčší podnikateľský úspech.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.