„Keď sme vy a ja boli ešte chlapci na Strednom západe, vládne a lokálne dane brali len 15 centov z každého zarobeného dolára. Dnes zoberú v USA takmer 50 centov z každého zarobeného dolára,“ povedal pred 50 rokmi Ronald Reagan.

Vtedajší americký prezident v televíznom rozhovore vysvetľoval moderátorovi, že väčšina ľudí si to neuvedomuje, lebo tie dane sú schované v takzvaných firemných daniach.

„Poznáte to, politik sa postaví a vykrikuje: ochráňme obyčajného človeka, zdaňme firmy. A všetci jasajú ‚hurá!‘. Čo však nepochopili, je, že každá firemná daň je len ďalším nákladom produkcie, ktorý zaplatí zákazník, keď si ten produkt kúpi. Je to len skrytá daň z predaja.“

Na Slovensku o polstoročie neskôr už viac ako polovicu príjmu pracujúceho zoberie a z veľkej časti vyplytvá štát. Aj tá finta politického marketingu o „zlých firmách“ je tu stále veľmi populárna. Absenciu ekonomického vzdelania v kombinácii s odporom k podnikateľom, zamestnávateľom respektíve úspešným veľkým firmám, zneužívajú u mnohých tunajších voličov efektívne aj slovenskí politici. Energiu ľudskej závisti šikovne transformujú na svoju moc.

Ostatný „konsolidačný“ balíček pozostávajúci takmer výhradne zo zvyšovania daní je toho najlepším príkladom. Daň z finančných transakcií pre podnikateľov, vyššia sadzba dane z príjmu pre firmy s vyšším obratom, príspevky na rekreáciu alebo športovú činnosť dieťaťa zamestnanca povinné pre „väčších“ zamestnávateľov a ďalšie podobné tresty pre firmy.

„Zaplatia to firmy, vás, ľudí, to bolieť nebude ... Hurá!“

Politický marketing

Akurát že realitu nezaujíma, čo hovorí politický marketing. Firmy sú len právna fikcia. Každá niekomu patrí, niekto v nej pracuje a niekto kupuje jej produkty a služby. Dane v ekonomickej realite platia vždy konkrétni ľudia. V prípade „firemných“ daní sú to spotrebitelia a zamestnanci firiem.

Ak aj človek nemá ekonomické vzdelanie, stačí podnikateľská skúsenosť. Podnikateľ respektívne majiteľ firmy je ten, kto má najväčšiu kontrolu v nastavení ceny a v tom, koľko platí za jednotlivé vstupy. Ak pre jeho firmu zvýšime napríklad sadzbu dane z príjmu, je to ekvivalent toho, ako by sa mu zvýšili náklady iných vstupov napríklad ceny elektriny alebo práce.

Aby dosiahol pôvodne plánovaný zisk, zvýši ceny svojich produktov, obmedzí investície a (alebo) zníži platy zamestnancov. Práve tie sú vo väčšine firiem najväčšou nákladovou položkou. Firemné dane tak zaplatia spotrebitelia vo vyšších cenách a zamestnanci v nižších platoch.

V ekonómii existuje vysvetlenie

Komu na to - ako nemôže politik prekabátiť majiteľa firmy v prospech zamestnanca alebo zákazníka - nestačí sedliacky rozum, odporučím trochu ekonómie. V ekonómii hlavného prúdu k tejto téme existuje takzvaný Chamleyho-Juddov teorém o nemožnosti prerozdelenia smerom od podnikateľov k zamestnancom.

Hovorí o tom, že firemné dane sú jedny z najhorších daní, čo sa týka negatívneho efektu na bohatstvo spoločnosti. O čo viac štát zdaní firmy, o to menej kapitálu budú v produkcii používať zamestnanci, a tým nižšia bude ich produktivita, a preto aj mzdy.

Aj keby politici a ich kamaráti neprejedli vybranú firemnú daň, ale dali by ju celú zamestnancom v zdanených firmách ako prídavok k ich výplate, zamestnancom by sa viac oplatilo, keby firma zdaňovaná nebola a oni by pracovali s väčším množstvom kapitálu. Preto keď niekto chce pomáhať chudobným, mal by zdaňovať radšej spotrebu a prácu.

Nejdem vás tu trápiť dôkazom tohto teorému, Eulerovými rovnicami a Lagrangeovými multiplikátormi, len ešte raz zdôrazním, že v jeho názve nie je „ťažké“, „neefektívne“ alebo „nemorálne“. Je tam „nemožné“. Áno, viete poškodiť podnikateľov, ale vždy tým výrazne viac poškodíte ich zamestnancov.

Šok, ktorý nevedia rozdýchať ani ekonómovia

Tým, čo tomu rozumejú, to dôjde až do dôsledkov. Aj z tohto teorému vyplýva, že optimálna sadzba dane z príjmov firiem z pohľadu bohatstva samotných zamestnancov a spotrebiteľov, je nula. Ale to je taký šok, že ho nevedia rozdýchať ani mnohí ekonómovia, keďže v tomto prípade ide racionálna analýza proti ich vlastnej ideológii. Nehovoriac o tom, že tejto ekonomickej pravde nerozumie ani drvivá väčšina politikov na Západe.

Aj 50 rokov po Reaganovi platí, že vždy, keď politik hovorí o „spravodlivom“, teda ešte väčšom zdanení firiem a podnikateľov, treba si predstaviť chudákov zamestnancov a spotrebiteľov, ktorí tú „spravodlivosť“ v skutočnosti nakoniec zaplatia.

Ten, kto má sociálne cítenie, by sa nemal nechať okabátiť heslami „rolexových“ socialistov. Skutočný dôsledok určujú ekonomické zákony, a nie politici v parlamente. Na Slovensku budú výsledkom aktuálnej daňovej pomsty na firmách drahšie produkty, nižšie platy a menej podnikateľov slúžiacich nám, zákazníkom.