Novela infozákona: Nemajetní sa nemajú starať do záležitostí štátu

Schválený návrh zákona predložili poslanci Národnej rady SR Adam Lučanský, Milan Gajar, Andrej Danko a Rudolf Huliak. Tento návrh zmenil a doplnil zákon o slobodnom prístupe k informáciám spôsobom, ktorý môže byť v rozpore s jeho základnými princípmi.

Infozákon totiž garantuje právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Povinné osoby sú v zmysle zákona štátne orgány, obce a iné subjekty, a toto právo vychádza priamo z Ústavy SR. Ústavný súd pri výklade tohto ustanovenia jasne uviedol, že predpokladom demokratického uplatňovania moci v modernej spoločnosti je informovanosť jednotlivých občanov o veciach verejného záujmu.

Podľa Ústavného súdu v náleze pod sp. zn. II ÚS 830/2016 totiž právo na informácie a ústavné garancie nerušeného výkonu tohto práva tvoria bariéru voči kabinetnému výkonu verejnej moci a umožňujú podrobiť výkon verejnej moci kontrole zo strany verejnosti.

Ústava SR zároveň umožňuje obmedziť právo na vyhľadávanie a šírenie informácií zákonom, ale len v prípade ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, verejného zdravia a mravnosti. Zároveň obsahuje povinnosť poskytovať orgánom verejnej moci primeraným spôsobom informácie o svojej činnosti.

Povinnosť platiť ako novinka

Novela infozákona napriek pomerne jasným obmedzeniam šírenia informácií zavádza novú povinnosť verejnosti platiť za zákonom vymedzené informácie. Dožadovaný orgán je totiž oprávnený požadovať úhradu nákladov za vyhľadávanú informáciu vo výške, ktorá nesmie prekročiť výšku materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií, so zaobstaraním technických nosičov a s odoslaním informácie žiadateľovi.

Zároveň môže štátny orgán požadovať aj úhradu účelne vynaložených nákladov za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií žiadané prostredníctvom jednej alebo viacerých žiadostí podaných tým istým žiadateľom v priebehu 30 dní.

Mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií zahŕňa situácie, pri ktorých zhromažďovanie informácií bude pre povinnú osobu predstavovať v jej konkrétnych podmienkach časovo náročnú činnosť, ktorá sa objektívne vymyká bežnému poskytovaniu informácií touto povinnou osobou.

Vágne pojmy v zákone

Spoplatnenie mimoriadne rozsiahleho vyhľadávania informácií bolo predkladateľmi odôvodnené tým, aby sa štátne orgány chránili pred zneužívaním práva na informácie. Andrej Danko ako navrhovateľ uvádza, že tento krok má predchádzať šikanóznemu uplatňovaniu práva na prístup k informáciám, ako napríklad zahltenie povinnej osoby veľkým počtom žiadostí.

Na snímke Rudolf Huliak a predseda SNS Andrej Danko. Foto: Jakub Kotian/TASR

V prípade viacerých žiadostí od jedného žiadateľa sa začne vyhľadávanie informácií spoplatňovať v momente, ak štátny orgán vyhodnotí, že žiadosti sú podávané so zlým úmyslom zahltiť povinnú osobu veľkým počtom žiadostí či v súvislosti s úmyslom zneužívať právo na informácie.

Takéto vymedzenie, okrem možného rozporu s ústavným právom na informácie, obsahuje hneď niekoľko vágnych pojmov, vďaka ktorým môže dochádzať k svojvôli štátnych orgánov alebo diskriminácii dopytujúcich sa osôb.

Problematickým aspektom novely je aj samotná formulácia ustanovenia, ktorá neurčuje presné limity či pravidlá výpočtu poplatkov. Nedostatok jasne stanovených poplatkov ponecháva príliš veľký priestor pre subjektívny výklad. Sprístupňovanie informácií by tak mohlo podliehať rôznym interpretáciám, čo by viedlo k nejednotnému uplatňovaniu zákona.

Hrozí nerovnaký prístup k žiadateľom informácií

Rôzne inštitúcie by mohli stanoviť odlišné poplatky pre rovnaké typy informácií, čo by bolo neprimerane neprehľadné a nespravodlivé. Rovnako, ak tá istá inštitúcia spoplatní vyhľadávanie informácie pre jednu osobu, ale vzhľadom na následnú prístupnosť informácie umožní jej sprístupnenie inej osobe zadarmo, dôjde k nerovnakému zaobchádzaniu.

Ak inštitúcie môžu poplatky interpretovať rôzne, môže to vyvolávať dojem, že zákon neplní svoj účel. Verejnosť by mala mať jasný prehľad, aké informácie sú bezplatné, za ktoré sa platí a prečo.

Samotný pojem „mimoriadne rozsiahle vyhľadávania informácií“ pritom navodzuje situáciu, akoby štátne inštitúcie nemali prehľad o tom, aké informácie majú a kde sa nachádzajú. Nedostatok administratívnej či logistickej pripravenosti štátu pritom nemôže byť dávaný na vrub občanovi. Práve štátny orgán by mal predstavovať vzor inštitúcie, ktorá má presný prehľad o svojich vnútorných informáciách, a ich sprístupnenie by teda nemalo predstavovať problém.

