V nedeľu rozvírili spravodajskú hladinu informácie o údajnom telefonáte novozvoleného amerického prezidenta Donalda Trumpa s Vladimirom Putinom. Priniesli ju najväčšie americké médiá. Kremeľ informáciu neskôr dementoval.
Nech už to s Trumpovým pokusom o telefonát s Putinom bolo akokoľvek, nastal jeden zásadný posun. Novozvolený americký prezident zjavne chce komunikovať aj s ruským prezidentom, napokon, sľúbil to svojim voličom.
Nóvum nebolo len v tom, čo sa stalo, ale aj v tom, čo sa nestalo. Po zámeroch Trumpa komunikovať s ruským lídrom nenasledovalo žiadne hysterické obvinenie zo zrady, morálneho nihilizmu ani kolaborácie s údajnými „fašistami“, ako sme na to boli doteraz zvyknutí.
Iste, zatiaľ to nie je žiaden posun, ktorý by nás priblížil k mieru. Príležitosti na mier sme v minulosti premeškali a dnes ho už nie je možné uzavrieť bez veľkých ukrajinských územných strát. Ťažko si napríklad predstaviť, že by bol Putin ochotný rokovať bez toho, aby mu druhá strana neprisľúbila celý Donbas, čiže aj jeho cca 15-percentnú časť, ktorú ešte nedobyl. Má na to totiž karty – ak by toto územie nezískal pri rokovaniach, s veľkou pravdepodobnosťou ho získa najbližší rok, aj za cenu veľkých a zbytočných strát na oboch stranách.
No zjavne tu máme pád jednej veľkej moralistickej dogmy o tom, že s Putinom sa nesmie rokovať, lebo robí neprijateľnú vojenskú politiku a porušuje medzinárodné právo.
Na tom sa síce asi viacerí zhodneme, nie je však jasné, prečo bola pod trestom morálneho odsúdenia zakázaná komunikácia a pokusy riešiť konflikt. Táto dogma bola postavená na predpoklade, že Putin je neporovnateľne väčšia „zrúda“, ako boli lídri Sovietskeho zväzu, s ktorými veľkí americkí prezidenti – ktorí komunizmus porazili - v minulosti neváhali rokovať a uzatvárať dohody.
Tento dôležitý diplomatický fenomén opisuje napríklad publikácia Listy Kennedyho a Chruščova, ktorá zachytáva ich dôverné rozhovory a listy, ktoré si posielali. Pozoruhodné je, ako sa táto komunikácia rozvinula. Keď sa stal Kennedy prezidentom, Chruščov poslal svojmu geopolitickému sokovi blahoželanie (diplomaticky to nie je nič nezvyčajné).
Kennedy to využil a na list Chruščovovi odpovedal, čím otvoril dôverný komunikačný kanál, kde si sľúbili, že sa ich listy nedostanú na verejnosť. Keď prišla Kubánska kríza a hrozba jadrovej vojny, táto dvojica už mala nadviazaný istý osobný vzťah, ktorý mal síce ďaleko od Vinnetoua s Old Shatterhandom, ale pomohol diplomaticky vyriešiť azda najvážnejšiu krízu studenej vojny.
Podobne sa o dialóg snažil aj Ronald Reagan, ktorý so Sovietskym zväzom rozpútal „hviezdne vojny“, čím ho ekonomicky vyčerpal, až kým si Gorbačov nezrátal súvahu a jasne nepochopil, že tento podnik jednoducho skrachoval.
V novom filme Reagan (2024) túto jeho snahu plasticky ilustruje jedna vtipná filmová pasáž. V rýchlom slede sú predstavení poslední traja sovietski lídri pred Gorbačovom, ako sedia vo svojej kancelárii, dostávajú správy od KGB o Reaganovi a popri tom holdujú veľmi nezdravému životnému štýlu. Brežnev zapije akýsi liek dvojdecovým pohárom vodky. Nasleduje jeho veľkolepý pohreb. Následne v rovnakej miestnosti Andropov pije rum, v ďalšom prestrihu je záber na jeho pohreb. V tretej scéne nový generálny tajomník ZSSR Černenko nezdravo kašle nad cintorínom cigaretových ohorkov. Veľkolepý pohreb...
Nasleduje prestrih do Oválnej pracovne, kde Reagan tresne telefónom: „Ako mám s nimi nadviazať komunikáciu, keď mi stále umierajú?!“
Reagan nebol naivný. So sovietskymi lídrami komunikoval tvrdo. Dokonca aj s Gorbačovom, s ktorým nadviazal počas diplomatických stretnutí takmer až kamarátsky vzťah. Niet pochýb, že v mnohom si títo dvaja muži dokonca porozumeli. Ale bol na neho ostrý, neváhal riskovať. Dokonca ani vtedy, keď mu slávny prejav v Berlíne („Pán Gorbačov, ak to s dialógom myslíš úprimne, zhoď tento múr!“) vyhováral aj jeho minister zahraničných vecí, ktorý sa obával, že Reagan vyhodí do dymu niekoľko rokov nadväzovania vzťahov s ruským lídrom. Tvrdosť a risk však Reaganovi vyšli.
