Trump a deep state spolu súvisia. V jeho inštitúciach prebieha zápas

Národno-konzervatívna Európa sa z Trumpovho víťazstva teší, liberálno-progresivistická Európa sa Trumpa bojí. Viktor Orbán neskrýva svoje nadšenie, zdvorilá gratulácia Ursuly von der Leyenovej len ťažko zastiera strach a znechutenie.

Emmanuel Macron chystá ďalšiu piruetu svojho „a zároveň“: byť najlepším európskym priateľom nového prezidenta a zároveň bubnovať proti „populistom“. Možno sa mu to dokonca podarí, keďže Trump nie je nositeľom žiadnej ideológie ani princípov. Ak niečo považuje za výhodné, vie sa dohodnúť s kýmkoľvek, čo však tiež znamená, že vie kohokoľvek zradiť. Všetkého schopný operátor typu Macrona môže prísť vhod.

Kto však vlastne Trumpovým víťazstvom zvíťazil a čo môžeme očakávať?

Trump verzus deep state

Klamlivé je to, čo sa zdá byť najsympatickejšou stránkou Trumpovho triumfu. Javí sa ako boj odvážneho a vytrvalého jednotlivca proti nespravodlivému a pokryteckému systému. Mnohé tomuto videniu nahráva: cenzúra a nenávisť hlavných médií, nelojálne správanie inštitúcií deep state, ak chcete hlbokého štátu (FBI, CIA, ozbrojených zložiek) počas jeho prezidentovania, zhoda euroatlantických elít a ich pritakávačov z nižších poschodí na Trumpovej neprijateľnosti, ale aj politické súdne procesy vedené tak proti Trumpovi, ako aj proti jeho spolupracovníkom.

Všetko v mene demokracie.

Niet pochybností o špinavých trikoch, ktoré proti nemu nasadil demokratický establišment, ani o Trumpovej odvahe a vytrvalosti. Napriek tomu jeho víťazstvo nie je obľúbeným americkým príbehom o slobodnom zvrchovanom jednotlivcovi, ktorý nakoniec demokraticky vybojuje spravodlivosť a je náležite ocenený.

Trump nevíťazí nad deep state-om, ktorý sa ho pokúšal zlikvidovať, ale vybojoval jednu z dôležitejších bitiek, ktoré sa vedú vo vnútri deep state-u. Zatiaľ čo jedna časť týchto štruktúr ho chcela zlikvidovať, od inej časti opakovane získaval rozhodujúcu podporu. Americký deep state nie je monolitickou štruktúrou; zahŕňa vplyvové siete, ktoré idú naprieč štátnymi inštitúciami a majú presah do americkej oligarchie a hlavných médií.

Vo vnútri deep state prebieha zápas

Po studenej vojne hrala dominantnú úlohu sieť, ktorú možno označiť ako neoliberálno-neokonzervatívnu (neo-neo). Podporuje vývoz americkej demokracie aj amerického kapitálu, tovaru a služieb prostredníctvom dominancie v kľúčových multilaterálnych inštitúciách (IMF, WB, WTO, OSN, NATO), vojenské intervencie a globálnu ekonomickú liberalizáciu.

Jej vrcholnými politickými ochrancami boli rovnakým dielom Bill Clinton a George Bush mladší, jej neskorým fantómom odchádzajúci prezident Biden. Chod zaisťovali nevolení hráči ako finančník George Soros, podnikateľ Bill Gates či diplomatka Victoria Nulandová. Tá o Trumpa nemala záujem.

Druhú sieť môžeme nazvať protekcionisticko-konzervatívna. Vymedzujú sa voči predchádzajúcim. Domnievajú sa, že nadnárodné siete a medzinárodné inštitúcie, ktoré USA vytvorili na uplatňovanie svojho vplyvu, sa premenili na nástroje, ktorými ostatní ovládajú USA. Snažia sa preto obnoviť americkú silu prostredníctvom vymanenia USA z multilaterálnych a globalizačných štruktúr a súčasne sa pripravujú na realitu multipolárneho sveta.

Ich politickým hovorcom je tak Trump, ako aj nastupujúci viceprezident JD Vance, dôležitou akvizíciou sa stal Elon Musk, do ich radov patrí vplyvný podnikateľ Peter Thiel a šéf Fedu Jerome Powell. Ďalšie tváre sa budú objavovať v nasledujúcich mesiacoch.

Trump nie je len bábkou

Ich pôsobeniu možno pripísať niekoľko inak ťažko pochopiteľných zásahov bezpečnostných zložiek proti Trumpovým oponentom. Za najpozoruhodnejší možno považovať zásah proti Hillary Clintonovej spred ôsmich rokov, keď ju FBI v záverečnej časti prezidentskej kampane začala vyšetrovať pre ohrozenie národnej bezpečnosti, keďže protiprávne nakladala so služobnými e-mailmi.

Iný prípad spadá do obdobia, keď Trump opustil Biely dom. Po tom, ako bol obvinený z trestného činu prechovávania utajovaných dokumentov, sa náhle objavili dôkazy, že rovnakého prehrešku sa dopustil aj prezident Biden, ktorý bol následne vyšetrovaný. Trumpova kauza, zahájená teatrálnou domovou prehliadkou, tým prestala byť mediálne zaujímavá.

