Politika „klimatickej spravodlivosti“ zlyhá. Má pritom rozumnú alternatívu

Medzinárodná klimatická diplomacia je dnes celá o finančných transferoch, keďže sme svedkami toho, ako aktivisti, celebrity a politici obšírne hovoria o „klimatickej spravodlivosti“ a potrebe rozsiahlych finančných príspevkov.

„Klimatická spravodlivosť“ je utopický projekt

Táto cesta však bude pre Západ neúnosne drahá, v dohľadnej budúcnosti si od každého človeka v bohatom svete vyžiada približne 1 000 dolárov ročne. K tomu by nikdy nedošlo, dokonca ani pred zvolením Donalda Trumpa, ale teraz je to úplne nerealistické a potrebujeme múdrejší prístup ako napredovať.

Klimatický samit OSN v Azerbajdžane (11. - 22. novembra) sa koná v tieni zvolenia Donalda Trumpa a mnohí kľúčoví lídri sa na ňom ani neukážu. Vzhľadom na nízke očakávania, ktoré boli stanovené ešte pred jeho začiatkom, bude samit napriek tomu svedkom veľkodušných prejavov o potrebe obrovských finančných príspevkov z bohatých krajín do chudobnejších. Takéto výzvy na poskytnutie biliónov dolárov, ktoré boli nereálne už pred Trumpovým víťazstvom, sú scestné a určite zlyhajú.

Hlavný problém spočíva v tom, že bohaté krajiny, ktoré sú zodpovedné za väčšinu emisií spôsobujúcich zmenu klímy, chcú znížiť emisie, zatiaľ čo chudobnejšie krajiny chcú najmä odstrániť chudobu prostredníctvom rastu, ktorý je naďalej do veľkej miery závislý od fosílnych palív. Západ začal pred dvadsiatimi rokmi ponúkať financie, aby chudobnejšie krajiny prinútil konať proti ich vlastným záujmom.

V roku 2009 vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clintonová prisľúbila „nové a dodatočné“ finančné prostriedky vo výške 100 miliárd USD ročne do roku 2020, ak rozvojové krajiny budú súhlasiť s budúcim znížením uhlíkových emisií. Bohatý svet ich neposkytol a väčšina finančných prostriedkov bola jednoducho prebalená a často falošne označená ako rozvojová pomoc.

Finančné požiadavky neustále rastú

Napriek tomuto fiasku chcú teraz rozvojové krajiny viac peňazí. V roku 2021 India uviedla, že len ona samotná bude potrebovať 100 miliárd dolárov ročne na svoju vlastnú transformáciu. Tento rok sa Čína, India, Brazília a Južná Afrika dohodli, že bohaté krajiny by mali zvýšiť svoje financovanie „z miliárd amerických dolárov ročne na bilióny amerických dolárov“.

Toto všetko predpovedal už v roku 2010 ekonóm klimatického panelu OSN Ottmar Edenhofer: „Treba sa oslobodiť od ilúzie, že medzinárodná klimatická politika je environmentálna politika.“ Namiesto toho „prostredníctvom klimatickej politiky de facto rozdeľujeme svetové bohatstvo“.

Je však ťažké vyžmýkať miliardy, nieto ešte bilióny z bohatého sveta, ktorý má svoje vlastné problémy. Aktivisti kampane a mnohé rozvojové krajiny šikovne premenovali dôvod týchto prevodov tak, že z nákladov na škody spôsobené počasím obviňujú emisie bohatého sveta a požadujú náhradu „strát a škôd“.

Západ odmietne platiť čoraz viac

Z vecného hľadiska ide o nesprávne tvrdenie, pretože klimatické škody spôsobené hurikánmi, záplavami, suchom a inými poveternostnými katastrofami sa od roku 1990 v percentuálnom vyjadrení na celosvetovom HDP skutočne znížili, a to tak v bohatých, ako aj v chudobných krajinách. Počet úmrtí v dôsledku týchto katastrof prudko poklesol.

Táto zmena značky je však skvelým spôsobom, ako zvýšiť dopyt. Na minuloročnom klimatickom zasadnutí sa politici dohodli na vytvorení fondu „strát a škôd“, ktorý bol práve zriadený. Orgán OSN pre klimatické zmeny odhaduje, že odteraz do roku 2030 prinesie chudobnejším krajinám tok v hodnote 5,8 - 5,9 bilióna dolárov. Iné odhady sú ešte vyššie, napríklad 100 - 238 biliónov dolárov do roku 2050. Niektorí účastníci kampane navrhujú, aby Západ ročne vyzbieral 2,5 bilióna dolárov na začatie odškodňovania.

Pre Západ to bude neúnosne drahé: požiadavky znamenajú náklady vo výške 1 000 dolárov alebo viac od každého človeka v bohatom svete, a to každý rok v dohľadnej budúcnosti. To je navyše k nákladom na politiky znižovania emisií uhlíka v bohatých krajinách, ktoré budú ešte drahšie.

Nedávny americký prieskum ukázal, že drvivá väčšina by takéto veľké transfery odmietla a k podobným záverom by pravdepodobne dospeli aj väčšiny na Západe.

Okrem toho chudobní ľudia na celom svete zápasia s chudobou, chorobami, podvýživou a slabým vzdelaním,čo by sa dalo zmierniť pri nízkych nákladoch. Je nerozumné a nemorálne tieto problémy prevažne ignorovať a namiesto toho míňať bilióny na klimatické projekty. Aby toho nebolo málo, dodatočné výdavky pravdepodobne ešte viac znížia výdavky na pomoc.

Potrebné sú investície do výskumu a vývoja inovácií

Aj keby sa peniaze podarilo zhromaždiť, je veľmi otázne, či tieto bilióny pôjdu chudobným namiesto na pompézne márnotratné projekty či švajčiarske bankové účty. A napokon, tieto transfery nezmenia skutočnosť, že chudobnejšie krajiny sa stále musia najprv dostať z chudoby tým, že budú podporovať rozvoj obrovským množstvom energie, z ktorej veľkú časť budú stále tvoriť fosílne palivá.

Keďže v 21. storočí budú za obrovské množstvo emisií zodpovedné súčasné chudobnejšie krajiny, skutočnou výzvou je urýchliť deň, keď budú môcť prejsť na zelenú energiu. To sa nedá dosiahnuť obrovskými platbami reparácií. Namiesto toho by sa vlády mali zamerať na oveľa menšie, ale oveľa efektívnejšie výdavky na inovácie.

Vynaloženie desiatok miliárd dolárov ročne na výskum a vývoj nízkych emisií na inovácie, ktoré znížia cenu zelenej energie pod úroveň fosílnych palív, zníži cenu budúcej zelenej energie, čím sa nakoniec stane pre všetky krajiny, a najmä pre chudobné krajiny sveta, prechod na zelenú energiu racionálny.

Takýto rozumný návrh by mali politici schváliť na klimatickom samite OSN. Nanešťastie, globálny klimatický proces stratil smer. Väčšina pozornosti sa tento týždeň sústredí na potrebu obrovských transferov bohatstva. Tie sa nikdy nemali uskutočniť, dokonca ani pred zvolením Donalda Trumpa - teraz sú však vyslovene nereálne.