Neznámy pojem šikanóznej požiadavky

Nejasný je aj pojem „šikanózna požiadavka“, s ktorou prišiel Andrej Danko, hoci tento sa v zákone nenachádza. Ak by žiadateľ, napríklad novinár, žiadal od konkrétnej inštitúcie vzhľadom na aktuálne sa vyvíjajúcu medializovanú kauzu viaceré informácie v priebehu mesiaca o danej téme, zrejme by napĺňal formuláciu šikanóznej požiadavky podľa Andreja Danka.

Spoplatnenie daných informácií rôznymi sumami, či využívanie nových predĺžených lehôt na odpoveď, bude zasahovať neprípustným spôsobom do práva na informovanie verejnosti. Dlhé lehoty odďaľujú prístup k aktuálnym informáciám, čo je obzvlášť nevýhodné pre novinárov a občanov, ktorí sa zaujímajú o dianie v spoločnosti. Predĺžené lehoty môžu viesť k tomu, že informácie, ktoré sú časovo citlivé, sa stanú menej relevantnými alebo už nebudú mať žiadaný význam.

Z hľadiska rovného prístupu k informáciám je problémové, že novela nezohľadňuje finančné možnosti žiadateľov. Občianske organizácie, nezávislí novinári či jednotlivci s nižšími príjmami môžu byť poplatkami zaťažení nad svoje možnosti.

Poplatky môžu byť diskriminačné

Poplatky sa môžu stať diskriminačným faktorom, ktorý bude selektívne obmedzovať prístup podľa ekonomického statusu žiadateľa. To nielenže znevýhodňuje občanov v ich práve na informácie, ale zároveň porušuje princíp transparentnosti a kontroly verejnej moci, ktorý by mal byť prístupný všetkým rovnako. Ochrana proti diskriminácii na základe ekonomických možností je dôležitá práve v takých oblastiach, v ktorých má verejnosť právo požadovať informácie bez ohľadu na ich finančné možnosti.

Ústava SR zaručuje rovnosť pred zákonom a zakazuje diskrimináciu na základe sociálneho postavenia. Zavedenie poplatkov za prístup k informáciám môže tento princíp rovnosti narušiť. Ak občania s nižšími finančnými možnosťami čelia väčším prekážkam pri získavaní informácií, možno hovoriť o diskriminácii.

Verejné inštitúcie môžu využívať stanovenie vysokých poplatkov ako prostriedok na odrádzanie od žiadostí. Toto riziko sa ešte zvyšuje, ak neexistujú jednotné kritériá pre určovanie poplatkov. Daná vágnosť v zákone môže ohroziť základné demokratické princípy, pretože subjektívne stanovené poplatky môžu byť zneužité na filtrovanie, obmedzovanie alebo dokonca zamietanie prístupu k informáciám.

Novela môže narážať na medzinárodné dohovory

Spoplatnenie zatiaľ neurčeného typu informácií môže byť v rozpore aj s medzinárodnými dohovormi, ku ktorým sa Slovenská republika prihlásila.

Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v environmentálnych záležitostiach, známy ako Aarhuský dohovor, zakotvuje právo na prístup k informáciám týkajúcim sa životného prostredia. Obmedzenia prístupu k informáciám by mohli byť v rozpore s týmto dohovorom, čo by predstavovalo porušenie medzinárodných záväzkov Slovenska.

Téma životného prostredia je pritom široko diskutovaným predmetom verejnosti vzhľadom na politické záležitosti alebo opatrenia pri odstrele medveďov či právneho postavenia národných parkov.

Podobne by mohli byť dotknuté aj práva zakotvené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje slobodu prejavu a prístup k informáciám verejného charakteru. Ak by novela infozákona narušovala tieto princípy, mohlo by to viesť k podaniam na európske súdy.

Právny štát vyžaduje, aby zákony a právne normy boli jasné, predvídateľné a jednoznačné. Vágnosť formulácií, ktoré umožňujú širokú interpretáciu poplatkov a pravidiel, môže ohroziť tento základný princíp právneho štátu, ale aj diskriminovať sociálne znevýhodnené osoby neprípustným spôsobom.

Argument navrhovateľov zákona o tom, že menšie obce alebo úrady jednoducho nemajú prostriedky na určité typy žiadostí o informácie by bola relevantná, ak by za ich správu nezodpovedal štát alebo samotná obec. Ale aj tento problém by sa dal v novele vyriešiť jednoduchým precizovaním inštitúcií, ktoré by mohli spoplatniť istý typ služby pevnou sumou.

Zákon by mohol definovať obce do určitého počtu obyvateľov alebo inštitúcie s určitým rozpočtom, ktorým by vzniklo toto oprávnenie.

Všeobecná formulácia zákona na všetky štátne orgány a iné subjekty tak nahráva skôr tomu, že tieto jednoducho nechcú byť otravované odpoveďami na nepríjemné otázky, alebo zaťažované vyhľadávaním dát, za ktoré sú vlastne už raz platené občanmi prostredníctvom daní.