Prezident Macron sa na zápas príde pozrieť osobne. Francúzsko chce ukázať, že dokáže udržať kontrolu aj nad oblasťami, o ktorých sa často hovorí ako o „stratených územiach“.

Agresívne správanie na nepriateľskom území

Aj v Amsterdame vstupovalo niekoľko tisíc Izraelčanov do prostredia, ktoré im nebolo priateľsky naladené; nechajme bokom, čo z tejto nevraživosti pripísať antisemitizmu a čo izraelskej brutalite voči Palestínčanom.

Avšak pouličné bitky po zápase, po ktorých päť z nich skončilo v nemocnici, nemožno pripísať iba nevraživosti miestnych obyvateľov. Izraelčania sa v Amsterdame správali spôsobom, ktorý si o odvetu koledoval. Nešlo o bežných izraelských návštevníkov.

Časť z nich boli futbaloví ultras známi svojím rasizmom a nenávisťou voči Arabom. Od svojho príletu v predvečer zápasu dávali najavo, čo sú zač. Pochodovali mestom, vykrikovali protiarabské heslá, strhávali palestínske vlajky, útočili na taxikárov; ktorí často pochádzajú z Maroka. Polícia sa ich snažila mierniť, ale aktívnejšie nezasahovala.

Miestni obyvatelia arabského pôvodu preto na druhý deň vzali spravodlivosť do vlastných rúk. Zorganizovali sa a na Izraelčanov si počkali pred štadiónom. Následnému honu na Židov nedokázala celkom zabrániť ani plne zmobilizovaná holandská polícia, hoci nepochybne zabránila vážnejším obetiam.

Falošný mediálny obraz

V podaní hlavných médií a väčšiny holandských politikov sa potom zo stretov medzi izraelskými chuligánmi a miestnymi Maročanmi stal antisemitský pogrom.

S mediálnym obrazom možno súhlasiť do takej miery, do akej odsudzuje útoky na Izraelčanov vychádzajúcich zo štadióna. Väčšina z nich mohli byť slušnými milovníkmi futbalu, ktorí nijako neposkytli príčinu, aby boli fyzicky napádaní.

Napriek tomu je tento obraz falošný: opomenutím udalostí predchádzajúceho dňa, vzbudzuje dojem, že išlo o nevyprovokovaný útok.

Útok na Izraelčanov nebol vyprovokovaný miestnym antisemitizmom, ale ich predchádzajúcim chuligánstvom, ktoré je o to závažnejšie, že posilňuje hrozby, ktorým musia holandskí Židia každodenne čeliť. Pritom nemusia mať nič spoločné ani s Izraelom, ani s jeho extrémistami. Patrí k nim napríklad Yuval Gal zo židovskej antisionistickej organizácie Erev Yav. Kritizoval holandskú políciu za to, že útoky izraelských chuligánov nezobrala dostatočne vážne.

Lži, moc ... a izraelské pogromy

Dominantný obraz udalosti sa však stal dominantným preto, že sa napriek svojej lživosti hodí mocenským záujmom. Prvou v poradí je izraelská vláda. Posledný rok sa v medzinárodných médiách objavuje ako páchateľ masakrov na civilistoch, a ak by nebolo vojny, premiér Netanjahu by už dávno stál pred súdom.

Pred týždňom sa navyše rozišiel s ministrom obrany Galantom. Premiéra obvinil, že nechce nechať vyšetriť, prečo a ako zlyhali bezpečnostné zložky pri minuloročnom útoku Hamasu, ktorý spustil vojnu s Palestínčanmi.

Potom príde naozaj vhod udalosť, ktorá oživením spomienok na pogromy umožňuje vykresliť Izraelčanov ako nevinné obete, vonkajší svet ako antisemitský a Netanjahua ako ochrancu.

Izraelskému ministerstvu zahraničných prišla vhod tak, že vo vyhlásení okamžite zdvojnásobilo počet hospitalizovaných z piatich na desať. Premiér hovoril o vyslaní lietadiel na evakuáciu, akoby Holandsko bolo vojnovou zónou.

Ak však dnes niečo pripomína protižidovské pogromy, sú to skôr divoké akcie židovských osadníkov na Západnom brehu proti tamojším Palestínčanom. Začiatkom tohto mesiaca napríklad Palestínčania v meste al-Bireh zažili útok osadníkov zo susedného Bejt El, tí zapaľovali autá a domy za zhovievavého prizerania sa izraelských vojakov. Na iných miestach vypaľovali olivové háje patriace Palestínčanom.

Aj Wilders len tlačí vlastnú agendu

Amsterdamský incident tiež napodiv príde vhod aj holandskej vláde. Jej tvorcom, hoci nie členom, je Geert Wilders, odporca moslimskej imigrácie a obdivovateľ Izraela. Patrí k tým európskym národným konzervatívcom, pre ktorých je konflikt Izraela s Palestínou to isté ako ich vlastný boj s moslimskými prisťahovalcami v Európe.

Toto prepojenie síce nezodpovedá základným faktom, do Palestíny do 19. storočí migrovali Židia, nie Palestínčania, ktorí boli miestni, ale ideologicky na časť európskej pravice dosť zaberá.

Wilders a jeho priaznivci využili amsterdamský incident na kritiku vlastných orgánov a polície. Paradoxná situácia, keď vláda kritizuje samu seba, môže súvisieť s tým, že Wilders sa pokúša dostať pod tlak štátny aparát, ktorý vzdoruje jeho predstavám o tvrdšej protiimigračnej politike.

Teda Wilders nielenže dáva priechod svojim proizraelským sympatiám a antiislamským antipatiám, ale súčasne sa tiež pokúša vynútiť si od štátneho aparátu spoluprácu pri plnení svojho volebného programu. To je v poriadku ako z demokratického hľadiska, keďže dostal jasný mandát, tak aj z hľadiska budúcnosti Európy, ktorá sa pred masovou migráciou musí dôraznejšie brániť. Škoda, že sa pritom uchyľuje ku lži, svoj program tým diskredituje.

Izrael a s ním sympatizujúci politici aj médiá robia všetko pre to, aby si svoj pogrom obhájili. O ich schopnosti presadiť svoj obraz napriek realite nemožno pochybovať. Novinári serióznych médií dodnes opakujú vyvrátenú lož o tom, ako bojovníci Hamasu pri minuloročnom útoku na Izrael podrezávali dojčatá.

Ale aj keď majú ich lži pomerne dlhé nohy, raz im predsa len dôjde dych. A potom už nepôjde o diskreditáciu iba jedného holandského politika, ale celého politicko-mediálneho systému.