Príklady Kennedyho a Reagana ukazujú, aké dôležité je komunikovať s nepriateľom, aby sme porozumeli jeho plánom, východiskám, aby sme vedeli, ako ho poraziť alebo ako sa s ním dohodnúť, prípadne aby sa aspoň sledovali politické ciele možného.
Nevraviac o tom, že dialóg je nástrojom odbúravania neporozumení medzi znepriatelenými veľmocami. Práve nedorozumenia medzi veľmocami mali zjavne na aktuálnej vojne na Ukrajine významný podiel. A stále majú.
Na Západe sa dodnes pestuje rozprávka o tom, že táto vojna nemá nič spoločné s NATO, ale jej jediným vysvetleným sú Putinove nezriadené túžby po rozširovaní impéria.
Niežeby bolo vylúčené, že si Putin dnes okrem iného plní svoje geopolitické sny, no keď sa lacné psychologizmy používajú ako geopolitický kľúč, výsledok bude iba fanatizmus. Sme zaslepení voči pochopeniu, v čom spočívajú ruské bezpečnostné záujmy a existenčné hrany, ktoré sa netýkajú len Putina, ale celého ruského establišmentu (bez ohľadu na meno aktuálneho ruského prezidenta).
Súčasná kríza lídrovstva sa skrátka týka aj strachu komunikovať s nepríjemným súperom. Ako raz povedal Jeffrey Sachs: naši lídri žijú v jaskyni, v ktorej sa nechávajú hypnotizovať obrazmi vlastných nepriateľov. A to je pre svet obzvlášť nebezpečné práve v dobe rozpadu unipolárneho sveta, keď títo nepriatelia budú zohrávať čoraz väčšiu rolu v globálnom ringu.
A príklad aktuálneho amerického prezidenta Joea Bidena a súčasného falošného pokrytectva ukazujú, aký nebezpečný je zvrátený moralizmus, ktorý nadviazanie dialógu s „démonom Putinom“ považuje za zradu Ukrajiny. Je príznačné, že táto pochabá dogma sa začala rozpadať až potom, ako zbytočne zahynulo možno až pol milióna ukrajinských vojakov a Putin získal obrovské územia na Ukrajine. K tomu predtým pri aspoň trochu rozumnej a aspoň trochu proukrajinskej politike západných lídrov vôbec nemuselo dôjsť. Rusko volalo po rokovaniach s Ukrajinou a Západom (a bezpečnostných dohodách) od konca roka 2021. Bezvýsledne.
A dnes, keď aj posledný propagandista pochopil, že situácia na fronte je bezvýchodisková, sa aj komunikácia s Putinom zrazu vezme na milosť.
Mimochodom, keď sme pri tých ťažkých dilemách amerického voliča, s Kennedym má Trump spoločné ešte čosi: „morálku“. Kennedy bol veľký prezident, za veľa mu vďačíme, možno dokonca aj za to, že sa nerozpútala tretia svetová jadrová vojna.
Ale to, ako sa tento muž správal k svojej žene, rodine, koľko mal frajeriek a ako sa mu občas "zadarilo" zbaliť aj nejakú tú špiónku KGB (ako ho neskôr upozornili tajné služby), rozhodne nezaostáva za Trumpovou morálkou a jej rizikovými faktormi, ktoré sú vraj dnes neodpustiteľné.
Ale vráťme sa späť do súčasnosti, k tej desivej otázke, ako mohla sorta vznešených „lepšoľudí“ dopustiť zarezanie elementárnej diplomacie. Najhoršie vysvetlenie by bolo, ak by sme túto čudnú detskú hru na schovávačku pred Putinom hrali iba preto, že si niekto príčetný v Amerike na moment predstavil, ako by vyzeralo rokovanie Joea Bidena s Putinom, ktorý vraj „nesmie vyhrať vojnu v Iraku“ (ako raz Biden breptol o ukrajinskej vojne). V lepšom prípade by sa dalo dúfať, že si ruského prezidenta nepomýli so Zelenským (čo sa mu stalo tiež).
Pripomeňme, že liberálny establishment ešte donedávna považoval Joea Bidena za jedného z najlepších prezidentov. A želal si, aby tento muž, ktorý vo svojej rapídne postupujúcej stareckej slabosti už v roku 2023 nevedel, kade zísť z pódia, ním zostal až do roku 2029.
Ak by Biden neodstúpil dobrovoľne, jeho mentálna slabosť by sa zrejme kamuflovala doteraz.
Alebo si predstavte s Putinom rokovať Kamalu Harrisovú, reprezentantku woke krídla Demokratickej strany, ktorých v Rusku berú vážne asi ako výsadok mimozemšťanov z Andromedy.