V utorok 19. novembra uplynuli dve desaťročia od víchrice Alžbeta, ktorá vo Vysokých Tatrách zasiahla plochu približne 12 600 hektárov lesa.
Pri hornej hranici lesa vtedy víchrica dosiahla rýchlosť 230 km/h. Zničila dokopy 2,3 milióna kubíkov drevnej hmoty. Škody vyčíslili v prepočte na stovky miliónov eur. Spracovanie polomu sa miestami natiahlo až do roku 2006.
Vedúci odboru starostlivosti o chránené územia Správy Tatranského národného parku (TANAP) Miroslav Jurčo potvrdil, že sa odvtedy podarilo obnoviť takmer 70 percent lesa (asi 8 500 hektárov) na celom štátom spravovanom území najväčšieho národného parku.
Sadia zmiešané lesy
V rámci takzvanej umelej obnovy lesníci za dvadsať rokov vysadili viac ako 8,2 milióna sadeníc. Dve tretiny z toho predstavovali ihličnany a tretinu listnáče.
Približne rovnakú plochu, akú sa podarilo obnoviť lesníkom, obnovila aj samotná príroda, ktorá má v manažovaní lesa hlavné slovo. Podľa Mariána Jasíka z občianskeho združenia Prales vznikli kombináciou prirodzenej obnovy a výsadby pestré zmiešané lesy.
"Podľa niektorých štúdií sú dokonca nateraz druhovo rozmanitejšie ako porasty ponechané na samovývoj, keďže do nich umelo vniesli dreviny, ktoré by sa tam prirodzene dostali len ťažko - napríklad buk. Mladé porasty nie sú také husté, čo umožňuje drevinám vytvoriť si veľkú korunu, čo výrazne prispieva k stabilite jednotlivých stromov. Ak sa udrží vysoký podiel listnatých drevín aj v ďalších desaťročiach, tak tieto lesy budú s istotou stabilnejšie ako tie pred rokom 2004," tvrdí odborník.
"Zároveň tým, že stromy sú zavetvené až po zem, sa vytvára priestor aj pre chránené živočíchy, ako je napríklad hlucháň," dodáva Jurčo.
Zamedzí sa tak vzniku smrekových monokultúr, ktoré sú obzvlášť náchylné na poškodenie škodcami, suchom a zvýšenými teplotami. Smreky v minulosti vysádzali cielene, lebo rýchlo rastú a dokázali ich dobre speňažiť.
Naopak, zmiešané lesy sa lepšie prispôsobia teplejšej klíme. Dokážu zachytiť viac vody vďaka rôznej hĺbke koreňov, čo efektívnejšie zadržiava vlahu v pôde. Má to pozitívny vplyv na celý ekosystém vrátane ochrany pred eróziou a zlepšuje kvalitu podzemných vôd.
Smrekom vyrástla konkurencia
Hoci veľkú časť kalamitného dreva odpratali, v najvyššom piatom stupni ochrany prírody sa ťažiť nesmie.
V jednotlivých porastoch museli po kalamite nechať bez zásahu vo forme biomasy 420-tisíc kubíkov dreva.
Jasík zdôrazňuje, že les bez vplyvu človeka dal rovnakú šancu všetkým pôvodným drevinám. "Smreku, smrekovcu a borovici sú zrazu dočasne rovnocennými partnermi javory horské, jarabina, osika, brezy, vŕby, kde tu aj jedle a vyššie aj limby. Ohromná pestrosť v zložení drevín, ich rozmiestnení, hustote, veku vytvára základ pre veľmi diferencovaný les. Odumreté drevo a opad listnatých drevín prispieva k výraznej regenerácii pôd, ktoré boli poškodené predchádzajúcim hospodárením," vyzdvihuje tento prístup ekológ a opakuje, že vďaka tomu je pravdepodobné, že sa scenár z roku 2004 nezopakuje.
Napriek tomu sa názory na bezzásahové pásmo rôznia.
Stromy kvári lykožrút
Bezzáshová plocha sa podľa súčasného vedenia Správy TANAP-u stala potravnou základňou pre podkôrny hmyz.
Jasík zas oponuje, že lykožrúty si nevyberajú a lietali na stromy nielen v územiach, kde sa nemohli spracovávať, ale aj tam, kde sa spracovávať mohli.
Faktom je, že len do roku 2014 zničil lykožrút približne 4 200 hektárov lesa, pričom 46 percent bolo v bezzásahových územiach bez možnosti manažmentu.
Jurčo konštatuje, že za 20 rokov pribudlo v TANAP-e ďalších viac ako dva milióny kubíkov kalamitného dreva, spracovať pritom mohli lesníci len zhruba polovicu. Najhoršie sa to podľa neho prejavuje v oblasti Roháčov a Tatranskej Javoriny.
Rúbať či nie
Spor o to, či lykožrútom napadnuté stromy rúbať, alebo nie, kulminoval medzi lesníkmi a ochranármi práve po ničivej Alžbete.
Lesníci a majitelia lesov tvrdia, že drevo po kalamite treba vyťažiť, aby sa nerozšíril lykožrút, predišlo sa požiarom a v neposlednom rade sa môže drevo aj zhodnotiť.
Ekológovia nechcú rúbať suché smreky. Argumentujú tým, že lykožrút z nich už vyletel a nemnoží sa tam.
„Takéto stromy slúžia, naopak, ako úkryt predátorom lykožrúta. Ich vyťažením sa lesu nepomáha, ale skôr škodí – oslabuje sa prirodzená schopnosť lesa brániť sa pred lykožrútom,“ vysvetľuje Ondrej Kameniar z iniciatívy My sme les.
Prízvukuje tiež, že veľká časť nakazených stromov je v porastoch, ktoré sú biotopom chráneného hlucháňa hôrneho. Ťažiť tam nesmieme, inak nám hrozí pokuta od Európskej komisie.
Vedecké poznatky dávajú za pravdu skôr ochranárom.
Odborníci zo Štátnej ochrany prírody a Slovenskej akadémie vied spravili v roku 2018 štúdiu, v ktorej analyzovali 117 bezzásahových lokalít na Slovensku. Výsledky jednoznačne popreli názor, že bezzásahové územie je „zdrojom nákazy“ lykožrúta a príčinou rozpadu smrečín na Slovensku.
V dvoch tretinách prípadov problém s lykožrútom vznikol mimo prírodnej rezervácie a odtiaľ sa šíril do okolia. V menej ako desatine prípadov nastal začiatok odumierania smrekových porastov pri ponechaní na samovývoj.
Podľa ochranára Jasíka bolo správne ponechať časť polomu "po Alžbete" v bezzásahovom režime. "Vedci aj verejnosť môžu porovnať vývoj lesa po uplatnení dvoch odlišných prístupov. Veda bude oba prístupy postupne vyhodnocovať a dávať odpovede na rôzne otázky. Už dnes vidíme, že žiadna apokalypsa nenastala, horský smrekový les sa prirodzene regeneruje a obnovuje svoju homeostázu. Tento príbeh sa za posledných 10-tisíc rokov na tomto území odohral už mnohokrát," uzatvára.
(tasr, est)