To neznamená, že by FBI koherentne nadŕžala Trumpovi. Tá istá FBI tlačila na Facebook, Twitter a ďalšie médiá, aby v roku 2020 cenzurovali správy o Bidenovom nepodarenom synovi Hunterovi, ktoré vtedajšieho demokratického kandidáta poškodzovali.

Keďže vplyvové siete idú naprieč inštitúciami, ich preťahovanie sa premieta do vnútorných bojov rôznych klík, ktoré sú analytikom byrokratického aparátu dobre známe. Inštitúcie potom často rozhodujú nekoherentne a prikláňajú sa na rôzne strany.

Ani to neznamená, že by bol Trump len bábkou svojej siete; na rozdiel od politikov druhej až tretej kategórie, akými sú Biden či Harrisová. Skôr si ho vybrali, než že by ho vytvorili. Má svoj vlastný manévrovací priestor, ktorý je však obmedzený z dvoch strán: záujmami neo-neo nepriateľov, ani po jeho volebnom víťazstve nemiznú; a záujmami jeho protekcionisticko-konzervatívnych priateľov, aj tí od neho môžu chcieť veci, ktoré mu nebudú po chuti.

Či Trump bude úspešnejší než minule, závisí v menšej miere od toho, ako sa zo svojich najmä personálnych chýb poučil, a vo väčšej miere od sily siete, ktorá naňho stavila. Tomu, že je oveľa silnejší ako pred ôsmimi rokmi, nasvedčuje oportunistické konanie rivalov: Mark Zuckerberg z Facebooku v septembri nabonzoval, ako ho úrady tlačili, aby pomáhal Bidenovi, a Jeff Bezos z Amazonu tesne pred voľbami zakázal svojmu Washington Post, aby čitateľom odporučil Harrisovú.

Čo z toho vyplýva pre nás?

Trump verzus Európa

Aj Európa má svoje vplyvové siete, povráva sa, že dve dominujú: kontinentálna (sústredená do zakladajúcich krajín európskej integrácie: Nemecko, Francúzsko, Taliansko a krajiny Beneluxu) a britská (koncentrovaná okolo londýnskej City, s presahom do Holandska a krajín Commonwealthu).

Obe boli do veľkej miery integrované do americkej neo-neo siete, čím vzniká euroatlantická elita Davosov a Bilderbergov. NATO a vojna na Ukrajine sú veľkými projektmi ich harmonickej spolupráce.

Ak Trumpovo víťazstvo skutočne znamená trvalejší nástup protekcionisticko-konzervatívnej siete, skončia aj podobné projekty; nielen vojny na Ukrajine, ale aj celého NATO. To je určite pozitívna správa; vojna nás dlhodobo poškodzuje a NATO sa spreneverilo svojej pôvodnej misii zabrániť vojne s Ruskom.

Inak však nič dobrého od nastupujúcej trumpovskej siete nemôžeme očakávať.

V presadzovaní svojich záujmov budú k Európe zrejme o niečo bezohľadnejší než terajšie osadenstvo. Dnes už dávajú najavo, že do budúcnosti necítia žiadnu zodpovednosť za následky geopolitických hier USA vo východnej Európe.

Podľa Trumpovho tímu má byť mier na Ukrajine zabezpečený ukrajinskými nákupmi amerických zbraní za európske peniaze a rozmiestnením európskych vojakov pozdĺž 1 300 kilometrov dlhej hranice s Ruskom.

Možno očakávať, že v prípade potreby sa uchýlia aj k podnecovaniu konfliktov na európskom Západe. Odchádzajúca garnitúra sa uspokojila s konfliktom medzi Ruskom a Ukrajinou; ta nová môže uvidieť príležitosť napríklad v posilňovaní napätia medzi Nemeckom a jeho susedmi.          

Trump ako inšpirácia pre strednú Európu

A stredná Európa?

Čiastočne bola integrovaná do nižších úrovní spomenutých troch sietí tvoriacich euroatlantickú elitu. Jej miestni členovia zdieľajú zdesenie svojich západných mentorov, tušia, že spolu s nimi smerujú do bezvýznamnosti.

A potom sú tu druhí, obdivovatelia Trumpa, ako napríklad Viktor Orbán. Môžu byť silnými hráčmi na domácom ihrisku, nemajú však ani stredoeurópsku váhu, nehovoriac o tej európskej.

Ich mocenské siete sú v lepšom prípade iba národné. Často pritom nedoceňujú, že Trump poskytuje nádej len ako inšpiratívny príklad, ale nie ako spoľahlivý partner. Pokúšať sa o integráciu do jeho siete, ako to naznačuje Orbán, by len znamenalo uchádzať sa len o rolu užitočného idiota, ktorá bude ešte nevďačnejšia, než bola v neo-neo sieti.

Ale inšpirácia Trumpom je dôležitá, najmä ak sa nesústredí na jeho osobu a berie do úvahy nutnosť vytvoriť mocenské štruktúry, o ktoré možno konzervatívno-protekcionistickú politiku oprieť. V strednej Európe zatiaľ nemáme nič, čo by prepájalo národné mocenské centrá, ktoré sú samy o sebe zúfalo slabé a zosieťované nesprávnym smerom. Tu je potrebné začať.